Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
28. marec 2016

Dokážu Francúzi zrušiť zákon o homomanželstvách?

O niektorých zákonoch sa hovorí, že sú nezvrátiteľné. Najmä tie týkajúce sa spoločnosti sú pre mnohých výsledkom nezastaviteľného vývoja a symbolom pokroku. Príklad francúzskeho zákona o 35-hodinovom pracovnom týždni, ktorého demontáže sme dnes svedkami, však naznačuje, že to s trvácnosťou sociálnych a societálnych zákonov nie je také jednoznačné.
Dokážu Francúzi zrušiť zákon o homomanželstvách?

Myslia si to aj právnici z Inštitútu Rodina a Republika, ktorí pracujú na zrušení zákona o manželstvách osôb rovnakého pohlavia prijatého v máji 2013, a nazývaného po jeho predkladateľke ako „zákon Taubira“. O ich motivácii a ich najnovšej publikácii Manželstvo a zákon hovorí Geoffroy de Vries, advokát a generálny sekretár tejto asociácie.

Začnime Inštitútom. Kto ste, koho reprezentujete, aké sú vaše zámery?

Je to think-tank 120 právnikov všetkých profesií: sudcovia, profesori práva, univerzitní pedagógovia, advokáti, notári, členovia Štátnej rady, ktorí sa dali dokopy, aby bránili isté myšlienky a hodnoty, v ktoré veríme a ktoré sa týkajú ľudských práv, predovšetkým teda práv detí a rodiny. Začali sme v decembri 2013, pár mesiacov po prijatí tzv. zákona Taubira. Niektorí z nás pracovali pre poslancov už počas parlamentnej rozpravy o zákone, pripravovali sme im argumenty, dodatky a aj podnet na Ústavnú radu.

Prvá časť publikácie rozpracováva argumenty, prečo je nevyhnutné zrušiť tento zákon. Prečo teda?

Na 480 stranách predstavujeme dôvody, prečo je ho nutné revidovať, z čoho vyplýva právna možnosť takej revízie a aké sú právne cesty na jej dosiahnutie. Zákon Taubira spôsobil neslýchaný zmätok v oblasti rodinného práva a príbuzenských vzťahov. Prebudovanie logiky manželstva a príbuzenstva na nejasných a nekoherentných princípoch vytvorilo neporiadok, ktorého dôsledky ešte úplne nepoznáme a nevieme si ani predstaviť. Je zrejmé, že skôr či neskôr, a už sa to začína, prídu právne konflikty a sťažnosti. Dôsledkom zákona prebieha vo Francúzsku plazivé uznanie asistovanej reprodukcie a náhradného materstva.

Asistovaná reprodukcia je vo Francúzsku povolená mužovi a žene žijúcim v stabilnom zväzku. Žena bez muža, ktorá si praje dieťa bez otca, pristúpi k asistovanej reprodukcii v zahraničí a po návrate porodí vo Francúzsku. Ak je vydatá, môže dať dieťa adoptovať svojej manželke. Takže dieťa narodené po asistovanej reprodukcii je predmetom adopcie manželkou po porušení francúzskeho práva. Dnes na základe zákona Taubira povoľujeme to, čo na začiatku nebolo povolené. Je to v rozpore s princípom adopcie, ktorý predpokladá, že adopcia má byť tak nejako podobná. Aby dieťa malo adoptívnych rodičov, ktorí sa čo najviac približujú rodičom, ktorých stratilo. V tomto prípade však rodičia, ktorých dieťa stratilo, bez ohľadu na to, ako ich statilo, boli zhodou okolností muž a žena. Dať mu dve matky je nekoherentné, je to dokonca klamstvo, podvod na príbuzenstve.

Druhým príkladom je náhradné materstvo, ktoré je takisto zakázané vo Francúzsku. V roku 2013 vydala ministerka obežník, neskôr potvrdený aj Štátnou radou, ktorý uľahčuje získanie francúzskeho občianstva deťom narodeným náhradnej matke v zahraničí. Sú to osoby, jedinci alebo páry, homo alebo hetero, ktoré cestujú do USA a vrátia sa s dieťaťom s americkým občianstvom. Podľa platného zákona takéto dieťa dostane francúzske občianstvo po piatich rokoch. Tým osobám to však nestačí, chcú to hneď. Uľahčovať tieto veci, tak ako to robí spomínaný obežník, sa rovná uznaniu náhradného materstva, ktoré je však zakázané. Na základe zákona Taubira tak sudca a prax ministerstva spravodlivosti umožňujú uznanie právnych dôsledkov oboch nedovolených praktík a v konečnom dôsledku smerujú k ich povoleniu. Ak nezastavíme negatívny vplyv zákona, tak onedlho budú obe praktiky povolené, a to je koniec koncepcie príbuzenských vzťahov, takej ako ju poznáme dnes.

Osoby, ktoré si obstarávajú dieťa porušením zákona cez umelé oplodnenie a náhradné materstvo, nie sú vôbec trestne stíhané. Je dnešné právo v týchto prípadoch naozaj také bezmocné?

Umelé oplodnenie v zahraničí nespadá pod trestný zákon. Náhradné materstvo však áno. Máme trestné sankcie pre tých, čo sa uchýlia k tejto praktike, ako aj pre tých, čo k nej nabádajú. Prečo nie sú stíhaní? Po prvé vyšetrujúci prokurátor nechce stíhať tieto osoby ani organizácie. Nie je tu politická vôľa na efektívny boj proti náhradnému materstvu. Po druhé je politicky a ľudsky chúlostivé vymerať trest mužovi alebo žene, ktorí využili takú metódu. Politicky to môže šokovať, či už právom alebo neprávom. Ľudsky je to veľmi chúlostivé. Nestrčíme ich predsa do väzenia a už vôbec nemôžeme vytrestať dieťa, ktoré sa  narodilo náhradnej matke. To je nemysliteľné. Skutočným prostriedkom boja proti náhradnému materstvu nie je francúzsky trestný zákonník, ale je nutné zakotviť takýto zákaz do medzinárodných textov a pripraviť medzinárodnú dohodu, tak ako boli urobené dohody o zákaze otroctva. Samozrejme, aj vo Francúzsku sa dajú veci vylepšiť, viesť boj na úrovni prokuratúr, súdov, vyšetrovateľov, aby konali a uplatnili sankcie voči organizáciám, ktoré sprostredkúvajú alebo organizujú konferencie na propagáciu náhradného materstva. Hovorím to preto, lebo také firmy v Paríži pôsobia.

Píšete, že revízia zákona Taubira je nevyhnutná aj z pohľadu ľudských práv. Neboli však práve ľudské práva tým hlavným argumentom pri jeho schvaľovaní? Kde je problém s ľudskými právami?

Je viacero koncepcií ľudských práv, ale je dobré si pripomenúť, že v roku 1789 išlo o vyhlásenie práv, a nie o ich vytvorenie. V knihe opisujeme vplyv pozitívneho práva na vývoj ľudských práv smerujúci k ich novej koncepcii postavenej na umelej koncepcii ľudského bytia. Táto koncepcia popiera ľudskú prirodzenosť a uznáva len to, čo je výsledkom iba ľudskej vôle. Ináč povedané, právo už nemá objektívne predstavovať to, čo je „žiaduce“ pre spoločnosť v danom momente alebo to, čo zodpovedá spoločnému dobru, ale má byť subjektívnym zobrazením vôlí, citlivostí alebo pocitov každej skupiny jednotlivcov, aj menšinovej, a dokonca každého jednotlivca. Domnievame sa, že náhradné materstvo, umelé oplodnenie, a ani homosexuálne manželstvo nie sú súčasťou ľudských práv. Práve naopak, sú porušením toho, ako boli vo Francúzsku vždy chápané. Pričom právo dieťaťa, právo byť vychovávané svojím otcom a svojou mamou, ako to ukladá článok 7 Medzinárodnej dohody o právach dieťaťa, sú súčasťou ľudských práv v ich širšom význame.

Médiá vykresľujú zrušenie zákona ako nemožné. Vaši odborníci tvrdia, že z čisto právneho pohľadu je to možné a ani Ústavná rada to nespochybní. Je to naozaj také jednoznačné?

Každá revízia je možná. Je dokonca ľahšie revidovať zákon Taubira ako zákon o 35-hodinovom týždni alebo o štátnych zamestnancoch. Jednoducho revidovať zákon je normálny akt zákonodarcu. Vždy keď parlament hlasuje o zákone, modifikuje existujúci text, či už je to daňové právo, pracovné, týkajúce sa potravinovej bezpečnosti alebo bezpečnosti všeobecne. To, čo robí v iných oblastiach, prečo by to nemohol urobiť pre homosexuálne manželstvo? Ústavné zablokovanie nehrozí, lebo Ústavná rada v máji 2013 rozhodla, že táto téma spadá do právomoci zákonodarcu, a ona nemá k tomu čo dodať. Takže nie je žiaden dôvod, aby bola proti, ak nový zákon odhlasovaný v parlamente vyhradí manželstvo osobám opačného pohlavia. To sa však bude týkať len budúcich manželstiev. Revízia nebude mať za dôsledok zneplatnenie existujúcich manželstiev alebo existujúcich adopcií. Je pravda, že Ústavná rada je rovnako politický orgán, ako aj právny. Nikdy si nemôžeme byť úplne istí, bude záležať na jej budúcom zložení. Pokiaľ ide o Európsky súd pre ľudské práva, odhadujeme, že neexistuje dôvod, aby uplatnil nejaké sankcie, pretože ESĽP ponecháva manželské právo v právomoci signatárskych štátov. Avšak najistejší spôsob, ako sa vyhnúť zneplatneniu revízie zákona, by bolo najprv revidovať ústavu a potvrdiť v nej princíp, podľa ktorého je manželstvo zväzkom muža a ženy.

V knihe sú rozpracované tri možnosti revízie. Zmena zákona v parlamente, zmena ústavy a nakoniec referendum, ktoré sa zdá byť tou najmenej lákavou možnosťou. Prečo?

V skutočnosti sú tam dve cesty, cez parlament alebo referendum. A potom sú dva spôsoby: priamo zmenou zákona alebo zmenou ústavy, po ktorej by nasledovala zmena zákona. Cesty pre revíziu sú teda dve a my sme poukázali na obe bez toho, aby sme preferovali jednu alebo druhú. Je zrejmé, že referendum má svoje výhody a riziká. Výhodou je, že ak ľud rozhodne cez referendum o revízii zákona Taubira alebo prinajmenšom o manželstve ako zväzku muža a ženy, voľba bude jasná a parlament to už nebude môcť zvrátiť. Problém je, že výsledok závisí od viacerých prvkov, najmä od položenej otázky. Či je položená jasným a korektným spôsobom alebo deformovane, aby nabádala k odpovedi podľa záujmov toho, kto ju položí. Ďalší problém je, že lobby, médiá a politici dokážu ovplyvňovať voličov jedným alebo druhým smerom. Nakoniec ale pri takých dôležitých otázkach, ako je manželstvo a ešte viac príbuzenstvo, ktoré stojí na definícii muža a ženy, mali by sme sa uspokojiť s názorom väčšiny v referende? Nemali by sme sa spýtať, či neexistujú témy, ktoré by nemali byť predmetom referenda, lebo sú príliš citlivé na to, aby o nich rozhodovala vôľa ľudu, ktorá sa mení a môže byť manipulovaná?

Ak zrušenie zákona prejde, homosexuálnym párom ostanú partnerstvá. Vyzerá to tak, že partnerstvá už nie je možné zrušiť, lebo Európsky súd by bol definitívne proti. Je to tak?

Inzercia

Pokiaľ ESĽP nerozhodne o tejto otázke, tak to nemôžeme vedieť. Je pravda, že vzhľadom na súdnu prax ESĽP by sa malo pamätať na štatút zväzkov osôb s rovnakým pohlavím. A ak nejaká krajina, člen Rady Európy, pripraví manželstvo len pre osoby s rozdielnym pohlavím a nič pre osoby s rovnakým pohlavím, možno bude Európskym súdom sankcionovaná. Avšak u nás, ak by bola revízia zákona Taubira, osoby s rovnakým pohlavím by stále mali prístup k súčasným partnerstvám alebo k inej forme civilného zväzku, napríklad partnerstvo spoločného života navrhované v zborníku. Bol by to štatút odlišný od manželstva a od súčasného partnerstva zodpovedajúci dedičským, daňovým a právnym očakávaniam zo strany homosexuálnych párov. Nemyslím si, že zrušenie registrovaných partnerstiev je dnes skutočnou témou vo Francúzsku. A  v rovine čisto politickej, ak chceme dosiahnuť naše ciele, a tie sú ochrana práva dieťaťa na matku a otca a manželstvo ako zväzok muža a ženy, je nutné navrhnúť niečo aj pre páry osôb s rovnakým pohlavím. Bez toho si je ťažko predstaviť revíziu zákona Taubira.

V poslednej časti knihy sú viaceré návrhy na prebudovanie rodinného práva a rodinnej politiky. Je tam aj hierarchizácia zväzkov osôb a ochrana manželstva, ktoré by bolo na prvom mieste. Avšak s hierarchizáciou prichádza to staré riziko vytvorenia nerovností, čo je argument vašich oponentov…

Nie, nemyslím, že ide o hierarchizáciu zväzkov, ale aby sa povedalo, že je tu nejaký základný režim, ktorým je manželstvo so svojimi právami a povinnosťami, a potom sú iné režimy, ktoré povoľujú alebo potvrdzujú úniu dvoch osôb. Také sú registrované partnerstvo a voľné spolužitie, ktoré je svojím spôsobom faktickým režimom. Nie je to právny režim, ale je to režim, lebo sú tam isté práva, ktoré sú viazané na voľné spolužitie. Možno mať viacero režimov, kde každý má svoje práva a povinnosti, ale režim „par excellence“ musí mať prednosť a najviac práv, a to je manželstvo. Pretože je to zväzok, ktorý umožňuje príchod dieťaťa na svet, a teda je to predsa len tá základná bunka, ktorá je základnou bunkou spoločnosti. No a či je tam nejaká nerovnosť medzi zväzkom muža a ženy a zväzkom osôb s rovnakým pohlavím, to neviem, ale v každom prípade je tam jeden rozdiel od prírody, to sa nedá poprieť. Takže netreba tam vidieť hierarchiu, ale skôr rozdielnosť.

Prepracovanie zákonov o príbuzenstve a rodičovstve by zasiahlo až do oblastí, ako napríklad darcovstvo pohlavných buniek. Nie je ten záber zmien taký široký, že celá snaha je nerealizovateľná?

Vypracovali sme viacero návrhov reforiem, ktoré sa týkajú práva zväzku, príbuzenského práva a niektorých aspektov príbuzenstva vrátane umelého oplodnenia s darcovstvom gamét bez toho, aby sme niektoré uprednostnili. Lebo všetko je prepojené a chceme upozorniť verejnosť na niektoré problémy, niektoré nekoherentnosti. Otázka darcovstva gamét sa onedlho objaví, najmä otázka práva poznať svoj pôvod. Darcovstvo je dnes bezplatné vo Francúzsku, ženy alebo páry žena-muž majú k prístup k umelému oplodneniu s tretím darcom, a skôr či neskôr tieto deti budú požadovať spoznať pôvod spermií, teda svojho biologického otca, a otázka anonymity sa otvorí. Sú tu otázky, ktoré musia byť položené, keďže zatiaľ nie sú.

Na zrušenie zákona je potrebná parlamentná väčšina, na zmenu ústavy dokonca trojpätinová. Dnes sa už žiadna strana veľmi nezaujíma o túto otázku. Takže zrušenie je právne realizovateľné, v skutočnosti však nepriechodné. Aká je stratégia na prienik do politických programov?

Odpoviem rôznymi spôsobmi. V momente predstavenia projektu zákona Taubira, bolo to v októbri 2012, bolo veľmi málo tých, čo sa postavili proti. Potom prišiel ten fenomén okolo La Manif Pour Tous, ktorý sa rozmohol, a politici začali postupne zaujímať stanovisko viac alebo menej ostrým spôsobom, až kým skoro celá pravica nehlasovala proti. To všetko, lebo sa objavilo hnutie, ktoré sa tomu postavilo, čím chcem povedať, že politici nasledujú voličov. Nedá sa čakať veľa od zodpovedných, najmä pokiaľ ide o societálne témy, ktoré im naháňajú strach. Je zrejmé, že ak sa sformuje hnutie za návrat k manželstvu muža a ženy, za návrat k jasným princípom v otázkach príbuzenstva, tak politici budú nasledovať. Národný Front zaujal nie úplne zrejmé stanovisko, u republikánov sú politici, čo sú proti, iní sú za a sú takí, čo menia názor. Avšak som presvedčený, že ak by nevyhnutnosť revízie zákona bola jasne ukázaná a bránená istým stále rastúcim počtom Francúzov, tak politici pocítia, že otázka naberá na dôležitosti, začnú sa o ňu zaujímať a zvažovať revíziu. Je jasné, že teraz to nie je otázka dňa. V médiách sa o tom nehovorí, lebo o tom nechcú hovoriť. A politickí predstavitelia, najmä tí napravo, sa radšej k otázke nevyjadrujú. Pre nich je to téma, ktorá rozdeľuje, a radšej hovoria o niečom inom.

Američania sa už 40 rokov snažia o revíziu potratového zákona. V akom horizonte si myslíte, že bude vaša snaha úspešná?

Je tu riziko, že otázka gay manželstiev sa podobne ako potraty stane politickým tabu. Vo Francúzsku je o potratoch zákaz hovoriť. Sú tu ženy, ktoré po potrate trpia, ale nemá sa o tom hovoriť. Sú iné riešenia ako potrat, ale o tom sa politicky ani novinársky nesmie hovoriť. A s homo manželstvami to môže byť onedlho tak isto. Aby som odpovedal na otázku, tak ak by sme nič nerobili, možno by sme už dnes mali legálne umelé oplodnenie a náhradné materstvá pre tieto páry. Ak aj nebude výsledok okamžite alebo v krátkom čase, to ešte neznamená, že máme prestať hájiť myšlienky, v ktoré veríme. Ak sme presvedčení, že pravda je na našej strane, tak skôr či neskôr sa podarí presadiť rozum, nastoliť pravdu a zastaviť všetky tie pokusy, ktoré sú zásahom do práva. Pozrite sa na otroctvo, ktoré bolo zakázané medzinárodnou dohodou v roku 1926. V 18. storočí, až na niekoľko intelektuálov, nikto nemal v úmysle otroctvo zakázať. Bola to normálnosť, dnes je to nepochopiteľné. Možno že homo manželstvá a náhradné materstvá nebudú celosvetovo zakázané dnes, možno to bude v budúcom storočí. Ale ak sa to stane, tak iba preto, že predstavitelia občianskej spoločnosti, politici, právnici, všetci spoločne sa zúčastnia na boji za obranu istých práv a dôstojnosti ľudskej osoby.

Vrátim sa na začiatok knihy, kde píšete, citujem: „Od roku 1945 žiadna iná téma nevyvolala v právnickej obci toľké obavy z diskriminácie za odlišný názor, že sa až možno pýtať, či otázky spojené so zákonom o homomanželstvách nie sú predmetom výnimky zo slobody vyjadrovania.“ Niektorí vaši prispievatelia skutočne publikovali pod pseudonymom, predpokladám, že ich k tomu viedla už nejaká konkrétna skúsenosť.

To sme napísali z dvoch dôvodov. Sudcovia, ktorí publikovali pod pseudonymom, majú ako štátni zamestnanci povinnosť neutrality. Môžu písať články, ale musia si dať pozor, aby sa nejakým spôsobom nepostavili proti politike vlády. V prípade tejto práce túto povinnosť dodržali. A potom sú tu iní, najmä profesori a prednášatelia na univerzitách, ktorí písali pod pseudonymom, lebo sa obávajú represálií. Je zrejmé, že dnes vo Francúzsku je téma manželstva osôb rovnakého pohlavia veľmi rozdeľujúca. Zaoberať sa ňou je veľmi delikátne, a ak má niekto návrhy v tejto oblasti, je dobré si dávať pozor. Vzhľadom na prevládajúcu mienku a názory prezentované v médiách je z pohľadu profesionálneho niekedy nebezpečné až riskantné zastávať odlišné názory, často kvalifikované ako extrémistické.

 

http://www.institutfamilleetrepublique.fr

Foto: Lionel Bonaventura, AFP

Odporúčame

Blog
Fabrice Hadjadj : džihádisti, 11. január a Európa prázdnoty

Fabrice Hadjadj : džihádisti, 11. január a Európa prázdnoty

Uplynulý týždeň priniesol prvé výročie útoku na Charlie Hebdo. Opäť som si spomenul na tento výborný text od filozofa Hadjadja, ktorý som síce už raz tu na Postoji citoval, ale zaslúži si, aby bol uvedený v celosti. Text bol prednesený v januári 2015 na stretnutí De Gasperiho spoločnosti Taliansku, kde boli prítomní aj ministri vnútra a zahraničných vecí, predseda židovskej obce v Ríme a podpredseda moslimskej náboženskej obce v tomto meste.