Poslušnosť je povinnosť, alebo čnosť?

Pamätáme si ako sme doma často počuli: „Ak budeš poslušný, niečo ti kúpime, alebo niekam pôjdeme na výlet“. Od detí sa vyžaduje poslušnosť. Ale aká je jej miera? Kedy ju dieťa prekročí tak, že treba zvýšiť na neho hlas, alebo použiť nejaký fyzický trest? Pri rôznych situáciách reaguje každý z nás inak. Čo niekoho vôbec nerozhádže, iného privedie do stavu zúrivosti. Ale dieťa nemá na výber. Ak je neposlušné, jeho rodič mu dá spätnú väzbu na jeho správanie po svojom. Nie presne podľa nejakých rád v knihách, ktorých je dnes veľa, ako aj rozličných spôsobov výchovy. Dieťa sa nemá ako brániť, ak prístup rodiča nie je správny. Môže iba prečkať, kedy ako plnoletý a samostatne zárobkový človek odíde z domu. Čo je prirodzené pre dospelosť, ale najdôležitejšie je to, aby sa domov každý rád vracal. Aby bol vždy jeho bezpečným prístavom a miestom, na ktoré má ako dieťa pekné spomienky.

V každej rodine sa objaví nejaká búrka, nezhody medzi rodičmi a deťmi, ale vždy je všetko riešiteľné. A mnohokrát nepodstatné nad tým, akého človeka svojím konaním formujeme. Či „fackovacieho panáka“, ktorý sa raz bude rovnako správať k svojim deťom, alebo empatického človeka aj vďaka nášmu pokoju, nadhľadu a trpezlivosti. Naším prístupom môžeme dosiahnuť oveľa viac. Prirodzenú lásku a rešpekt nášho dieťaťa. Tým, že ho neprestávame milovať, že mu dáme objatie a pocit, že hoci je neposlušné, sme tu pre neho. Možno neposlušnosť je iba prejavom jeho zranenej detskej duše. Na dôvod vzdoru, či odvrávania by mali prísť hlavne rodičia. Niekedy aj prehodnotením vlastného správania medzi sebou.
Ak dieťa iba karháme, môže si myslieť, že ho nikto na svete nemá rád. Tento pocit ho môže sprevádzať celý život. Treba vyzdvihovať aj jeho dobré stránky, ktoré sú niekedy hlboko ukryté. Alebo sme ich prestali vidieť.

Kňazi, či rehoľníci plnia sľub poslušnosti. Je to jedna z čností, ktorú do svojho života prijali, lebo sa slobodne rozhodli pre toto povolanie. Prijať túto myšlienku byť poslušní a stotožniť sa s ňou znamená, že ju berú ako samozrejmosť. Aj vtedy, ak sú preložení zo svojich farností na nové miesto svojho pôsobenia. Po rokoch, kedy si vybudovali priateľské vzťahy s veriacimi. Všade môžu však  priviesť k viere ďalších ľudí, možno oni bude viac duchovne rásť. Všetko má svoj zmysel a význam.
Ježiš Kristus sa zjavuje ako úplne poslušný Božej vôli a jeho víťazstvo umučenia dokazuje jeho vrcholnú poslušnosť jeho synovskej lásky k Otcovi ( KKC 539). 

Umožnime deťom pochopiť zmysel poslušnosti. Dokážme im ako rodičia  v pokoji vysvetlovať že to, čo od nich vyžadujeme má svoj dôvod.
Niektoré starostlivé mamy kážu deťom, aby si vzali večer mikinu, lebo im bude zima. Sú spokojné, že deti si ju vezmú, hoci im zavadzia a aj tak si ju vôbec neoblečú. Lebo celý večer si na tú mikinu ani nespomenú. 
Nevyžadujme poslušnosť iba preto, že chceme od detí lepšie známky, či upratanú izbu. Aby deti neposlúchali, lebo musia, ale preto,  že to má svoj význam. Napríklad ak by raz išli niekam na túru, zablúdili a museli tam prečkať, tá mikina na večer by sa im zišla.  

Kiež by rodičia boli nielen prísni, ale hlavne láskaví a chápajúci. A raz, keď budú ich deti dospelé sa mohli nad ich nezbedami a neposlúchaním spolu zasmiať. Aby si nevytvorili medzi sebou priepasť, ale most cez ktorý svoje deti v bezpečí prevedú. A vždy zostali pre nich tí najbližší ľudia.

Je to dlhá cesta, ale za každým veľkým úspechom je veľa driny, aj za výchovou našich detí. Ale za ten výsledok to stojí. Za krásny vzťah medzi rodičmi a deťmi.

Nemám väčšej radosti, ako keď počujem, že moje deti žijú v pravde(Jánov 1:4)

Ľuba Struková