Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
14. január 2022

Európska armáda?

Európska armáda?

Európska únia patrí medzi dôležité integračné zoskupenia vo svete. Jej medzinárodný vplyv a ekonomická sila nie je zanedbateľná a predstavuje rovnocenných partnerov pre Spojené štáty americké, Čínsku ľudovú republiku a Ruskú federáciu. Posledné roky však EÚ čelila krízam, ktoré poukázali na viaceré slabiny. Príkladom je eskalovanie konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskom, migračná kríza s vrcholom v rokoch 2015 a 2016, alebo stále prebiehajúca kríza covid pandémie. Nie len politické elity jednotlivých krajín, ale aj bežní občania EÚ si preto oprávnene kládli otázku, či by bolo potrebné zmeniť niečo na Európskej únii. V posledných rokoch čoraz silnejšie rezonuje otázka vytvorenia jednotnej Európskej armády, aj vzhľadom na nové a už existujúce problémy. Preto si myslím, že Európska únia potrebuje svoje vlastné ozbrojené zložky, s ktorými, v prípade ohrozenia, dokáže aktívne narábať. Túto myšlienku podporil aj Mikuláš Dzurinda v rozhovore medzi moderátorkou Zuzanou Kovačič Hanzelovou v relácii Dobré ráno na  denníku SME. Bývalý premiér formuloval zaujímavú myšlienku významu európskej armády, pretože „bez odstrašenia, rešpektu, bez armády, európskej armády, jednak nebudeme dôstojným partnerom USA a nebudeme schopný reagovať na prípadné výzvy, ktoré budú v budúcnosti zrejme padať na plecia EÚ stále viac.[i] Prečo by sa však mala EÚ snažiť o vytvorenie vlastných ozbrojených zložiek? 

Prvým z dôvodov je, že Európska únia vo viacerých konfliktoch nepredstavovala rovnocenného partnera a musela reagovať len politickými prostriedkami. Takzvaná soft power, teda ľahká sila, sa v posledných desaťročiach používa ako hlavný geopolitický nástroj pre korigovanie konfliktov medzi jednotlivými štátmi. Pod týmto pojmom si preto môžeme predstaviť nedeštruktívne sily s cieľom aktívne ovplyvniť daný konflikt, bez použitia vojenskej sily. Môžu mať preto rôznu podobu. Politické vyhlásenia sú jedným z nich. Tie sú pre medzinárodné vzťahy dôležité a majú preto aj náležité dôsledky pri riešení konfliktu. Ďalším z príkladov je zavedenie tzv. sankčných zoznamov, ktorými EÚ pomerne často reagovala pri eskalácii konfliktu. Príkladom zavedenia sankcií Európskou úniou je Ruská federácia, ktorú postihli tieto opatrenia pre viaceré politické rozhodnutia.[ii]

Politický nátlak a sankcie dokážu byť, samozrejme, vo viacerých príkladoch účinné. Avšak niektoré udalosti ukazujú, že to nie vždy stačilo. Aj keď EÚ zaviedla po konflikte na východnej Ukrajine sankcie voči Ruskej federácii, neviedlo to k očakávanému efektu. Ďalším príkladom je nedemokratické zvolenie bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka. Ruská federácia v tomto konflikte nepriamo podporovala tohto kandidáta aj za cenu krvavého udržania si moci Lukašenkom.[iii] Európska únia opäť reagovala politickými vyhláseniami a zavedením sankcií. Samotná účinnosť sankcií je však stále diskutabilná a majú rôznorodý dopad na ekonomiku krajiny. Preto pokiaľ Európska únia nebude môcť vyslať na svoje hranice početnú vojenskú silu, nebude pre svojich oponentov rovnocenným súperom. Vyslanie riadnej bezpečnostnej sily zvyšuje nie len medzinárodnú úroveň, ale posilňuje aj vnútornú integritu štátov.

Ďalším z argumentov je postupné vzďaľovanie Spojených štátov amerických od európskeho kontinentu. Vzďaľovanie USA začalo už za bývalého prezidenta Donalda Trumpa, ktorý určil smerovanie krajiny viac k tzv. izolacionizmu. Izolacionizmus predstavovalo smerovanie americkej politiky, počas ktorého sa krátko pred začatím druhej svetovej vojny nepridali na žiadnu z bojujúcich strán, ale sa viac či menej stiahli zo svetového diania. Až po útoku na Pearl Harbour sa pridali na stranu Spojencov. Práve tak ako v minulosti, aj dnes stiahnutím USA z pozície svetového policajta smeruje svet od unipolárneho rozloženia síl k multipolárnemu. Trump počas svojej vlády taktiež kritizoval európske štáty pre nízke výdavky na obranu v Severoatlantickej aliancii.[iv] Aj keď Trump neobhájil ďalší štvorročný mandát, nový prezident Spojených štátov amerických Joe Biden, čiastočne pokračuje v nastavenom smere americkej geopolitiky. Biden formálne odstránil miernu nechuť vo vzťahoch medzi EÚ a USA, ale postupné odďaľovanie USA je už nezastaviteľné. Záujem USA sa preorientoval do Pacifiku. Čoraz silnejúca Čína je pre Spojené štáty a viaceré ázijské krajiny väčším problémom. Európska únia je preto nútená uvažovať nad vlastnou perspektívou.[v]

Nejedná sa však len o zmenu politickej orientácie USA, ale aj o vzťahy v Severoatlantickej aliancii. Potvrdením napätých vzťahov v NATO je tvrdenie francúzskeho prezidenta Emanuela Macrona, že Severoatlantická aliancia zažívastav mozgovej smrti.[vi] Dané vyhlásenie francúzskeho prezidenta obsahuje istú mieru zveličenia, ale svedčí o fakte, že sa USA aj EÚ od seba vzájomne vzďaľujú. Je preto potrebné, aby sa členovia Európskej únie začali zamýšľať nad svojou vlastnou bezpečnosťou. V tomto kontexte si zaslúži pozornosť Spykmanova geopolitická teória, ktorá je v ostrom kontraste so súčasnou realitou. Podľa tejto teórie by mali USA dávať prednosť rovnováhe síl medzi štátmi v Európe. To je pre americké záujmy výhodnejšie než európska federácia a to aj v prípade, že by vznikla mierovou a demokratickou cestou.[vii] Vytvorenie silného európskeho superštátu s ozbrojenými silami a jednotnou zahraničnou politikou, by predstavoval vytrvalého konkurenta USA. Kaplan dodáva, že by sa európsky superštát mohol stať dominantnou silou v Južnej Amerike.[viii]

Samotná Spykmanova teória rozdrobenej Európy a realita postupného vzďaľovania USA sa v súčasnosti vzájomne vylučujú. Pre Američanov by bolo racionálnejšou voľbou udržiavať rozdelenú úniu, avšak v politike nie vždy rozhoduje racionalita. Logicky by sme očakávali, že sťahovanie záujmu USA z Európy bude viesť k vytvoreniu európskej federácie spolu s európskou armádou. To sa síce explicitne nedeje, ale je otázne, ako by reagovali Spojené štáty v prípade väčšej integrácie európskych krajín. 

Čo by však povedali kritici na vznik jednotnej európskej armády? V prvom rade je to fakt, že väčšina členských krajín EÚ je súčasťou NATO. Z členstva v aliancii vyplývajú aj isté záväzky, ako je napríklad pravidelné prispievanie do spoločnej obrany, alebo že krajiny v NATO budú prednostne nakupovať techniku od členských krajín aliancie a iné. Pre viaceré členské krajiny je členstvo v NATO luxusom, keďže napríklad Slovensko minie len zhruba 2 % zo svojho HDP na obranu. Slovensko tak môže investovať do iných sektorov a zároveň má zaistenú bezpečnosť krajiny. Je viac než isté, že bez členstva v NATO, by výdavky európskych krajín boli násobne vyššie. Z tohto dôvodu môžu kritici namietať, že z dôvodu členstva krajín EÚ v NATO nemá zmysel budovať nové zoskupenie, keďže sú súčasťou jedného z najväčších vojenských zoskupení. Tomuto tvrdeniu nahráva fakt, že samotné vyčlenenie peňazí na obranu a bezpečnosť je v členských krajinách EÚ veľmi podobné. Väčšina členských krajín EÚ prispieva zhruba do 2 % zo svojho HDP. Otázne je, v akej výške a koľko % z HDP by museli európske krajiny prispievať na udržanie spoločnej európskej armády. 

Dostávame sa k druhému problému a to je nedostatočná integrácia európskych krajín. Kritici môžu oprávnene tvrdiť, že krajiny EÚ nie sú dostatočne integrované na to, aby mohli vytvoriť spoločné ozbrojené sily. EÚ totiž nepredstavuje na rozdiel od Ruskej federácie alebo Spojených štátov, jednotnú federáciu štátov. Je stále skôr hospodárske spoločenstvo, povedané s istým nadľahčením. Samotný postoj členských štátov je v tejto otázke rôzny. Zatiaľ čo by niektoré krajiny, prijali väčší stupeň integrácie, iné krajiny odmietajú silnejšie sa pripnúť k EÚ. Príkladom je Poľsko, ktoré vidí v EÚ skôr hospodárske spoločenstvo so snahou brzdiť Nemecko v rámci úspešného obchodného bloku.[ix]Úlohu NATO by podľa Poliakov malo byť, aby nedovolilo Rusom vyraziť na západ. Ďalší problém vytvorenia jednotnej armády predstavuje otázka, čo s členskými krajinami, ktoré sú buď neutrálne, alebo nie sú členom NATO. Príkladom je neutrálne Rakúsko a Švédsko, Fínsko zase nie je súčasťou NATO. Čo v takomto prípade? Ako by reagovala Ruská federácia na vstup Fínska do ozbrojených zložiek? 

Argumenty ktoré hovoria v neprospech európskej armády sú plne legitímne. Napriek naznačeným problémom si myslíme, že riziká členských krajín sú s ohľadom na nevytvorenie vojenského zoskupenia väčšie než uvedené protiargumenty. Samotné riešenie problémov, ako je otázka výšku výdavkov pre jednotlivé krajiny, alebo usporiadanie armády či už v rámci NATO alebo bez účasti v NATO, budú potrebovať dlhé hodiny jednaní, debát a ústupkov. To nás nemôže odradiť od hľadania riešenia, pretože dobré riešenia si vždy vyžadujú čas. Väčším nebezpečenstvom než vytvorenie európskej armády predstavuje pre EÚ silný regionalizmus európskych krajín a separatizmus niektorých menšín. Taktiež je isté, že Spojené štáty americké nebudú držať večne svoj ochranný štít nad Európou. EÚ by sa preto mala čím skôr vydať vlastnou cestou a zamýšľať nad realizáciou spoločnej európskej armády. Samotná realizácia však leží na pleciach politikov a voličov.

Ako vidíme, samotná európska integrácia v oblasti armády ponúka mnoho pre aj proti. Covid pandémia poukázala na nové slabiny Európskej únie, ako je napríklad chýbajúci spoločný postup európskych krajín. Takýto spoločný postup je žiaduci aj v otázkach bezpečnosti a vonkajších hraníc EÚ. Aj keď má realizácia jednotnej EÚ armády mnohé prekážky, nemalo by to členské krajiny odradiť od otvorenia témy európskej armády. Akokoľvek bude vysoké HDP na hlavu, akokoľvek bude stúpať životná úroveň, Európska únia by nemala rezignovať pri otázke svojej obrany a bezpečnosti. Môže sa stať, že už potom nebude vládať adekvátne reagovať.

 

Inzercia

 

[i] Denník SME. 2021. Dzurinda bilancuje 20 rokov po páde dvojičiek. [online]. Cit. 16. 11. 2021. Dostupné na:

[ii] EURACTIV. 2014. Dopady sankcií na Rusko budú rôznorodé. [online]. Cit. 24. 11. 2021. Dostupné na: 

[iii] Denník N. 2020. Lukašenko volá Putina na pomoc, zatvára ľudí za pesničku a mučí protestujúcich. Prežíva Bielorusko svoj rok 1968? [online]. Cit. 22. 11. 2021. Dostupné na: 

[iv] Denník SME. 2018. Trump kritizoval spojencov z NATO pre nízke výdavky na obranu. [online]. Cit. 23. 11. 2021. Dostupné na: 

[v] Denník N. 2021. Ani s Bidenom to nie je ideálne. EÚ pre Ameriku stále nie je priorita. [online]. cit. 23. 11. 2021. Dostupné na:  

[vi] Denník SME. 2019. Macron zrejme vyvolá vlnu šoku. Vyhlásil, že NATO je v stave mozgovej smrti. [online]. cit. 23. 11. 2021. Dostupné na: 

[vii] Spykman, Robert. America’s Strategy in World Politics.  Routledge; 1st edition, 2007. s. 460, 466.

[viii] Kaplan, Robert D. Pomsta geografie. Co mapy vyprávějí o příštích konfliktech a boji proti osudu. Praha: Bourdon, 2013, s. 110.

[ix] Marshall, Tim. Sila geografie v 21. storočí : Desať máp budúcnosti nášho sveta. Bratislava: Premedia, 2021, s. 134.

 

Odporúčame

Blog
Stavať mosty je náročné

Stavať mosty je náročné

V posledných rokoch sa  na východe Slovenska veľa stavalo. Práce komplikovala potreba vybudovať množstvo mostov. Pre prepojenie miest boli nevyhnutné. Trvalo to dlho, ale malo to zmyslel.

Blog
Pro-choice prístup, ktorý sa vyhýba hlavnému problému

Pro-choice prístup, ktorý sa vyhýba hlavnému problému

„A čo právo voľby ženy? A čo ak je žena a rodina chudobná? A čo ak bude dieťa vyrastať v násilnom prostredí alebo bude týrané? A ak budú potraty nelegálne, tak čo so ženami, ktoré na ne budú aj tak chodiť, pričom to pre ženy bude ešte nebezpečnejšie? A čo v prípade znásilnenia?" – čo majú podľa vás tieto pro-choice argumenty spoločné?

Denník Svet kresťanstva