Synoda je dnes predstavovaná ako spoločné kráčanie t.j. spolurozhodnovanie o smerovaní cirkvi na ceste do plnosti Božieho kráľovstva. Skúsenosť synody v katolíckej cirkvi bola doposiaľ viac-menej formálnou záležitosťou. Synoda o rodine, Synoda o amazonskej oblasti, Synoda biskupov či diecézna synoda – to všetko sú skúsenosti so synodou od II. Vatikánskeho koncilu, ktoré v zásade nepriniesli žiadne prelomové riešenia vážnych otázok súčasného človeka.

Inak sú na tom synody príbuzných cirkví, ktoré okrem bohatého myšlienkového obsahu priniesli aj viacero originálnych teologických záverov a premostenia do cirkevnej praxe. V roku 1992 takto Anglikánska cirkev umožnila ženám prijať sviatosť kňazstva, v roku 2013 aj možnosť biskupskej konsekrácie. Synody starokatolíckych cirkví Utrechtskej únie a iných cirkví dospeli k podobne „nekonvenčným“ záverom naprieč celým svetom. Pravoslávna synoda v Istambule v roku 2018 napríklad schválila možnosť druhého sobáša pre kňazov, ktorí ovdoveli, alebo ich opustila manželka. Zdá sa, že Duch Svätý vanie všade inak.

V Nemecku sa po dramatických skúsenostiach so zneužívaním detí v cirkvi zrodilo silné synodálne hnutie, ktoré podporil aj pápež František. Dnes stojí nemecká synoda pred existenčnými otázkami o budúcnosti katolicizmu v krajine a preto sa pýta odvážne otázky, ktoré boli doposiaľ tabu.

U nás sa rozbiehajú prípravy na zapojenie veriacich do synody akosi ťažkopádne. Všetci akoby čajakú, čo tí druhí urobia. Najskôr biskupi, potom ich poverenci, dekani, farári a cirkvení funkcionári. Menujú sa zástupcovia, koordinátori, tajomníci. Čo bude na konci tejto dlhej reťaze funkcií je však veľmi otázne. Zapojenie veriacich do spolurozhodovania o veciach v cirkvi je pre Slovákov doposiaľ španielska dedina. Ako pre biskupov, tak i pre kňazov a najmä pre veriacich. Ľudia boli dlho zo strany cirkvi iba inštruovaní, aby sa nakŕmili podanými rybkami od kléru. Nik ich neučil chytať ryby. Otázka znie, či o to majú vlastne záujem.

Už pár rokov po II. Vatikánskom koncile sa počas hrôzovlády komunistického režimu v  skrytej cirkvi Československu uskutočnili dve tajné synody. Tieto synody boli od tých doterajších synôd katolíckej cirkvi odlišné. Na ich prísne tajnom organizovaní sa už vtedy podieľali nielen biskupi a kňazi, ale aj bežní veriaci: starí i mladí ľudia, osoby v produktívnom veku i zástupcovia generácie študentov. Muži i ženy. Teologicky vzdelaní i nevzdelaní, klerici i laici.

Prvá synoda sa odohrala na Vianoce v roku 1970 v Kobeřicích na Morave. Bola búrlivá. Na prípravných grémiách sa podieľali všetci asi 60 účastníci. Výsledkom synody bolo schválenie možnosti služobného kňazstva žien. Počas nasledujúcich rokov prebehlo v Československu niekoľko desiatok tajných diakonských a asi sedem kňazských vysviacok žien. Ženy svätili tajní biskupi Blaha, Davídek, Formánek, Krpálek i Krett, z ktorých niektorí strávili v komunistických žalároch dlhé roky. Takmer všetkých ich za to cirkevná propaganda posmrtne vyhlásila za choromyseľných. (Dnes je to už preukázateľné osočovanie týchto velikánov viery.)

Ďalšia synoda tajnej cirkvi sa uskutočnila o dva roky pri obci Červený Důl. Tu sa okrem zavedenia žien do podzemnej pastorácie riešila aj pastoračná starostlivosť o deti, chorých a marginalizované skupiny. Biskup Formánek pre tieto skupiny v rámci synody napríklad pripravil viacero cenných liturgických textov. Liturgia Eucharistie už nemala byť výsadou patriarchálneho kléru, ale skutočnou modlitbou celého Božieho ľudu.

Tieto dve synody, ktoré predbehli zvyšok katolíckej cirkvi svojou suverenitou a pokrokovosťou sa zatiaľ nenachádzajú v učebniciach cirkevných dejín. Hovoriť o nich na cirkevnej pôde bolo doposiaľ zakázané. Prvou iskierkou nádeje na zmenu je príspevok o nich v Studia Biblica Slovaca „Tvoje oči videli“ v článku od Petra Seppa „Princíp synodality v skrytej cirkvi Koinotés“ na jeseň roku 2021.

Dnes sa nachádzame v štádiu, kedy slovenskí katolíci akoby lapali po dychu, aby sa vyslovili k účasti na Františkom zvolanej synode. Pri otázke ako a či sa to vôbec dá, je dôležité vedieť, že sa to už raz dalo. Možnože i tieto skúsenosti skrytej cirkvi napomôžu niektorým úprimným veriacim na Slovensku k odvahe. K odvahe začať klásť otázky a hľadať na ne pravdivé odpovede. Ale aj k odvahe stáť si za svojím presvedčením.

Iba emancipovaní veriaci sú skutoční veriaci. Veriaci nie iba zo zvyku a v matrike či na folklórnom „ľudovom“ sprievode s baldachýnom počas procesie, ale ľudia plní originálnosti a životaschopnosti viery. Pokušenie ostať pri starom touto synodou ale nezmizne: Pokušenie žiť z  rybiek podaných od iných, pohodlne a bez konfrontácii. Evanjelium nás ale volá, aby sme zatiahli na hlbinu a spustili siete do mora. Dnes nás k tomu pozýva aj pápež František. Bol čas mlčať, je čas hovoriť.