Výhrada svedomia ako dôvod odmietnutia vojenskej služby sa s polu s témou brannej povinnosti objavuje pravidelne a vždy v súvislosti s konfliktmi, ktoré sa nás bezprostredne dotýkajú. Cieľom tohto článku nie je analyzovať spomínané skutočnosti, ale popísať niečo málo z teórie a praxe pre tých, ktorých táto téma zaujíma. 

Svetlo a tma pacifizmu

Postoj kresťanov k vojne sa menil v závislosti od historických okolností. Zatiaľčo na zákaze vraždy sa zhodne celá Cirkev, všetky kresťanské denominácie a aj sekty, je postoj k aktívnej účasti vo vojne nejednotný. Môžeme vidieť oba extrémy – na jednej strane kresťanský pacifizmus, ktorý vychádza primárne zo Spasiteľovho postoja. Ten nepoužil legitímnu sebaobranu, hoci mohol (Mt 26, 53). Kresťan má Krista napodobňovať a tak je pacifizmus logickým vyústením tohoto výkladu.  

Druhým extrémom je spojenie kresťanstva s ideou militarizmu, ktorá je typická pre modernú dobu alebo klasický tzv. "kresťanský koncept svätej vojny", ktorý sa rozvíjal pod vplyvom stredovekého západného kresťanstva.

Oba tieto extrémy sú cudzie kresťanskej ortodoxii. Od začiatku kresťanstva nemuseli vojaci, ktorí sa stali kresťanmi zanechať svoju službu (Lk 3,14). Mnohí tak však často robili dobrovoľne. Jedným príkladom je i náš sv. Martin. 

Na druhej strane sa často stávalo, že v službe podstúpili mučenícku smrť, pretože odmietli účasť na štátnom kulte, ktorý bol pre vojakov povinný. Rovnako tak mnohí odmietali splniť rozkazy, ktoré ich nútili podieľať sa na prenasledovaní nevinných.

V tomto prostredí sa formuje koncept spravodlivej a nespravodlivej vojny, ktorého prvým systematickým teoretikom bol sv. Augustín. Zatiaľčo koncept svätej vojny ortodoxné kresťanstvo odmieta ako bludný, koncept spravodlivej a nespravodlivej vojny prirodzene prijíma. Rieši sa aj v súčasnosti, hoci je v modernom vojenstve čím ďalej tým viac problematický z dôvodu technizácie a konceptu tzv. preventívneho útoku.

Základným princípom spravodlivej vojny je primeraná obrana na ktorú ma každý človek právo. Toto právo bolo kresťanským pacifizmom odmietané z mnohých dôvodov, okrem vyššie spomenutých tiež fundamentalistickým výkladom Mt 5,39. Nikto samozrejme nemá povinnosť sa brániť. Z dejín cirkvi existuje niekoľko príkladov, kedy kresťania odmietli legitímnu obranu (vo vedomí vlastnej hriešnosti, alebo pre získanie mučeníctva) a rozhodli sa nechať sa zabiť. Toto je ale možnosť, nie povinnosť.

Na druhej strane stojí proti kresťanskému pacifizmu povinnosť lásky k blížnemu (Jn 15,13). Poľský filozof J.M. Bochenski (sám aktívny účasntík vojny proti nacistickému Nemecku) píše: 

"existují okolnosti, za nichž v souladu s normálním cítěním přichází ke slovu samozřejmá povinnost bránit se zbraní v ruce práva těch, za něž odpovídáme. Pomocí následujícího fiktivního příkladu si můžeme tuto pravdu názorně objasnit. K farmáři na divokém Západě přichází soused a svěřuje mu svoji šestiletou dcerku, protože odjíždí do města a doba je - jak sám říká - neklidná. Proto náš farmář vyčistí pušku a nabije ji. Děvčátko si hraje na dvoře, kam náhle vtrhne bandita a rozmáchne se klackem, aby dítěti roztříštil lebku. Otázka zní: smí na něj farmář vystřelit? Z hlediska zdravého rozumu zní odpověď takto: samozřejmě, nejen že smí vystřelit, ale kdyby nevystřelil, byl by hoden pohrdání, protože jeho svatou povinností bylo chránit život dítěte, které mu bylo svěřeno. A v obranné válce jde velice často zcela jednoduše o životy našich spoluobčanů, jak tomu také bylo během druhé světové války. Proto je zcela evidentní, že ozbrojený boj na obranu sociální skupiny je nejen přípustný, ale že jde o morální příkaz." (Stručný slovník filosofických pověr, 1993: s.: 91–92)

Zavedením všeobecnej brannej povinnosti (masovo sa objavuje až v novoveku) sa však objavilo množstvo situácií, kedy boli ľudia nútení bojovať v nespravodlivej vojne len z rozhodnutia štátu, ktorého boli, nie vlastnou vinou príslušníkmi. Riešenie tohto morálneho konfliktu odopretím tejto služby dopadlo na samotných odpieračov.

Tu je treba povedať, že dôvody boli často rôzne, od samotnej neochoty bojovať až po presvedčenie o tom, že je potrebné zachovať neutralitu. Na tomto mieste sa ešte raz musím vrátiť k Bocheńskému, ktorý predpokladal, že pacifizmus sa môže stať nástrojom hybridnej vojny:

Pacifismus vychází ze sentimentalismu: jak by bylo krásné, kdybychom se mohli vyhnout válkám! Válka je hrozná a ošklivá věc. Dochází tu k záměně estetických hodnot s morálními a zapomíná se, že často jsou dobré a nezbytné i nehezké věci (jako například operace). Pacifismus proto plně zasluhuje být označen jako pověra, a to i přes ušlechtilost některých svých vyznavačů. Říkám některých, protožepacifismu velice často používají potenciální agresoři k morálnímu odzbrojení svých budoucích obětí.

V 20. storočí urobilo množstvo ľudí skúsenosť s obludnosťou štátom zastrešenej masovej neprávosti. V tomto kontexte sa odopretie vojenskej služby javilo ako správny postup.

Je asi každému jasné, že pokiaľ by napríklad vojaci Wermachtu jednohlasne odmietli rozkazy nespravodlivej vojny voči Poľsku, konflikt 2. svetovej vojny by nevznikol v takej podobe, ako ho poznáme.

Dnes sa nám výhrada svedomia spája predovšetkým s obranou proti tlaku (hoc aj nepriamemu) na zdravotníkov podieľať sa na prenatálnom usmrcovaní ľudí. Výhrade svedomia však vznikla v časoch, kedy bol umelý potrat väčšinou trestným činom a inštitucionalizovaný nátlak na jeho vykonanie bol málo predstaviteľný.

Právne zakotvenie výhrady o svedomí teda ošetruje možnosť neúčasti na nespravodlivej vojny, bez ohľadu na názor vedúcich predstaviteľov štátu.

Ako na to? 

Ak človek nechce ísť na vojnu, môže podpísať vyhlásenie, ktoré mu umožní sa tejto povinnosti vyhnúť. Musí to urobiť v čase mieru, teda nie za výnimočného stavu. Podpis na tlačive musí byť úradne overený a celé podanie musí urobiť príslušnému obecnému úradu najneskôr do 31. januára v danom roku. Ak toto podanie urobí raz, nemusí ho podávať už nikdy viac. Ak by ho vzal späť, už ho znova podať nemôže. 

Existujú aj iné spôsoby, ako sa tejto povinnosti vyhnúť, tie sú však značne problematické. V prípade, že by človek nestihol podanie podať a nastal by výnimočný stav, nemá možnosť službu legálne odoprieť. Nemusel by ju absolvovať iba v prípade, ak by stratil slovenské občianstvo, alebo trvalý pobyt na území SR. Podmienkou odvodu je totiž trvalý pobyt v SR, alebo občianstvo SR. Zatiaľčo zrušenie občianstva je problematická vec, zrušenie trvalého pobytu je jednoduché. Viac info na konci tohto článku.

Na záver ostáva s rešpektom k slobde a svedomiu seba aj druhých popriať len správne rozhodnutia.