Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele si môžete prečítať tu. 

 Pavol svoju argumentáciu zakladá na „pravde viery“ ohľadom telesného zmŕtvychvstania Ježiša Krista. V minulom úryvku (1 Kor 15, 1-11) Apoštol jasne nástojil na tom, že táto pravda má pevné korene a centrálnu pozíciu v kresťanskom hlásaní. Potvrdzoval to jednak svedectvom množstva najbližších Ježišových spolupracovníkov a jednak vlastnou skúsenosťou. Suma sumárov: Ježiš po svojej smrti telesne vstal z mŕtvych.

Kristovo zmŕtvychvstanie a posmrtné vzkriesenie veriacich sa navzájom argumentačne podmieňujú. Zdieľať

Praktické dôsledky zbavenia pravdivosti vyššieho tvrdenia nám následne predstavuje naša dnešná perikopa. Pavol ich ponúka hneď dve. Prvá je obsiahnutá vo veršoch, ktoré liturgia opäť z čítania vystrihla. (Ach jaj. Zase.) Preto ich citáciu ponúkam tu: „Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak mŕtvi naozaj nevstávajú.“ (1 Kor 15, 13-15) V podstate ide o to, že Kristovo zmŕtvychvstanie a posmrtné vzkriesenie veriacich sa navzájom argumentačne podmieňujú. Popieranie zmŕtvychvstania ako takého podrýva pravdivosť toho Ježišovho. Ako som spomenul, to však bolo podstatnou súčasťou kresťanského hlásania, čo by z misionárov robilo prinajmenšom ľudí, ktorí zavádzajú, ak nie priamo klamárov.

Ak sa Ježišovo posmrtné zjavenie vzťahuje iba na jeho ducha a dušu, tak sa nemôže vzťahovať ani na telesný život veriacich. Zdieľať

Druhý argument si  máme možnosť vypočuť už priamo v rámci liturgie (vv. 16-20). Opäť sa používa to isté vzájomné podmieňovanie. Ak je nemysliteľné, aby niekto telesne vstal z mŕtvych, tak je to nemysliteľné aj pri Ježišovi, ktorý bol skutočným človekom. Ak sa Ježišovo posmrtné zjavenie vzťahuje iba na jeho ducha a dušu, tak sa nemôže vzťahovať ani na telesný život veriacich. Ten je potom zanedbateľný a odsúdený na zánik. Potom je otázne to, načo tak „zbytočne“ Kristus svoj život zakončil. Ak by sa ukrižovanie nemalo dotýkať tela každého z nás, tak by potom jeho smrť nemala význam. A je predsa zo skúsenosti každého zjavné, že práve náš telesný život je svojou zranenosťou hlavnou príčinou nášho úpadku do otroctva hriechu. A ešte v praktickejšej rovine: Celý život zomrelých, ktorý za svojho života nespravodlivo trpeli, na telesnej úrovni nikdy nedosiahne spravodlivú satisfakciu. A vôbec celý telesný život aj žijúcich potom nemá váhu, čo môže ľahko veriacich strhnúť do dvoch extrémov. Prvým je praktizovanie prehnanej askézy, ktorá odmieta všetko telesné vrátane manželskej alebo priateľskej lásky. Druhým je ospravedlnenie telesného užívania každého druhu, ktoré by podľa tohto zmýšľania aj tak nemalo dosah na našu dušu, ktorá ako jediná z nás zostane. Tu by potom stačilo iba formálne prijať vieru v Krista ako v najsilnejšieho Pána, čo Pavol aj inde kritizuje (porov. 1 Kor 6,12-20).

Dnes by mal mať každý jasné v tom aké škody spôsobili tí, ktorí si pod rúškom subjektívneho výkladu viery dovolili páchať zverstvá na druhých alebo odmietli druhému pomôcť aj po telesnej stránke. Zdieľať

Z kresťanskej praxe však vieme, že takéto extrémne postoje úplne odporujú viere a ohavne deformujú správanie. Dnes by mal mať každý jasné v tom aké škody spôsobili tí, ktorí si pod rúškom subjektívneho výkladu viery dovolili páchať zverstvá na druhých alebo odmietli druhému pomôcť aj po telesnej stránke. A práve preto je vždy potrebné zdôrazňovať našu vieru v telesné zmŕtvychvstanie a správne ju vykladať.

Použitá literatúra:

Ortkemper, F.-J.: První list Korinťanům. Kostelní Vydří, 1999

Tichý, L.: První list Korintským. Praha, 2019   

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Foto: wikimedia