Mnohými rešpektovaný ako výnimočná postava našej politickej a literárnej scény, ale napriek tomu neprávom vytlačený na perifériu. Taký je žiaľ pohľad na Martina Rázusa.

Ak sa chceme pokúsiť o pochopenie skutočného psychologického dôvodu popularity detektívok, musíme sa oslobodiť od mnohých prázdnych fráz. Nie je napríklad pravdou, že ľudia uprednostňujú zlú literatúru pred dobrou a detektívky prijímajú, pretože patria k tej zlej. Samotný nedostatok umeleckých kvalít knihu neurobí populárnou.

Je zaujímavé sledovať, aké nadšenie vyvolali príbehy otca Browna na začiatku 20. storočia v Československu. V Čechách od roku 1918 vyšlo viac ako dvadsať vydaní rôznych Chestertonových kníh. Na Slovensku sa situácia vyvíjala trochu inak.

Všimol som si, že sa do našej literatúry a novinárstva vplazil nový spôsob lichotenia boháčom a osobnostiam. V priamočiarych časoch bolo aj lichotenie priamočiarym; lož bola pravdivejšia.

Keďže sme sa vydali cestou "vydavateľského remesla", nezaškodí trochu múdrosti a humoru od obľúbeného autora.

V poslednej dobe som dospel k určitej teórii o povahe tyranie. Môže byť správne, alebo nesprávne, ale myslím, že je to minimálne hodné uváženia v súvislosti s veľmi zaujímavou záležitosťou. Ak sa na to pozrieme z nadhľadu, všeobecná teória tyranie bola takáto: Ľudia počas storočí trpeli pod ťarchou systému, až kým sa proti nemu nevzbúrili.

Ak ste počuli meno George MacDonald, pravdepodobne ste počuli, že to bol spisovateľ z devätnásteho storočia a dnes je považovaný za otca žánru fantasy. Táto všeobecne rozšírená informácia však v sebe nesie isté nešťastné zjednodušenie, ba nedorozumenie. Je to ako povedať mimozemšťanovi, ktorý chce pochopiť náš svet, že „človek je iba jeden z primátov“ alebo že „med sú prevažne sliny šesťnohých okrídlených živočíchov“.

Nebolo to veľmi dávno, keď sa ľudia sťažovali, že cynici sú veľmi tvrdí a nemajú ľudské city. Teraz od nás žiadajú, aby sme cynikov rešpektovali, pretože sú veľmi citliví a jemní. Je to zvláštna zmena, ktorá je však skutočná a je jednou z tých, ktorú všimol málokto.

Ktosi nedávno vyslovil myšlienku, že v časoch krízy by sa ľudia nemali zaoberať zbytočným filozofovaním, ale mal by sa posunúť vpred.

V našej dobe sa objavuje špeciálny druh kníh a článkov, o ktorých si úprimne a vážne myslím, že môžu byť nazvané najväčšími hlúposťami, s akými sa kedy človek stretol. Sú divokejšie ako najdivokejšie rytierske romance a oveľa nudnejšie ako najnudnejší náboženský traktát. Navyše, rytierske romance boli aspoň o rytieroch a náboženské traktáty sú o náboženstve. Ale tieto veci sú o ničom; sú o čomsi, čo sa nazýva Úspech.