Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
05. jún 2016

Zabudnutí z Veľkej vojny [2]

V lete 1914 sa Francúzsko chystalo do vojny, o ktorej nikto nemohol vedieť ako skončí. Keď vláda 1. augusta vyhlásila mobilizáciu, vo vzduchu visela jedna veľká otázka. Aká bude reakcia katolíkov, laikov aj klerikov, ktorí boli počas posledných tridsiatich rokov vystavení štátom organizovanému antiklerikalizmu? Táto kategória občanov bola už desaťročia považovaná za druhotriednu.
Zabudnutí z Veľkej vojny [2]

Vláda si je toho dobre vedomá a tak 2. augusta pragmaticky pozastavuje dekréty o rozpustení kongregácii. Ďalší dekrét vlády zase opäť povoľuje prítomnosť duchovných v armáde. Napriek týmto taktickým opatreniam vojenské velenie ráta s 10 percentami populácie, ktoré by odmietli nastúpiť do zbrane. Nakoniec je to však menej ako jedno percento.

Na druhý deň Nemecko vyhlasuje Francúzsku vojnu a zároveň zaútočí na neutrálne Belgicko. Vojna sa tak pre Francúzov stáva obrannou, spravodlivou, čo posilňuje patriotizmus prítomný vo všetkých kruhoch, aj v katolíckych. Pre všetkých sa mobilizácia stáva otázkou povinnosti voči vlasti. Navyše mnohí ešte stále nemôžu zabudnúť na prehru s Pruskom v 1871, stratené Alsasko, ako aj vojnové reparácie vo výške päť miliárd frankov.

Na zjednotenie všetkých síl proti vonkajšiemu nepriateľovi vláda vytiahne „vlasteneckú kartu“ a vyzýva na Posvätnú Úniu, ktorá má zjednotiť všetkých proti vonkajšiemu nepriateľovi. Cirkevná hierarchia sa takmer jednotne stavia na jej podporu. Diecézne obežníky bubnujú do boja, vyzývajú na odchod na front. Vo vláde, ktorá však hlása „náboženstvo vlasti“, je deväť slobodomurárov a ani jeden katolík. Skutočne málo je takých, ktorí dokážu odhaliť túto premyslenú pascu. A tak katolíci nastupujú hromadne, lebo „Republika nás volá“, lebo „Boh je Francúz“, lebo „vojak padlý za vlasť je martýr“, ako píše diecézny časopis. Tisíce farností ostávajú bez kňazov, ktorí odchádzajú na front po tom, ako im Vatikán dáva dočasné povolenie na boj so zbraňou.

Republikánska tlač však nevie opustiť zakorenené antiklerikálne pozície a ešte niekoľko mesiacov po začiatku vojny rozširuje o mobilizovaných kňazoch „nehanebné výmysly“, označujúc ich za nemeckých agentov, ktorí sa na fronte iba zašívajú. Až tlak verejnej mienky a súdna žaloba na La Depeche de Toulouse, jedny z najagilnejších ľavicových novín stojacich za ohováraním, upokojuje situáciu.

Hneď po vypuknutí bojov sa začínajú vracať do krajiny aj rehoľníci dovtedy rozprášení po celom svete. Starší nastupujú ako zdravotníci, mladší ako radoví vojaci. Zákon z 1905, v Európe výnimočný, ich všetkých núti zúčastňovať sa boja a teda aj zabíjať. Všetci sú však zároveň aj duchovnými, v službe vojakom a zajatcom. Patriotizmus má u nich dve roviny, ktoré sa dajú vyjadriť ako „za Boha a za vlasť“. Mnohí ešte živia nádej, že ich angažovanie prispeje k znovu uznaniu cirkvi. Ako píše rodičom z frontu seminarista Pierre Berger „ochotne dávam svoju krv a vlastný život za naše víťazstvo a aby cirkvi bola priznaná sloboda“.

Francúzska horlivosť za vlasť neupadá ani po niekoľkých mesiacoch a začína prerastať do nacionalistických prejavov, do ktorých sú postupne zatiahnutí aj katolíci. Nemci sú vykresľovaní ako „barbari“ alebo „zvieratá s ľudskou tvárou“. Ako keby na nemeckej strane neboli takí istí katolíci. Ani predstavitelia inteligencie, ktorí konvertovali na katolizicmus v období predvojnového antiklerikalizmu (Péguy, Claudel, Psichari...), nedokážu rozpoznať tento davový patriotizmus, ktorý je vlastne len skrytým revolucionárskym patriotizmum. Avšak z Vatikánu, ktorý sa od začiatku konfliktu stavia neutrálne, sa voči týmto javom jasne ozývajú viaceré hlasy. Kardinál Billot, jezuita a blízky spolupracovník pápeža, upozorňuje krajanov, že Boha nemožno nahradiť vlasťou, zomrieť za vlasť ešte nikomu nezaručuje večnú spásu.

Objavujú sa aj pokusy o pridanie emblému Najsvätejšieho Srdca na štátnu zástavu, ktoré naberajú na intenzite, a ktoré prezident Poincaré samozrejme odmietne. U vojakov má však toto hnutie výrazný úspech, mnohí sa zverujú pod ochranu Najsvätejšieho Srdca a vlajky s týmto symbolom sa rýchlo množia. Pápež Benedikt XV a opäť aj kardinál Billot sú otvorene proti tejto kampani, lebo „štátna zástava nie je len zástavou mieru, ale aj zástavou vojny“. Chladný postoj Vatikánu k vybičovanému francúzskemu patriotizmu a vytrvalá snaha o neutralitu nie je Francúzom veľmi po chuti. Pápež s hanlivou prezývkou „Boche“ je obviňovaný z nadŕžania Nemecku, lebo otvorene neodsúdil porušenie neutrality Belgicka. Predvojnové dobré vzťahy Vatikánu s Rakúsko-Uhorskom, zrejme poslednou katolíckou veľmocou v Európe, sú vo Francúzsku tiež vnímané s podozrením.

Napriek viacerým nacionalistickým prvkom je na fronte jasne badať nárast viery. Vojaci, ktorí ju už dávno stratili, s nádejou objavujú kňaza bojujúceho po ich boku, vysluhujúceho sviatosti a sväté omše v zákopoch, povzbudzujúceho živých a pochovávajúceho mŕtvych. Jav nadobúda také rozmery, že si to už všímajú aj noviny. Ľavičiarsky L‘Humanité píše v decembri 1914 „Bude sa treba trochu zaoberať laicizáciou frontu, kňazi tam príliš slúžia omše“. V júli 1915 sa vláda pokúsi pretlačiť zákon, aby sa všetky telá padlých vojakov hneď spaľovali. Po všeobecných protestoch je návrh odložený. Vo februári 1917 však schvália iný zákonný dodatok, podľa ktorého všetci kňazi bez rozdielu musia vstúpiť do bojových jednotiek. Posvätná Únia bola znesvätená tými, ktorí ju navrhli.

Okrem spomínaného kultu Najsvätejšieho Srdca vidieť rastúcu zbožnosť a nevídaný záujem o Janu z Arku a predovšetkým Teréziu z Lisieux. V prípade Terezky je situácia dosť ošemetná, lebo proces jej blahorečenia je ešte len v začiatku. Okrem jednej jednoduchej medaily Vatikán nepovoľuje šírenie žiadnych iných predmetov, ktoré by ho mohli narušiť. Ničmenej sú to práve tieto dve budúce sväté, ktoré ponúkajú iný model duchovného boja, model zbavený výbojného nacionalizmu. Sú príkladom boja za vlasť, ktorá sa volá cirkev. Kapitán Pierre Mestre zbiera svedectvá vojakov uchránených od smrti za nevysvetliteľných okolností a posiela ich pápežovi. Aj tie potom neskôr prispeli k urýchleniu procesu blahorečenia karmelitánky z Lisieux.

Inzercia

V roku 1906, rok po oddelení cirkvi od štátu, socialistický minister Viviani predniesol v parlamente silné slová: “Odtrhli sme ľudské vedomie od viery...zhasli sme na oblohe svetlá, ktoré sa už viac nerozsvietia“. Lenže o pár rokov neskôr vojnové utrpenie, smrť a otázka zmyslu života prinášajú novú duchovnú obnovu nielen na fronte, ale v celej krajine. Vznikajú nové charitné organizácie a len v Paríži je ich z iniciatívy katolíkov zriadených 2200. Starajú sa o ubytovanie utečencov, potraviny a oblečenie pre vojakov odchádzajúcich na front, korešpondenciu s frontom, materiálnu pomoc rodinám bez otcov a sirotám. Návštevnosť kostolov stúpa, prekvitajú procesie a púte, modlitebné bratstvo Najsvätejšie Srdca získava 300 tisíc nových členov.

Cena, ktorú za túto obnovu zaplatila cirkev, je však vysoká. Celkovo bolo mobilizovaných okolo 24 tisíc kňazov a seminaristov. K tomu takmer 9 tisíc rehoľníkov, z ktorých na fronte padlo 17%, pričom celoštátny priemer bol 14%. U jezuitov, ktorých v tlači hanlivo prezývali „zašívači“, bol tento pomer dokonca 20%. Vyznamenaných Vojnovým Krížom ich bolo 3168 a Čestnou Légiou 325. Priamo na bojisku alebo na následky zranení zomrelo okolo 4600 katolíckych kňazov, seminaristov a rehoľníkov. Za štyri roky Veľkej vojny Francúzsko stratilo jednu celú generáciu duchovných, dôsledky čoho bude poznať potom ešte desaťročia.

 

Zdroje:

La Preuve du Sang: Livre d‘Or du Clergé et des Congrégations, 1925

L‘Homme Nouveau: Des catholiques pendant la Grande Guerre, Hors-Série N. 22

Jean Sévillia: Quand les catholiques étaient hors la loi, Editions Perrin

Odporúčame

Blog
Zabudnutí z Veľkej vojny [1]

Republika proti katolíkom (výber z blogov)

Od roku 2014 si Francúzi pravidelne pripomínajú sté výročie Veľkej vojny, čo je ich názov používaný pre Prvú svetovú vojnu. Názov konfliktu a význam prikladaný jeho komemorácii odrážajú skutočnosť, že to bola posledná víťazná vojna, keď sa Francúzsko ešte mohlo považovať za svetovú vojenskú veľmoc.

Blog
Dnes oni, vtedy my

Dnes oni, vtedy my

Súdiac podľa príspevkov na rôznych diskusných fórach, drvivá väčšina Slovákov je proti prijatiu povinných kvót utečencov.