Tento rok som opäť strávil jarné týždne na študijnom pobyte v Ríme. Byť zase raz na chvíľu študentom je úžasné. V mojej triede som mal spolužiakov z každého kúta sveta a každého veku. Mladí študenti z Washingtonu, Švajčiarska, Rakúska, Brazílie, Číny, Turecka, katolícky kňaz v strednom veku z Mongolska, penzionovaný profesor z Univerzity v Teheráne, profesorka z univerzity v Indiane. Také bolo naše tohtoročné zloženie v škole pre cudzincov študujúcich Taliančinu, ktorá nesie názov slávneho umelca Leonardo da Vinci a sídli v centre hlavného mesta na piazza dell Orologio.

Známy slovenský herec a textár Milan Lasica raz v jednom rozhlasovom rozhovore hovoril o existencii určitej špecifickej podunajskej nátury, ktorá sa prejavuje permanentným pocitom, že nám niekto ubližuje. Z toho vyplýva, že za našu "blbú" náladu vlastne stále môže niekto iný.

Taliansko je krajina, ktorú som si naozaj zamiloval a tamojšie dianie sledujem prakticky stále. (výhodou Taliančiny je aj to, že v tomto jazyku môžete sledovať aj dianie v štáte Vatikán, udalosti ktorého, majú celosvetový - univerzálny rozmer.)

Všetci sme do školy chodili, chodíme alebo chodiť budeme. Vzdelanie a úroveň školstva je jedným zo základných pilierov dobrej spoločnosti a štátu.