Štát to hrá aj my to hráme.

Košičanom zle sa darí, majú prievan v bugiľari.

Za to, že som (nielen ja) mala koho voliť.

Venované k 1. kolu prezidentských volieb všetkým mojim „konzervatívnym“ kamarátom.

Hrám na klavíri. Pozerá sa na mňa zhruba 80 párov očí. No hoci javisko zďaleka nie je miesto, kde by som sa cítila komfortne, akosi mi to neprekáža. Nikdy som nebola hviezda a ani som ňou nechcela byť.

Pre nadľahčenie od autorky, ktorú strašne irituje všetko, čo je v našej republike „zadarmo“.

O tom, ako mi vďaka kolegovi Martinovi Hanusovi vstúpila do života Ľudmila Cervanová a ako neustále vracia do mojich snov Elenu.

Je 11. máj a mne sa v hlave rozvírili spomienky. Je tomu presne 10 rokov, čo zomrel môj starý otec. Nie je dedko ako dedko a ani ten môj nebol iba taký obyčajný starý otec. Otcom ho nazývali mnohí. Vyplývalo to z jeho povolania aj prístupu k ľuďom.

Každé dve hodiny otváram dvere na balkón. Skontrolujem, či horí plamienok Betlehemského svetla na dvoch sviečkach a v jednej petrolejke. Pravidelne vymieňam vyhorené sviečky za nové a do lampy dolievam petrolej. Manžel tiež pestuje tento dobrodružný šport. Trvá len týždeň, ale stoj čo stoj musíme svetlo ustrážiť. Betlehemské zápalky totiž nie sú povolené. A tie obyčajné by boli neospravedlniteľným útokom na našu skautskú česť.

Socha svätca – krásne dielo: ten podstavec. A to telo! Skvelý výtvor, to si píš. Až na ten kríž. Ach, ten kríž!