Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
08. január 2022

Nebolo to síce takto... Ale mohlo byť!

Kultúrna revolúcia je pre nás čínskym extrémom. Lenže kultúrny revizionizmus, skresľujúci minulosť niekde otvorenejšie, inde podprahovo, sa u nás dnes rozmáha aj bez direktív od štátnych cenzorov. Sme si istí, že účty z využitia talentu sa skladať nebudú?
Nebolo to síce takto... Ale mohlo byť!

Umeleckých historických a biografických diel, z ktorých sa nepohodlné fakty vyčešú ako vši z módneho účesu, pribúda, bez ohľadu na výčitky „puntičkárskych“ kritikov. Najčerstvejším príkladom v našich končinách je film Šarlatán, recenzovaný aktuálne aj tu na Postoji. S výhradami sa stotožňujem, ale chcem doplniť, že ide iba o špičku ľadovca. Kto pozná Mikoláškove pamäti, môže po zhliadnutí filmu Šarlatán povedať: „To je zvláštne, čítal som knižku o jednom chlapíkovi – tiež zázračne diagnostikoval z moču, a predstavte si tú náhodu: tiež sa volal Jan Mikolášek!“ Lebo inak akoby išlo o iného človeka.

Jasné, že o remeselnej úrovni prevedenia sa netreba baviť. Nemám problém ani predýchať ústrednú tému, aj keď novodobé kvóty aspoň jedného homo-páru na 30 metrov filmového pásu by sa už kinematografikom azda mali začať zdať trochu lacné. Vychádza sa iba zo špekulácie, ale to nie je nič nevídané - už od čias podobne hypotetických biografii Franza Schuberta som si zvykol, že sme sa takto rozhodli zaškatuľkovať všetkých osamelo žijúcich, výnimočne talentovaných chlapíkov. Ale dobre, hádam sa im tým žiadna kolosálna krivda neudeje. No pošliapavať základy osobnostnej integrity nejakého reálne žijúceho človeka v otázke konania dobra a zla, to už chce inú dávku zaslepenej arogancie.

Na jednej strane o hlbokom a úprimnom kresťanskom presvedčení J. Mikolášeka, rozvíjanom láskavými rodičmi od útleho detstva, niet najmenších pochýb, a zároveň pre incidenty ako surové mlátenie vreca s mačiatkami o zem, zaháňanie sa na otca sekerou, či snaha privodiť žene svojho milenca potrat zas niet najmenšej opory. A celá línia s prehnane vykonštruovaným monster-procesom je ukončená nehoráznym osobnostným zlyhaním, keď Mikolášek hádže vinu, a teda aj trest smrti, na svojho lojálneho asistenta. Chápem, že ako scenáristické cvičenie, ktoré má všednú realitu ozvláštniť nejakým nečakaným psychologickým experimentom, ako napríklad skúšaním hraníc milencovej lásky až po nezmyselnú obetu, je to pre niekoho iba časť remesla. „Business as usual“. Ale pre toho, komu ešte ostali hodnoty ako úcta k pamiatke reálneho človeka či obyčajná úcta k realite ako takej, je to za čiarou, aj keby ste ju narysovali až kdesi pri súhvezdí Labute. Pomenujme to otvorene: Pripísať človeku s úplne odlišnými morálnymi zásadami činy najhanebnejšie, spôsobujúce smrť iných, nie je nič iné než nactiutŕhanie, bez ohľadu na to, koľkokrát sa budete zaklínať elegantným pojmom „umelecká licencia“. Pred umením totálne oddeleným od morálky varoval Chesterton začiatkom 20. storočia, ale vtedy už ten trend nemohol zastaviť ani niekto jeho veľkosti (a hmotnosti). A keďže relativizácia všetkého na úkor poctivého hľadania pravdy je dnes zapísaná v srdciach mnohých, ehm, moderných ľudí, nemalo by prekvapovať, ako ochotne obhajujú takúto biografickú mäsiarčinu, resp. robenie zo životopisu šalátu – vyberte si podľa vlastných stravovacích preferencií. V každom prípade treba silný žalúdok.

Vraj ide iba o inšpirovanie sa reálnymi udalosťami, nie pokus o verné zobrazenie histórie, a robí sa to bežne... No keď sa tvorcovia chcú iba inšpirovať, čo im bráni vymyslieť nejakú vlastnú postavu s iným menom, ktorá má so skutočnou slávnou osobnosťou len určitý spoločný základ? Naozaj by obhajcovia týchto zavádzajúcich „biografikcií“ nič nenamietali, keby niekto šíril niečo klamlivé o nich alebo o ich príbuzných? Dajme tomu, že váš dedo organizoval pionierske tábory. Vo filme, aby to bolo šťavnatejšie, a zároveň aby sa uspokojivo vysvetlila záhada, prečo je niekto ochotný v lete organizovať tábory, by váš starý otec zneužíval troch šesťročných chlapcov týždenne. Prípadne dvoch deväťročných, ak by išlo o kratšiu metráž... Dávali by ste i tak v hodnoteniach päť hviezdičiek? Alebo váš synovec Kamil, náhodou úspešný zlepšovateľ zubného strojčeka, by bol vo voľnom čase aj príležitostným poľovníkom. Scenár by zdôraznil jeho skrývané sadistické prvky pomocou nejakých zručne zvolených strihov výstrelov v hmlistom lese a krvavých srnčích telíčok. Ak by to bolo stále málo dramatické, mohla by sa v tretej štvrtine filmu ešte objaviť scéna sna, v ktorom Kamilko vystrieľava polku mešity. Recenzie by sršali nadšením, ako sa podarilo vykresliť rozporuplnú osobnosť, prenasledovanú svojimi vnútornými démonmi. Tiež by ste sršali?

Vo filme Churchill z roku 2017 vidíme legendárneho britského ministerského predsedu, ako sa všemožne snaží na poslednú chvíľu sabotovať operáciu Overlord, ako sa modlí za zlé počasie, ktoré by vylodenie znemožnilo, polosenilný a traumatizovaný ešte prvou svetovou vojnou. Pozeráte na to, pozeráte... hovoríte si: „Fíha, a ja som si myslel, že v tejto dejepisnej epizódke je aspoň zhruba jasno, ale vidím, že v skutočnosti mám asi riadne medzery...“ Tak chytíte do rúk gúgle a wikipédie a zistíte, že nie je všetko inak – ak, tak v hlave scenáristky. A potom niekoho trestajte za popieranie holokaustu!

Ďalší príklad poskytla teraz cez sviatky reprízovaná koprodukčná Mária Terézia, konkrétne 4. časť série. Vidíme, ako sa panovníčka dopúšťa nevery so slovenským poľným maršálom Hadíkom (v skutočnosti inšpirátorom termínu „husársky kúsok“, vo filme iniciátorom cisárkinho dieťaťa), hoci je celý čas mravnostne škrupulózna a svätuškárska. Teda, Rézi! To by sme si o tebe nepomysleli! Tichá voda brehy myje... A keď nie, trochu prilejeme.

Každému je jasné, že tu nejde iba o motívy umelecko-komerčné. Títo tvorcovia sa nevedia udržať, aby všade nenatlačili svoju propagandu. Páter Johannes (- nepodarilo sa mi nájsť žiadnu zmienku, že išlo o reálneho človeka, ale nevylučujem) poslúžil ako zosobnenie najneľudskejšieho klerikálneho chladu a intrigánstva, ako klišéovitý symbol katolíckej pliagy. Skrátka, o dôvod viac, aby ste nenávideli Cirkev, ak ste ju doteraz, nedajbože, nenávideli o dôvod menej. Dokonca ani svetský český portál Reflex to pred dvomi rokmi nevnímal ako striedme stvárnenie: „Jezuita páter Johannes by dvůr rád vrátil ke středověké hrůze z muk pekelných“ a „Soupeření církevní a světské moci se odbyde skrze pátera Johannese podaného jako primitivní koniášská karikatura.“ Nevadí, karikatúry aspoň viac zaujmú; a kto by si rád nekopol do jezuitov, však? Netvrdím, že celá téma mravnostnej polície je vymyslená, a že nenapáchala krivdy. Cisárovná naozaj túto mašinériu zaviedla a istú dobu podporovala, možno fakt najmä kvôli informáciám o záletoch Františka Lotrinského. Ale to preháňanie všetkého, čo mohlo byť negatívne a na zodpovednosti cirkevných hodnostárov, to veru objektivitou nezaváňa. Tomu uverím až vtedy, keď sa v diele daných autorov niekedy dočkáme aj zobrazenia toho, aké intrigy a podpásovú propagandu rozpútala svetská aristokracia proti jezuitom, ktorí niekoľko storočí predstavovali liaheň vzdelanosti a vedy, až po ich deportácie do portugalských väzení a nakoniec zrušenie rádu.

Inzercia

Aký to rozdiel v prípade prezentácie filozofie jansenizmu na postave doktora van Wiesena! Ten je podaný ako zdravý, pozitívny protipól katolíckej dogmatickosti. Chápem, že isté tézy jansenizmu by sa im mohli zdať filozoficky blízke - povedzme potlačenie úlohy slobodnej vôle v ľudskom konaní nemá zas tak ďaleko k mechanickému determinizmu ateizmu – ale fakt by sa im páčila aj téza, že ľudia, ktorí nedostali Božiu milosť, nie sú schopní vykonať žiadne dobro? A ako pasuje presvedčenie, že Ježiš nezomrel za všetkých ľudí, s ich hlásaním demokracie? Tiež by ma zaujímalo, aké sympatie by si u filmárov vyslúžil výrok jedného z významných jansenistov Nicoleho, že „románopisci a dramatickí básnici, to sú traviči, ktorí netrávia telá, ale duše ľudí“. Dokonca aj Voltaire, najväčší dobový kritik katolíckej cirkvi, dokázal občas nezaujato skomentovať: „Mohlo by sa síce zdať, že nebolo príliš výhodné sa spolu s Jansenom domnievať, že Boh kladie na človeka nekonečne mnoho požiadaviek; nie je to ani filozofické, ani to neprináša útechu. Ale tajné potešenie, že vôbec smiete patriť k nejakej sekte, nenávisť voči jezuitom, prianie vyniknúť a všeobecný duchovný nepokoj, to všetko rýchlo viedlo k vytvoreniu sekty“. Naproti tomu dnešní liberálni progresivisti dokážu iba slepo podporiť hocičo, čo je voči katolíckej cirkvi práve v opozícii, hoci za iných okolností by sa toho štítili dotknúť aj päťmetrovou tyčou - či už ide o akúkoľvek spoločensky deštruktívnu herézu zo stredoveku, slobodomurársku mystiku alebo islam. Len sa nepostaviť na stranu sily, ktorá túto civilizáciu spolu s antickým základom sformovala!

Aj keď sú lživé svedectvá o živote konkrétneho človeka asi najspornejšou hranicou umeleckej slobody, ani robiť adaptácie známych, klasických diel v duchu modernistického kánonu nemusí každému pripadať poctivé – veď sa zoberie a použije cudzie dielo a narába sa s ním tak, že to nemá nič spoločné s pôvodnými zámermi autora a často ani s jeho životným presvedčením. Ak sa niekdajšie čitateľky populárnej Anny zo zeleného domu potešili, že nový seriál z rokov 2017-18 im tento rozkošný román živo pripomenie, museli byť asi prekvapené. Namiesto toho zistili, že si ho pamätajú veľmi zle. Keď ho kedysi čítali, asi si vo svojej dievčenskej naivite vôbec neuvedomili, aký ťaživý svet plný ústrkov, diskriminácie a zaostalosti sa tam zobrazuje. Zhruba po príchod siroty Anny a jej krivé obvinenie z krádeže brošne im to ešte mohlo verne oživiť pôvodný zážitok, ale postupne už dej nerieši takmer nič iné ako rasovú neznášanlivosť, homosexualitu vytlačenú do ilegality a občas vo svetlejších chvíľkach, na odľahčenie, iba feminizmus. Inštitucionalizované kresťanstvo sa, zhodou okolností, prezentuje v dvoch presne rovnakých polohách ako v spomínanej Márii Terézii – jednak svetské intrigánstvo schopné akejkoľvek hanebnosti, vrátane podpaľačstva, jednak donebavolajúca bezcitnosť, odtŕhajúca deti od matiek bez najmenšieho záchvevu krucifixu na krku. (V predlohe bol kňaz, naopak, Anninou „spriaznenou dušou“.) Autorka Lucy M. Montgomery by bola iste prekvapená, akú angažovanú agitku stvorila.

Aby som nebol nesprávne pochopený: nevravím, že umelecké zobrazenie sa nesmie nijako odkloniť od otrocky doslovnej vernosti predlohy či historických faktov. Len ma šokuje benevolencia, s akou si ho umelci dovoľujú. To zobrazenie by sa malo robiť, podľa mňa, aspoň s takou mierou zodpovednosti, aby sa človek neobracal v hrobe o viac než takých 50 - 60 stupňov (najmä v prípade obratu doľava). Koľko sa dnes bedáka o rizikách post-faktuálnej doby a nedôvery voči autoritám, či o potrebe pravdivých informácií! Paradoxne, často bedákajú práve ľudia, ktorí v týchto kritizovaných adaptáciách nevidia žiadny problém.

 

 

(V texte som si dovolil, okrem iného, čerpať z Cirkevných dejín Prof. PaedDr. Miroslava Kmeťa, PhD.)

Som zatiaľ stále len nedokonalou kópiou seba samého... ale ešte na sebe popracujem. Profesionálny sizyfos v oblasti pedagogiky, amatérsky otec a manžel. Príležitostne sa venujem hudbe, foteniu a písaniu, lebo príležitosť robí zlodeja. Som aj skalný fanúšik výskytu v prírode. Verím v nemodernú myšlienku, že pravda existuje.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Abba - čiže "Otče"? Ále ba!

Abba - čiže "Otče"? Ále ba!

Posledné polstoročie skupina ABBA striedavo prichádzala a vychádzala z módy. Hudobná kritika k nej zvykla byť nemilosrdná... Pozrime sa teraz na jej novinku. A kde-tu pár hlbších úvah ako "bonus track".

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.