Dva roky za digitálne marenie potratu

Pred dvomi týždňami ohlásila francúzska ministerka pre Rodinu, deti a práva žien Laurence Rossignol návrh na rozšírenie záberu trestného činu marenia potratu aj na internetové stránky, ktoré podľa nej manipulujú so ženami, aby ich odhovorili od interupcie. Takzvaný “digitálny delikt marenia potratu” by pre niektoré prolife organizácie znamenal až dva roky väzenia a pokutu do 30 tisíc Eúr, čo je súčasná trestná sadzba za odmietnutie podania informácie o potrate. Opatrenie bolo predložené na parlamentnú diskusiu ako dodatok pripravovaného zákon o Rovnosti a občianstve.

Minulý týždeň vydal Senát zamietavé stanovisko a dodatok zrušil z dôvodu, že nijako nesúvisí s obsahom spomínaného zákona. Ten je naozaj pripravovaný z dôvodu nedávnych teroristických udalostí a venuje sa otázkam integrácie menšín do spoločnosti. Komisia na jeho prerokovanie preto pozostáva z odborníkov v uvedenej oblasti a dá sa celkom dobre predstaviť ich úžas, ak by sa v texte zrazu objavila problematika potratov. Napriek tomu je škoda, že dodatok o digitálnom marení potratu nebol v Senáte zavrhnutý na základe jeho podstaty, a nie len z formálneho nedostatku. V prípade, že by vstúpil do platnosti by totiž jeho aplikácia znamenala zavedenie cenzúry slobody vyjadrovania a stíhanie za iný názor. Zamietnutie v Senáte ešte neznamená, že riziko tejto totalitárnej úchylky je definitívne preč.  Návrh sa zrejme opäť objaví v zákone, keď príde text do Národného zhromaždenia.

Legislatíva na postihovanie proliferov má vo Francúzsku dá sa povedať už svoju tradíciu. Prvý zákon o kriminalizácii marenia potratu bol prijatý v roku 1993 a zameriaval sa na fyzické prejavy nesúhlasu ako napríklad bránenie vstupu na gynekológiu alebo obmedzovanie pohybu personálu. Tento sa ukázal ako neúčinný, pretože aktivisti, ktorí protestovali proti potratom, nikdy vlastne fyzicky nikoho nenápadali, nikomu nebránili a obmedzovali sa len na modlitby a transparenty. Preto bol zákon v roku 2001 rozšírený o postihovanie morálneho a psychického nátlaku na osobu uvažujúcu  o potrate. Zároveň sa finančný postih zvýšil z 30 tisíc na 200 tisíc frankov, neskorších 30 tisíc Eúr. Týmto paragrafom bol odsúdený napríklad aj Dr. Xavier Dor za to, že žene v priestoroch Planning Familial daroval detské papučky. Postupne si bojovníci za právo na potrat uvedomili, že niektoré skutočnosti ako napr. post-abortívny syndróm majú na ženy uvažujúce o potrate odradzujúci účinok. A tak v roku 2014 presadili ďalšie rozšírenie skutkovej podstaty tentokrát na prístup k informáciám o interupcii. Cieľom bolo filtrovať informácie o potratoch a zamedziť, aby sa hovorilo o ich negatívnych aspektoch.

Zákon mal už vtedy na muške aj Internet, kam si pre informácie dnes chodí až 40% žien. Lenže problémom nebol ani tak samotný obsah stránok, ako ich viditeľnosť. Ministerstvo nevedelo dlho pochopiť prečo internetové vyhľadávače zobrazuju na prvých miestach stránky prolife organizácii (napr. www.ivg.net ), a nie ich vlastné pro-potratové centrá. Vtedajšia ministerka mala prehlásiť, že nebudú váhať vstúpiť do rokovaní s firmami ako Google za účelom zvrátenia situácie, a aj nakúpiť sponzorované adresy či kľúčové slová. Dominancia stránok na ochranu života na Internete však pretrvávala a bolo len otázkou času, kedy vláda zakročí.

Miera trpezlivosti pretiekla v lete, keď novo vzniknutá agitačno-propagačná skupina mladých kreatívcov pod názvom Les Survivants (tí, čo prežili) spustila svoju stránku afterbaiz.com . Živá grafika, hojné používanie videa, prepojenie na sociálne siete a hlavne obsah a jazyk nastavený mladej generácii výrazne oživili online priestor. Paradoxom je, že stránka sa samotnému potratu venuje minimálne a jej obsah sa točí najmä okolo zodpovedného sexuálneho správania mladých, vyzýva na opatrnosť a povzbudzuje k zdržanlivosti. Všetci prispievatelia, okrem organizátora Emila Duporta, sú anonymní. „Až budeme vedieť o koho ide, budú menej škodliví“ hovorí ministerka v rozhovore pre portál Rue89. A tak skutočným problémom opäť nie je obsah, ale to, že na samotných autorov nemajú zatiaľ žiaden dosah.

Nedávno urobil portál Le Rouge & Le Noire rozhovor s Emilom Duportom. Tu sú vybrané otázky.

R&N : Ako znovu spraviť z potratov boj skôr kultúrny ako politický?

Skôr sa snažíme odpovedať si na otázku „prečo“. Ak pod kultúrnym rozumieme víziu, ktorú spoločnosť má o sebe a o svojej budúcnosti, tak je to potom naozaj oblasť, v ktorej sa oplatí angažovať, lebo na potrat sa nejde z objektívnych a rozumových dôvodov, ale skôr z dôvodov emocionálnych pocitov. Buď to cítim, alebo nie... Ak sa nám podarí povzbudiť spoločnosť, aby pozerala na život z tej dobrej stránky, ak sa nám podarí ukázať, že tých 220 tisíc potratov tu nie je po znásilneniach, ani z dôvodu absolútnej núdze, ale hlavne po rezignácii a zbabelstve partnera, priateľov a rodiny, tak potom áno, môžeme značne znížiť počet potratov.

R&N: Čo vytýkate komunikácii ostatných skupín, ktoré sú proti potratom?

Nevyčítame nikomu nič, ani tým, čo sú proti potratom, ani tým, čo sú za. Čo sme si však uvedomili je, že zameriavať sa na štatút embrya ako osoby je neproduktívne a neprispieva k zníženiu potratov. Uvažovanie ženy o tom, čo nosí v sebe, je úplne subjektívne a ona sama si uvedomí až neskôr a niekedy až po rokoch, že ten známy „zhluk buniek“, ktorého sa zbavila, bolo pravdepodobne niečo viac. Mimochodom, hovoriť o bolesti spôsobenej potratom sa tiež neukazuje ako účinný argument, najmä u mladých dievčat, ktoré sa nedokážu preniesť do obdobia po potrate, ktorý samotný je už pre ne utrpením.

R&N: Akú formu komunikácie teda doporučujete?

Kreatívnu, inovatívnu, ktorá zodpovedá tomu, čo ľudia žijú, bez toho, aby sme im nútili, to čo majú žiť... Pred migrantom, starcom, čo čúra do plienok, pred bezdomovcom, nezamestnaným, pred nenarodeným dieťaťom, ktoré mi komplikuje život, si môžem vybrať buď odpratať problém, alebo pomenovať ťažkosti a postaviť sa im. Naša spoločnosť externalizuje riziko, bolesť, smrť, dobročinnosť a solidaritu. Na všetko máme služby a vyhýbame sa prílišnému angažovaniu sa v niečom, čo by nám mohlo priniesť nepríjemnosti. Spoločnosť strachu zatvára dvere pred neznámom a jej smutným leitmotívom je „len nech sa nám nič nestane“. Odpoveď, ktorú na toto chceme dať, je vyjsť z tohoto odmietania. Proti kultúre výkonnosti a odpadu chceme ponúknuť kultúru solidarity, ktorá nepohŕda zraniteľnosťou, ale ju prijíma a berie na seba.

O akej škodlivosti teda ministerka hovorí a čo jej asi tak prekáža na ľuďoch, ktorí uvažujú takýmto spôsobom? Pravdepodobne to, že má pred sebou mladých s inou, príťažlivejšou víziou spoločnosti, ktorá má potenciál kladnej odozvy u mnohých. Ak sa Emilove názory zdajú idealistické, snahy ministerstva naznačujú, že jeho metóda môže fungovať.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo