Vykríkne staršia pani a nezakrýva slzy v očiach. Elegantná dáma s klobúkom, pred honosnou bránou katedrály. Opierajúc sa o palicu, druhou rukou živo gestikuluje. Striedavo ju pokladá na rameno kamarátke, na kabát jej manžela. Prostú prosbu k Bohu vnímam ako ľudskú modlitbu, ponad bariéry jazyka, konfesií a štátnych hraníc.

"Okolo deviatej hodiny zvolal Ježiš silným hlasom: "Éli, Éli, lema sabachthani?" Keď to počuli niektorí z tých, čo tam stáli, povedali: Volá Eliáša!" Po ôsmich rokoch, bez jediného slova či pohľadu, som nabral odvahu a otcovi som napísal, no on ma zatratil. Až na svetlé výnimky, domáci krb, rodinu, neformálny vzťah ani teplo domova som počas dvadsiatich rokov vo vzťahu s otcom nepoznal.

19. marec 2003. Deň pred “osemnástkou” som sa ako každé ráno presúval do obývačky. Raňajky na mňa čakali na taburetke pred japonským televízorom. Na koženom kresle ležala americká zástava. Vedľa nej sa usmieval obrovský plyšový medveď sovietskej výroby. Kam až je človek ochotný zájsť s víziou, ktorú si nesie vo vlastnej hlave?

„Nikdy never hudobníkovi, keď rozpráva o láske,” vystríhal otec Martina v Piesni mien, ale bolo už pozde. Vladimírovi zasa jeho otec hovoril, aby sa po okupácii Československa nevracal a študoval na prestížnej francúzskej univerzite. Lenže ako rozkázať láske k vlasti alebo Láske k Bohu?

Môj otec Rodžer má okrem depresie a chorôb chrbtice aj preukaz Veterána protikomunistického odboja. V leopoldovskej väznici si počas totalitného režimu odsedel s väzbou dva roky politického "muklovania". V očiach mnohých je hrdina. Lenže ako každá, aj minca svedomia má odvrátenú stranu. Čo ak si náš blížny takou mincou hodil o svoj život a nevyhral?