Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
09. január 2016

Fabrice Hadjadj : džihádisti, 11. január a Európa prázdnoty

Uplynulý týždeň priniesol prvé výročie útoku na Charlie Hebdo. Opäť som si spomenul na tento výborný text od filozofa Hadjadja, ktorý som síce už raz tu na Postoji citoval, ale zaslúži si, aby bol uvedený v celosti. Text bol prednesený v januári 2015 na stretnutí De Gasperiho spoločnosti Taliansku, kde boli prítomní aj ministri vnútra a zahraničných vecí, predseda židovskej obce v Ríme a podpredseda moslimskej náboženskej obce v tomto meste.
Fabrice Hadjadj : džihádisti, 11. január a Európa prázdnoty

Drahí džihádisti, to je názov otvoreného listu, ktorý publikoval Philippe Muray, jeden z našich najvýznamnejších esejistov, krátko po atentátoch 11.septembra 2001. List končí sériou upozornení pre islamských teroristov, avšak tí, ktorých má na muške, nepriamo a ironicky, sú Západniari, fanatici komfortu a supermarketov. Zacitujem jednu pasáž, v ktorej hneď zachytíte tú bičujúcu iróniu: „[Drahí džihádisti], ...obávajte sa hnevu konzumenta, turistu, výletníka vystupujúceho zo svojho karavánu! Myslíte si, že sa rozvaľujeme, ochabnutí zo svojich radostí a zábavok? Nuž my budeme bojovať ako levy za ochranu našej ochabnutosti... Budeme sa biť za všetko, za slová, ktoré už nemajú zmysel a za život s tým spojený.“

A dnes by sme mohli dodať: budeme bojovať najmä za Charlie Hebdo, donedávna skapínajúci časopis, ktorý nemal žiadneho kritického ducha  - lebo kritizovať, znamená rozlišovať, pričom Charlie dával všetko  do jedného vreca: džihádistov, rabínov, polišov, katolíkov, priemerných francúzov – no my z neho urobíme symbol zmätku a ničoty, ktorá v nás prúdi. 

Asi taký je dnešný stav Francúzskeho štátu. Namiesto položenia si otázky po udalostiach, on si na tom ešte „prihreje svoju polievočku“, využije to na vylepšenie prieskumov verejnej mienky, zaradí sa na stranu nevinných obetí, zosmiešnenej slobody, zhanobenej mravnosti, len aby nepriznal to ľudské prázdno politiky vedenej po desaťročia, ani tie chyby akéhosi eurocentrického modelu, podľa ktorého svet fatálne smeruje k sekularizácii, zatiaľčo takmer všade inde vidíme presný opak a, prinajmenšom od roku 1979, istý návrat náboženstva do politickej sféry. Nuž hľa: toto príliš čisté svedomie a ideologické zaslepenie nás postupne vedú, ak nie priamo k občianskej vojne, tak prinajmenšom k samovražde Európy.

Prvá vec, ktorú musíme konštatovať je, že teroristi z nedávnych atentátov v Paríži sú francúzi, ktorí vyrástli vo Francúzsku a teda nie sú to ani náhody, ani nejaké monštrá, ale výsledky integrácie „à la française“, opravdivé potomstvo dnešnej Republiky, so všetkou tou vzburou, ktorú takýto pôvod dokáže vyvolať.

V roku 2009 bol Amedy Coulibaly, autor atentátov v Montrouge a v kóšer supermarkete v Saint-Mandé, prijatý Nicolasom Sarkozym v Elyzejskom paláci spolu s ďalšími deviatimi mladými vybranými ich zamestnávateľmi, aby poukázali na dobrodenia praktickej formy vzdelávania. Pracoval vtedy v rámci odbornej stáže v závode Coca Cola v rodnom meste. Bratia Kouachiovci, siroty imigrantov, boli prijatí  medzi rokmi 1994 a 2000 do Vzdelávacieho centra v Coréze spadajúceho pod nadáciu Georges Pompidou.

Deň po atentáte na Charlie Hebdo vedúci centra neskrýval svoje ohromenie “sme všetci šokovaní udalosťou, lebo tých mladých poznáme. Nevieme si predstaviť, že títo chlapci, ktorí boli výborne integrovaní, hrali futbal v miestnych kluboch, by mohli takto premyslene vraždiť. Nemôžeme tomu uveriť. Said Kouachi bol úplne pripravený zapojiť sa do spoločensko pracovného života.“ Tieto výroky nám pripomínajú iné, vyslovené starostom v Lunel, ktorý sa čudoval, že desať mladých z jeho obce odišlo za džihádom do Sýrie, zatiaľčo on práve dokončil obnovu úžasného skate-parku v ich štvrti...

Aká nevďačnosť! Ako len títo mladí nemohli mať dojem, že prácou v Coca Cole, vozením sa na skateboarde a hraním futbalu v mestskom klube sa naplnili ich najhlbšie túžby? Ako len mohli necítiť, že ich snaha po hrdinstve, po kontemplácii a slobode je naplnená štedrou ponukou na výber medzi dvomi mrazenými jedlami, pozeraním amerického seriálu a neúčasťou na voľbách? Ako sa len mohla ich nádej na vlastný názor a lásku nenapĺniť pozorovaním celého tohto pokroku, vrátane ekonomickej krízy, manželstva gayov, legalizácie eutanázie? Lebo to boli práve tie témy, ktorými sa zaoberala francúzska vláda tesne pred atentátmi: Republika bola vo vytŕžení pred tým veľkým výdobytkom ľudstva, nepochybne posledným, akým je právo na pomoc pri vlastnej samovražde alebo na dorazenie tyranmi, ktorých útlocit je podložený lekárskym diplomom...

Pochopte ma, títo Kouachiovci a Coulibaly boli „perfektne integrovaní“, lenže integrovaní do ničoho, do negácie celého historického a duchovného elánu, a preto sa nakoniec podriadili nejakému islamu, ktorý nie je len reakciou na toto prázdno, ale je jeho pokračovaním, s jeho logistikou svetového vykorenenia, so stratou rodinného odovzdávania hodnôt, s vylepšovaním techniky ľudských tiel, z ktorý sa majú stať super nástroje pripojené na nejaké zariadenie bez duše...

Mladý človek nehľadá len dôvody žiť, ale hlavne – keďže nemôže žiť večne - dôvody dať svoj život. Sú však ešte v Európe nejaké dôvody dať svoj živoť? Sloboda vyjadrovania? Povedzme. Ale čo také dôležité ešte máme povedať? Akú Dobrú zvesť máme pre svet?

Otázka, či je Európa ešte schopná uniesť nejakú transcendentnosť, ktorá dáva zmysel nášmu konaniu, táto otázka je tá najduchovnejšia a zároveň najtelesnejšia. Nejde len o to dať svoj život, ale aj o to dať život. Je zvláštne, alebo prozreteľné, že pápež František na svojej audiencii 7.januára, teda práve v deň prvých atentátov, citoval slová Oscara Romera ukazujúce na prepojenie medzi martýrstvom a materstvom. Medzi skutočnosťou byť pripravený dať svoj život a skutočnosťou byť pripravený dať život. Je to nepopierateľná samozrejmosť: naša duchovná slabosť sa prenáša na demografiu. Či to chceme alebo nie, biologická pôrodnosť je vždy odrazom prežívanej nádeje (aj keď je tá nádej nezriadená, ako pri nacionalistickom alebo imperialistickom plánovaní pôrodnosti).

Ak zaujmeme úplne Darwinovské stanovisko, musíme uznať, že darwinizmus nie je selektívnou výhodou. Veriť, že človek je strašným výsledkom náhodného fušerstva vo vývoji, vás ťažko povzbudí mať deti. Skôr mačku alebo pudlíka. Alebo maximálne jedného alebo dvoch sapiens-sapiens, zo zotrvačnosti alebo z konvencie, ani nie ako deti, ale skôr ako hračky pre realizáciu vášho despotizmu a odreagovania sa. Teoretický úspech Darwinizmu preto nemôže vyústiť do ničoho iného, len do praktického úspechu fundamentalistov, ktorí neuznávajú túto teóriu, a ktorí majú veľa detí. Annie Laurent, priateľka a islamologička, má na túto tému veľmi jasný názor: „Pôrod je džihádom žien“.

Inzercia

Dôvodom, prečo De Gaulle svojho času rozhodol udeliť samostatnosť Alžírsku, bola práve demografická otázka. Ponechať Alžírsko francúzske s plnými právami znamenalo priznať občianstvo všetkým. Keďže však francúzska demokracia stojí na zákone väčšiny, a teda demografie, nakoniec by skončila podriadená zákonom koránu. De Gaulle to povedal v roku 1959: „Myslíte si, že Francúzsko dokáže absorbovať 10 miliónov moslimov, ktorých zajtra bude 20 miliónov a pozajtra 40? Ak začneme s integráciou, ak všetci arabi a berberi Alžírska budú považovaní za francúzov, ako im zabránime, aby sa nenasťahovali do metropoly, kde životná úroveň je omnoho vyššia? Moja dedina by sa už nevolala Colombey-les-Deux-Églises, ale Colombey-les-Deux-Mosquées!“

Iste máme tu nejaké oslobodenie ženy, na ktoré môžeme byť hrdí. Keď však toto oslobodenie vyústi do antikoncepčného a abortívneho militantizmu, materstvo a otcovstvo odteraz chápané ako neznesiteľná príťaž pre tých, čo zabudli, že sami najskôr boli synmi a dcérami, tak toto oslobodenie po niekoľkých generáciách uvoľňuje miesto číselnej prevahe žien v burkách. Lebo ženy v minisukniach sa rozmnožujú omnoho menej. Márne protestujeme: „Ach, tá burka! Tie barbarské mravy“. Práve tieto barbarské mravy umožňujú, cez imigráciu vyrovnávajúcu klesajúcu európsku pôrodnosť, poháňať našu civilizáciu budúcnosti, teda budúcnosti bez potomstva.

Džihádisti robia v podstate veľkú strategickú chybu: vyvolaním pohoršených reakcií nedokázali nič iné, len spomaliť tichú islamizáciu Európy. Tú, o ktorej píše Michel Houllebecq vo svojom románe (vyšiel tiež 7. januára), a ktorá sa realizuje vďaka našej dvojitej asténii, náboženskej a sexuálnej. Iba ak by naša nástojčivosť „nedávať všetkých do jedného vreca“, tvrdenie, že islam nemá nič spoločné s islamizmom (zatiaľčo egyptský prezident Al-Sissi aj moslimské bratstvo nám tvrdia opak), a sebaobviňovanie za našu koloniálnu minulosť - iba ak by nás tento zmätok ešte viac posunul k prázdnej podlízavosti k prebiehajúcemu procesu.

V každom prípade je tu jedna márnomyseľnosť, ktorej sa musíme zbaviť; a to veriť v to, že islamistické hnutia sú hnutia pred-Osvietenstva, barbarské ako som spomenul vyššie, ktoré sa umiernia hneď ako objavia krásu konzumerizmu. V skutočnosti sú to hnutia post-Osvietenstva. Dobre vedia, že humanistické utópie, ktoré nahradili náboženskú vieru, sa zrútili. Z toho vychádza, že by sme sa mohli oprávnene opýtať, či islam nie je dialektickým cieľom technicko-liberálnej Európy,  ktorá odmietla svoje grécko latinské korene a židovsko kresťanské krídla. A keďže táto Európa nevie dlho žiť ani bez Boha, ani bez matiek, ako rozmaznané dieťa nakoniec pristúpi na vyznávanie ľahkého monoteizmu, kde vzťah k bohatstvu je v pohode, sexuálna morálka uvoľnenejšia, kde high-tech postmoderna stavia žiarivé štvrte, ako sú tie v Katare. Boh + kapitalizmus, hourisy v háreme + počítačové myši, prečo by toto nemohol byť ten posledný ústupok, ozajstný koniec našich dejín?

Jedna vec je istá: to dobré, čo máme v storočí Osvietenstva, už nedokáže existovať bez Svetla storočí. Dokážeme však ešte rozpoznať, že to Svetlo je zo Slova, čo sa stalo telom, z Boha, čo sa stal človekom, to znamená z božstva, ktoré negniavi ľudstvo, ale uznáva ho v jeho sobode a slabosti? Taká je otázka, ktorú vám nakoniec kladiem: vy ste Rimania, máte ale silné dôvody na to, aby svätý Peter neskončil ako svätá Sofia? Ste Taliani, ste ale schopní bojovať za Božskú Komédiu, alebo sa hanbíte za to, že v XXVIII. piesni Pekla, sa Dante odvážil strčiť Mohameda do deviateho žľabu ôsmeho kruhu? A nakoniec sme Európania, sme však hrdí na našu zástavu s dvanástimi hviezdami? Spomenieme si vôbec na zmysel tých dvanástich hviezd, ktoré vychádzajú z Apokalypsy svätého Jána a z viery Schumanna a De Gasperiho? Čas pohodlia je preč. Musíme si dať odpoveď, inak sme mŕtvi: za akú Európu sme pripravení dať život?

 

 

Fabrice Hadjadj je spisovateľ a filozof, riaditeľ Európskeho inštitútu antropologických štúdií Philantropos. Jeho posledná esej „Šťastie narodiť sa v týchto časoch“ vyšla v októbri 2015 vo vydavateľstve Emmanuel.

Zdroj: Le Figaro, 10. február 2015,

Obrázok: commons.wikimedia.org Ssolbergj

Odporúčame

Blog
Liečba šokom poslanca Mikloška

Liečba šokom poslanca Mikloška (výber z blogu)

Zosmiešniť a prekrútiť. Asi tak sa dá zhrnúť taktika liberálnych médií po predložení a zamietnutí zákona o zákaze interupcií a umelého oplodnenia. Traja predkladatelia zákona a s nimi tí, čo hlasovali za zákon, to v médiách poriadne schytali a vyslúžili si viaceré škaredé označenia.

Blog
Rozdiel

Rozdiel

V čom je rozdiel medzi starým a "novým" človekom? Babička, pravnuk a tá 86 ročná medzera medzi nimi.