Zamyslenie k evanjeliu tejto slávnosti si môžete prečítať tu.

Pri pohľade na výber veršov do dnešného druhého čítania zaujme skutočnosť, prečo sa v aj tak už dosť krátkom úryvku vynecháva polovica 3. verša a 4. verš. Tie obsahujú zmienku, že Pavol adresátom o zjavení tajomstva, o ktorom aj tu hovorí, už kedysi krátko napísal, a že sa v tom môžu dozvedieť čosi viac o tom, ako on toto tajomstvo chápe. Aký text presne sa má na mysli, nie je však jasné. Liturgia túto zmienku zjavne vynecháva preto, lebo sa nezdá dôležitá pre pochopenie textu a mohla by skôr pôsobiť rušivo.

Pred tým ako autor povie, o aké tajomstvo vlastne ide, zdôrazní jeho pôvod. Najprv sa hovorí o Pavlovi samotnom, že ono tajomstvo sa mu stalo známym skrze zjavenie. Zdôrazňuje sa teda, že nejde o jeho výmysel, ale že má nadprirodzený pôvod. To sa potvrdzuje aj pasívnym vyjadrením v gréčtine ἐγνωρίσθη [egnoristhe]. V našom katolíckom preklade sa toto sloveso prekladá ako „dozvedel som sa“, no doslovnejšie by sme ho mohli preložiť slovami „bolo mi oznámené/dané vedieť“.

Zároveň je dôležité si všimnúť, že to isté, čo o Pavlovi, hovorí sa aj o iných apoštoloch a prorokoch rannej Cirkvi. Tu sa nemajú na mysli len dvanásti apoštoli, ale aj iní, ktorí sa podieľali na ohlasovaní evanjelia. Zároveň tento termín odkazuje na pôvodné korene Cirkvi. Pod prorokmi sa zas nemyslia starozákonní proroci, ale členovia Cirkvi obdarení prorockým duchom, ako o tom píše Pavol napr. v 1 Kor 14. Takáto zmienka o apoštoloch a prorokoch by tiež mohla nasvedčovať tomu, že list nepochádza priamo od Pavla, ale od jeho spoločníkov či žiakov, ako sa aj často o tomto liste usudzuje. Týmto spôsobom sa legitimizuje ohlasovanie tohto tajomstva nielen samotným Pavlom, ale aj jeho nasledovníkmi, či inými evanjelizárormi. Navyše sa takto potvrdzuje, že to nebol Pavol sám, kto by zastával takýto postoj, o ktorom už v liste bola a ešte bude reč, ale že to isté zjavenie bolo dané aj iným. Nejde tu teda o Pavlovu ideológiu.

Jedným z významných posolstiev dnešnej slávnosti je práve to, že novonarodené dieťa, Ježiš, nebude len Mesiášom Izraela, ale že jeho misia je univerzálna, určená pre celé ľudstvo. Zdieľať

Po týchto ubezpečeniach o Božskom pôvode onoho tajomstva sa pristupuje k odhaleniu jeho obsahu: „pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium,“ (v. 6). Jedným z významných posolstiev dnešnej slávnosti je práve to, že novonarodené dieťa, Ježiš, nebude len Mesiášom Izraela, ale že jeho misia je univerzálna, určená pre celé ľudstvo. Vidíme, že táto myšlienka stojí aj v centre dnešného druhého čítania a že ono tak dobre zapadá do rámca slávnosti Zjavenia Pána.

Pri oznámení tohto tajomstva by sme sa mohli pýtať, prečo by ono tajomstvo malo byť až také prekvapujúce, že sa o ňom v predošlom verši dokonca hovorí: „Ono v iných pokoleniach nebolo ľuďom známe tak, ako“ teraz (v. 5a)? Veď už v knihe Genezis pri povolaní Abraháma čítame Boží prísľub: „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12,3b) a podobné proroctvá čítame napr. aj v Knihe proroka Izaiáša: „Na konci dní bude upevnený vrch Pánovho domu na temene hôr a vyčnievať bude nad pahorky; i budú sa naň hrnúť všetky národy. Prídu mnohé kmene a povedia: Hor sa, vystúpme na vrch Pánov, do domu Jakubovho Boha, nech nás poučí o svojich cestách a budeme kráčať jeho chodníkmi. Lebo zo Siona vyjde náuka a Pánovo slovo z Jeruzalema,“ (Iz 2,2-3).

Novosť tajomstva, o ktorom sa hovorí v Liste Efezanom spočíva v tom, že Kristus vytvára z ľudského pokolenia jeden ľud. Zdieľať

Tieto a im podobné vyjadrenia hovoria o istom podriadení sa ostatných národov Izraelskému národu. Novosť tajomstva, o ktorom sa hovorí v Liste Efezanom spočíva v tom, že Kristus vytvára z ľudského pokolenia jeden ľud a že prisľúbenia dané Abrahámovi, patria nielen jednému národu, ale skrze vieru v Krista celému ľudskému pokoleniu. To sa vyjadruje slovami, že pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia. Spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi koho? Samozrejme, židovského národa, avšak pritom tá predpona „spolu-“ nevyjadruje začlenenie pohanov do židovského národa, ale to, že jak židia, tak pohania vierou v Ježiša patria do toho istého Božieho ľudu. Dobre to vyjadruje ono, dnešnej slovenčine trochu cudzie slovo „spoluúdmi“. Tu použité grécke slovo σύσσωμα [syssoma], doslovne „spolutelá“ (Roháčkov preklad má „spolutelo“), znamená čosi ako „súčasti toho istého tela“ – teda jeden aj druhý tvoria to isté jedno telo, ale jeden nie je viac ako druhý.

Tak sa o tom hovorí v stati, ktorá bezprostredne predchádza dnešnému úryvku: „On [Ježiš Kristus] z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo, tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj,“ (2,14-15). Keď sa v tomto texte hovorí o „dvoch“ má sa na mysli Izraelský národ a pohania. Tu vidíme jasnejšie, že o zjednotení sa nehovorí v zmysle začlenenia jedného do druhého, ale o vytvorení nového, v ktorom jeden aj druhý majú svoje miesto a zároveň, v ktorom jeden nie je zvýhodnený na úkor druhého, ale sú si rovnocenní. V Kristovi sa teda zjavuje, že konečným Božím zámerom nie je rozdávať privilégiá jedným na úkor ostatných, ale zjednotiť všetkých v jeho Synovi, Ježišovi Kristovi.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.

Použitá literatúra:
Bruce, F. F., The Epistles to the Colossians, to Philemon, and to the Ephesians (NICNT; Grand Rapids, MI 1984).
Lincoln, A. T. Ephesians (WBC 42; Dallas, TX 1990)