Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
21. január 2022

Dobroslav Chrobák - O tulákoch a túlaní

Dobroslav Chrobák - O tulákoch a túlaní

Úradné orgány, ktoré sa majú starať o bezpečnosť ciest a hradských, by nám radi nahovorili, že človek je od prírody tvor domácky a že ak sa u neho z času na čas prejaví pud po túlaní, má ho pekne skrotiť, alebo – ak mu už naskrze nevie odolať – má ho vybiť nejakou organizovanou a spoločensky neškodnou formou. Napr. tým, že sa prihlási v niektorej cestovnej kancelárii ako účastník hromadnej autokarovej výpravy do civilizovanej a v turistických sprievodcoch dopodrobna opísanej krajiny. Nespútane podliehali vraj tuláckemu pudu odjakživa len živly viac-menej opovrhované a ľudskej spoločnosti škodlivé, akými sú napr. trampi z povolania alebo cigáni a akými boli voľakedy Huni alebo Avari. Stredovekých minnesängrov a dnešných ich kolegov reportérov nemožno pritom pokladať za čiste tulácke typy, keďže u nich ustavičné menenie miesta pobytu nemá nič spoločného s tuláckym pudom, ale je podmienené ich pohyblivým zamestnaním.
A predsa napriek týmto názorom úradných orgánov a napriek predpisom, ktoré z nich vyplynuli, dovoľujeme si tvrdiť, že tulácky pud nie je nikomu z nás cudzí, ba naopak, že v každom človeku je hlboko zakorenený a že musíme vynakladať mnoho námahy a pretvárky, aby sme mu z času na čas nepodľahli. Pre toto svoje tvrdenie  by sme mohli nájsť množstvo dokladov v literatúre a najmä, pravda, v poézii. Hľa, celkom náhodne siahneme do police a vyberieme z nej za hrsť básnických zbierok od moderných slovenských autorov. (Moderné básnické zbierky možno naozaj celkom dobre merať na hrsti, také sú tenké.) Hneď v prvej, u Janka Smreka čítame:

Raz pôjdem ja, syn severa,
navštíviť južné more,
zakotviť v kókosovej hore,
žiť z banánov i z lásky žien
bronzovolesklých paží,
kúpať sa v slanom mori celý deň,
voňať dych vanílie od plantáží,
len v noci spomínať,
jak Robinsom,
na naučenia rozšafného otca
v chatrči domorodca.

A zo Smreka mohli by sme takto citovať do nekonečna. Keby sme s určitosťou nevedeli, že Janko Smrek nesedí v tejto chvíli s kamarátmi pod viechou na Ventúrskej ulici, domnievali by sme s a podľa jeho veršov, že – ak sa práve nekochá krásnou Tahiťankou – istotne popíja niekde v prístavnej krčme a čaká s námorníkmi na priaznivý vietor. Lenže i krotkejší poeti než je Janko Smrek brázdia ustavične (aspoň na papieri) svet krížom krážom. Paríž je pre nich o málo ďalej než záhumnie rodnej dediny, a keď sa im zachce, hupkom sú v Madride alebo hoci na Honolulu. (Viď napr. Rudolf Dilong). V každom z nich je večná túžba po úniku, po odchode zo všednej prítomnosti. Ján Kostra „chcel by utiecť aspoň len na piesočné brehy modrých riek a v podvečerí sám na teplom piesku ľútostivej nehy umrieť tam…“ Ján Poničan „… parížskych noci farebné svetlá vraj vstrebával, do uší nôžky balerín mu tlkly melódie, poklady Louvru, Mníchova očiam vraj podával, sveta sny sníval v obrazoch ľudskej poézie. Prešiel vraj poľom, horami, bulvármi veľkomiest, peši šiel, loďou, lietadlom ponad polia, lúky. Ovečky hnal vraj pirťami, slúchal holí zvuky.“
A iný z našich básnikov nielenže podnikol imaginárnu Púť za samovarom, ale podľa príkladu Argonautov, pravda, s menším úspechom než oni, vydal sa i na dobrodružnú výpravu za zlatým rúnom a svoje skúsenosti z tejto cesty opísal v básni:
“Neznámych krajín drevá drahé, Orientu farby, vonné oleje išli sme doviezť na bielych lodiach.
V nedeľné ráno zakotviť sme mali
– plachty nám vetry roztrhali a brehy palmové,
záhrady čajové stožiare naše uzrieť nevládali.
Nevrátil sa Jason so zlatým rúnom, Ikaros krásny let nedoletel.
A plachý dobývač lásky o mandlovej vôni pŕs tvojich nič sa nezvedel.”

Dokladov z poézie bolo by teda neúrekom. Pravda, keď prišlo na lámanie chleba, poézia nebola nikdy veľmi presvedčivá. Vieme všetci, že ani jeden z našich básnikov nemal dosiaľ opletačky s úradmi pre svoj tulácky pud. Ani jedného z nich nezadržala ešte žandárska patrola na výprave za zlatým rúnom alebo za krásnou Tahiťankou. U nás so spisovateľov vari len Janko Alexy vedel blúdiť po horách. Ale i on blúdil skôr za námetmi maliarskymi ako literárnymi. Vo svetovej literatúre poznáme však niekoľko autorov, ktorí svoj tulácky pud brali krvavo vážne. Najznámejší je vari Henry Thoreau, autor slávnych Potuliek prírodou. Menej známy ako pútnik a tulák je George Duhamel, ktorý s batohom na chrbte, ako prostý turista, prešiel pol Európy a napísal o svojich potulkách veľmi poetický Citový zemepis Európy. Krásne a vznešene vedel sa túlať i veľký Goethe. No, najopravdivejšie oddával sa nekonečným pre chádzkam prírodou spomenutý Henry Thoreau. Všetci, čo máte radi polia a kopce, lesy a stromy, zvieratá– a vtákov, mali by ste si prečítať jeho krásnu knihu, nazvanú Walden, podľa rybníka v štáte Massachusetts, na brehu ktorého Thoreau vyše dvoch rokov žil najprostejším životom. Sám a vlastnými rukami vystaval si v hlbokých lesoch, vzdialený na míle od najbližšieho suseda, jednoduchú chalupu a živil sa plodinami, ktoré tak isto vlastnými rukami zasial i zožal z poľa, A za celé tie dva roky pozoroval prírodu a rozmýšľal o najvšednejších veciach človeka práve tak vážne a opravdivo, ako o veciach najhlbších a najvznešenejších. Celú jednu kapitolu vo svojej knihe venuje napr. úvahám o svojom odeve, o prístreší, o chlebe a nábytku.
„Vravím vám, varujte sa podnikov, ktoré vyžadujú nové šaty miesto nového nositeľa šatov. Ak nie ste novým človekom, ako vám môžu svedčiť nové šaty? Ak máte pred sebou nejaký výkon, vykonajte ho v starých šatách. Všetci ľudia majú nie s niečím pracovať ale niečo vykonať, či skôr niečím byť. Nemali by sme si azda nikdy zaopatrovat nový oblek, čo ako je terajší náš oblek zodratý alebo špinavý, dokiaľ sa tak nechováme, nezamestnávame a nerozmýšľame, že sa cítime novými ľuďmi v starých šatách a že zostať v nich bolo by asi tak, ako keď je nové víno v starých fľašiach. Naše prezliekanie musí byť tak ako u vtákov krízou v našom živote. Potápka sa uchyľuje na opustené rybníky. Had lieni svoju kožu, húsenica svoj šat červa s vnútorným pričinením a ‚napätím. Lebo šaty sú iba najposlednejšou pokožkou a smrteľným obalom. Inak sa ukáže, že sa plavíme pod falošnou zástavou a neodvratne budeme zavrhnutí svojím vlastným mienením, či mienením ľudí.“
A rovnako vznešená je reč Thoreauova, keď hovorí o živote;
„Čo aký všedný je tvoj život, potýkaj sa s ním tvárou v tvár a ži ho; nevyhýbaj sa mu a nepreklínaj ho. Nie je taký zlý, ako ty. Zdá sa najchudobnejším, keď je najbohatší. Kto rád hľadá chyby, nájde ich aj v raji, Miluj svoj život, nech je akýkoľvek chudobný.“
Prečo vlastne spomíname tieto veci? Prečo citujeme slová Thoreaua, ktoré sa podobajú slovám Biblie? Len preto, lebo v každom z nás ozve sa s času na čas túžba žiť podobne, ako žil Thoreau na brehu rybníka Walden. Každý z nás aspoň raz do roka pocíti potrebu – ako hovorí Tolstoj – oprostiť sa, to značí podívať sa na veci, na ľudí, a hlavne na seba novým, nezakaleným pohľadom. A príležitosťou k takémuto oprosteniu sa má byť tá časť roka, ktorá sa bežne nazýva dovolenkou. Pravda, tento názov je celkom nesprávny, lebo pre mnohých ľudí je tých pár dní v roku nie nijakou dovolenkou, nijakým oprostením sa, ale iba trocha inou, výnimočnou a preto vábivejšou konvenciou. Veď či nie sú spoločenskou konvenciou tie nepohodlné hromadné výlety do cudziny, alebo ten nudný život v mondénnych kúpeľoch, či tie hrozné lyžiarske výpravy do hôr, pri ktorých sa viacej pije a tancuje ako lyžuje? A takou konvenciou bol pred pár rokmi i tramping, v ktorom sa nasilu hľadala akási moderná a zdravá romantika. Na šťastie tramping nezapustil u nás korene. Odpudzoval nás svojimi výstrednosťami a tým, že túžba mladých ľudí žiť jeden deň v týždni v blízkom styku s prírodou, bola tu zvedená do celkom falošných koľají. Umenie túlať sa (a slovo tramping neznačí v preklade nič iného ako slovo potulka), predpokladá totiž v prvom rade umenie vedieť byť sám. A samota je pre moderného človeka jedným z najnepríjemnejších stavov. Moderný človek sa nazdáva, že na to, aby bol šťastným, musí bývať vo veľkých mestách, v blízkosti mnohých ľudí, v blízkosti kaviarní, biografov, obchodov a úradov. Ale žiadna námaha nôh, žiaden, ani najrýchlejší z moderných dopravných prostriedkov nemôže dve duše omnoho priblížiť. Nie v blízkosti mnohých ľudí, ale v blízkosti seba samého, večného zdroja nášho života potrebujeme byť. A nikdy nie sme takí blízki sebe samým, ako keď sme odkázaní iba na seba, keď ani biograf ani spoločnosť nerozptyľuje tiché pozorovanie prostých a nepatrných vecí v našej blízkosti. Oveľa viac možno sa poučiť z vytrvalého skúmania a pozorovania drobného lístka na strome, ako z tekavého dívania sa na nejaký film. Využime preto dar samoty, ak ešte vieme byť sami, a pokúsme sa stráviť aspoň niekoľko hodín z nášho voľného času tak, ako strávil Henry Thoreau dva roky na brehu rybníka Walden. Naša krajina nám na to poskytuje dosť príležitosti.

 

 

 

Inzercia

Text bol digitalizovaný z týždenníka Slovenský rozhlas - II.Ročník, číslo 32 a boli v ňom vykonané minimálne zmeny.

 

Igor Čonka

OZ Zabudnuté knihy

www.zabudnuteknihy.eu

 

 

Odporúčame

Blog
Voľní autori v roku 2022

Voľní autori v roku 2022

Na úvod trochu teórie. Vzhľadom na to, že autorské právo na Slovensku nepozná možnosť vzdať sa autorských práv, všetky diela, ktoré boli napísané, alebo uverejnené sú viazané autorským právom do momentu, kým sa nestanú voľnými.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.