Kto sú skutočné osobnosti? Príbeh môjho otca, ktorý prijal svoj kríž.

Túžbou mnohých z nás je dožiť sa čo najvyššieho veku. Prežiť život tak, aby sme tu po sebe niečo zanechali. Okrem vlastných detí a vnúčat možno niečo hmatateľné. Čo tu po nás zostane, aj keď odídeme na druhý svet. Preto sa niekedy celý život naháňame, každý deň pracujeme  do neskorého večera, aby sme stihli to, o čom si myslíme, že nám daný úspech prinesie. Ale nikto z nás nevie, kedy bude čas jeho odchodu. 
Príde nejaká nečakaná diagnóza a už nevládzeme, alebo nedokážeme urobiť to, čo malo pre nás tak obrovský význam. Alebo nás zrazí na kolená ťažká životná situácia. 
Každý človek, ktorý raz odíde na večnosť tu zanechá niekoho, pre koho bol dôležitý a znamenal tak veľa. Nielen preto kým bol, čo dosiahol vo svojej profesii, aký prínos pre ľudí. Ale hlavne to, akým bol po ľudskej stránke. Pamätáme si dobré skutky človeka, jeho láskavosť a ochotu každému nezištne pomôcť. Jeho vyslovené slová a myšlienky sú večné a nič ich nezničí, ani smrť.

Takým človekom bol aj môj otec. Obyčajný mladý muž,  ktorý pracoval vo výskumnom ústave v poľnohospodárstve. Učil sa dobre, ale bol  najmladším synom a musel pomáhať otcovi na ich roliach. V tej dobe tak otec rozhodol a študovať mohli starší bratia. Nikdy sa nepriečil, bol poslušný syn. Miloval život, ľudí, rád sa smial a tancoval. 

Práve dnes by mal 90 rokov. Kiež by sa dožil aspoň polovice. Odišiel ale tak mladý. Počas svojho života však stihol to najdôležitejšie. Zanechať po sebe stopu lásky, odovzdať svojim deťom vieru, ktorú sám nikdy nestratil, aj keď trpel ukrutnými bolesťami na svojom lôžku. Jeho humor a dobrota slova ho nikdy neopustila, ani v tých ťažkých chvíľach. Hoci vedel, že jeho dni sú zrátané, nereptal, nesťažoval sa, prečo práve on musí trpieť a odísť tak skoro. Zanechať tu mladú manželku a dve maličké dcérky, ktoré tak miloval. Mal pevnú vieru a dôveroval Bohu, že jeho milovaných nikdy neopustí.    

Bol zmierený, prijal svoju chorobu, svoj ťažký kríž a niesol ho až do úplneho konca. Bol vďačný Bohu, že si povolá jeho a nie mamu, ktorá by podľa neho ešte viac chýbala svojim deťom. Isto mal veľa plánov, snov a túžob. Ale myslím, že tie najdôležitejšie sa mu splnili. Zažiť skutočnú a pravú lásku a rozdávať ju všade.

Každý, kto mal možnosť stretnúť môjho otca Janka, na neho spomínal iba v dobrom.    
Hoci sa na neho ako dvojročné dieťa nepamätám, mama o ňom  so slzami v očiach hovorí pri každej príležitosti. Tak, akoby tu bol stále s nami a ochraňoval nás na každom kroku. V našich mysliach je s nami pri krásnych chvíľach a pomáha nám aj v tých ťažkých. Nikdy som sa s ním nemohla porozprávať. Modlím sa však k nemu, lebo verím, že je v blízkosti Boha a neraz cítim jeho pomoc. Jeho podobu a vysokú postavu vidím v našich synoch. V nás samotných zase radosť zo života.
Isto by sme mali dnes krásnu oslavu, kde by sme sa zišli všetci. Aj moja takmer deväťdesiat ročná mama, ktorú Boh obdaril milujúcou rodinou. 
Láska a dobrota nášho otca zostane v našich srdciach navždy.    

A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.(1.Jánov list: 4 kapitola)

Ľuba Struková