Skúsme spomaliť, aby sme skutočne žili.

Ak nám život plynie bez nejakých veľkých výkyvov, často to berieme ako samozrejmosť. Nezamýšľame sa nad tým, že by to mohlo byť aj inak. Ako keď pijeme vodu z bezodného pohára. Pritom nám v skutočnosti môže niečo chýbať, iba zatvárame nad tým oči, aby sme to, čo nás škrie potlačili.

Môžeme sa navonok tváriť, akí sme v pohode a so všetkým vysporiadaní a v noci sa  prebúdzať s tým, čo nám nedovolí ani poriadne zaspať. Zrazu sa ocitneme v kolotoči výčitiek, smútku a pocitu, že zlyhávame. Vždy máme možnosť začať odznova, aspoň sa pokúsiť o malú zmenu, ale často je to iba v našich myšlienkach. Lebo naše skutky tomu nezodpovedajú. A pritom by mohlo stačiť naozaj málo. Každý deň si ušetriť hodinu, ktorá za celý týždeň, alebo mesiac nadobudne iný rozmer. A  využiť ten čas pre seba. 
Ako sa to dá zmeniť? Nikto nám s tým nepomôže, lebo  iba my vieme, čo máme robiť, ale to nerobíme. Vyhovárame na nedostatok času, únavu, čokoľvek, aby sme sa obhájili. Ale pred kým? Veď každému je jedno, či sme niečo dosiahli, alebo sa o niečo snažíme. Hoci nás môžu rodina, priatelia podporovať, radiť, alebo aj kritizovať, vždy sa opäť vrátia k svojim životom. Čo je úplne prirodzené. Spleť povinností a bežného života každého pohltia.

„Naša hodnota sa nachádza v Bohu, nie v názoroch iných“ (SSNPM).

Máme právo byť unavení, niekedy vystresovaní. Ale máme aj povinnosti. Nie iba voči druhým, ale hlavne voči sebe. Povinnosť postarať sa o seba tak, aby sme za každých okolností dokázali byť so sebou spokojní. Mali sa dosť radi na to, aby sme sa nebičovali neustálymi výčitkami, čo sme mohli urobiť a neurobili. Môžeme to urobiť neskôr a určite lepšie, ako vtedy, keď už nevládzeme. Nie od telesného vyčerpania, ale od duševného. Aj od vonkajšieho tlaku ľudí, na ktorých nám záleží a chceme pre nich to najlepšie. Ale ten tlak si vytvárame hlavne sami na seba.
Nikto od nás nevyžaduje nadľudské výkony, iba my sa ženieme niekedy strmhlavo dolu kopcom a brzdy nám zlyhávajú. Môžeme ísť naozaj rýchlo, všetkých obiehať, ale nemusíme to ubrzdiť. Ale naraziť do niečoho, čo prehliadneme, alebo sa tomu nedokážeme vyhnúť. Ak príde ku zrážke, môže byť pre nás fatálna. Ak by sme išli pomalším tempom, síce by sme prišli o trochu neskôr, ale hlavne v poriadku. Niekedy chce myseľ viac, ako dokáže zvládnuť telo.

Ak máme na seba vysoké nároky a trápime sa nad tým, čo nedokážeme ovplyvniť asi to nemá pre nás prínos. Ani to, ak sa neustále rozdávame pre druhých, lebo tým často rozdávame aj svoje zdravie. Ale niekam do nenávratna a naspäť ho už nemusíme získať. Ani ten najbližší človek, čokoľvek pre neho urobíme to nedocení. Preto, lebo vôbec netuší, ako nás vyčerpávajú jeho problémy, ktoré si napokon vyrieši aj tak sám podľa seba.

Hoci vieme, že máme ako kresťania pomáhať ostatným, riaďme sa tým. Buďme však zdravo sebeckí a nezabúdajme hlavne na seba. Aby sme časom nemali pocit, že sme svoj život premárnili. Aby sme vedeli nájsť zdravú rovnováhu medzi obetou a sebaláskou. 

„Láska je cesta, po ktorej sa dostaneme najbližšie k Bohu“(SSNPM).

Ľuba Struková