V týždni publikovali nejaký čas dozadu rozhovor s Martinom Kramarom. Bol o pripravovanej celocirkevnej synode. Pán Kramara v ňom vysvetľoval, akým spôsobom bude príprava na synodu prebiehať a ako sa predstavitelia Cirkvi na Slovensku snažia osloviť všetkých a pozvať ich na cestu spoločného kráčania a načúvania – či už ide o laikov, o iné konfesie, o ateistov – skrátka o kohokoľvek.

Uveriteľnosť iniciatívy

Myslím, že ak má byť taká iniciatíva úspešná, musí byť na prvom mieste pre všetkých uveriteľné, že záujem načúvať a spolu kráčať je zo strany predstaviteľov Cirkvi autentický a nejde len o úsilie formálne naplniť požiadavky uložené vrchnosťou vo Vatikáne. Nebude ľahké to docieliť a túto úlohu vôbec neuľahčia slová, ktoré povedal Martin Kramara priamo v rámci spomínaného rozhovoru na adresu jedného zo svojich farníkov:

“Ale bolí ma, keď niekto príde a povie, že dieťa nedá pokrstiť, nech sa rozhodne, keď bude dospelé, lebo ja mám svoju predstavu o viere. Nechcem mu to povedať, ale on tú vieru už stratil.”

Čo nám tieto dve vety hovoria o vnútornom nastavení kňaza, ktorý o sebe tvrdí, že “osobne nejako necíti klerikalizmus”? Hovoria, že keď si ako laik dovolím vyjadriť názor na krstnú prax, uzavrie si to načúvajúci kňaz sám pre seba tak, že som stratil vieru. Naozaj nie je Cirkev na Slovensku pripravená vypočuť si ani takúto triviálnu vec bez toho, aby okamžite sebavedome a drzo posúdila vnútro toho, kto hovorí? Lenže ako bude potom otvorená načúvať hlasom, ktoré budú hovoriť netriviálne veci? Ako máme uveriť, že bude schopná prijať a reflektovať napríklad konkrétnu kritiku – keď jej budú veriaci hovoriť, že v niektorých oblastiach zlyháva: pastoračne, komunikačne alebo organizačne.

Nie viesť a nasledovať, ale spolu kráčať

Ak nemá synodálna cesta na Slovensku skončiť ešte skôr, než začne, prijmime ako fakt, že aj veriaci ľudia môžu mať na jednotlivosti odlišné názory. Nenosne v hlave zaškrtávacie zoznamy, podľa ktorých budeme deliť ľudí na “nás” a “ich”. Inak nie sme evanjelizátori, ale Boží colníci – nepriťahujeme ku Kristovi, ale zastupujeme cestu k nemu tým, ktorí nenesú so sebou pas všetkých “správnych” názorov.

Synoda nás pozýva načúvať a spolu kráčať. Nie viesť a nasledovať, ale spolu kráčať. Vezmime vážne toto pozvanie a zabudnime na model, kde sa jeden situuje do roly proroka, ktorý je nositeľom a odovzdávateľom neomylnej pravdy a ten druhý je povinný ju prijímať. Nezaštiťujme sa – ako farár Kuffa keď reční na tému LGBTQ – slovami “Kto vás počúva, mňa počúva.” Pretože to nemusí byť len konečné potvrdenie pravdivosti toho, čo ktosi hlása v Božom mene. Dá sa to čítať aj ako vážne varovanie: Nerob z Boha klamára tým, že vlastné myšlienky sebavedome vyhlasuješ za Božiu pravdu.

Prvou Božou požiadavkou nie je byť ideológom

Buďme namiesto colnice a fabriky na instantné pravdy tou poľnou nemocnicou, o ktorej sníva pápež František. Ak je tvoj známy rozvedený a znovuzosobášený, neverí v Boha alebo je LGBTQ, pamätaj, že tvojou úlohou nie je ho vnútorne odsúdiť, ani zvestovať mu pri každom stretnutí znovu a znovu, čo si o tom myslí Cirkev. Dobre to vie a ak napriek tomu nemáš pre neho iné slovo, dokazuješ tým, že ťa už nezaujíma jeho príbeh ani jeho potreby, ale len schéma, ktorú nosíš v hlave. Odoženieš ho tým od Boha aj od seba, pretože si vo vzťahu k nemu už nie priateľ, ale ideológ, ktorý cez navrstvené pavučiny vlastných názorov úplne prestal vidieť živú osobu.

Našou prvou úlohou nie je premeniť každého, koho stretneme, na svoju ideologickú kópiu. Prvou Božou požiadavkou je láska, a tá už sama predpokladá všetko, čo si kladie za cieľ synoda: prijať, načúvať a spolu kráčať. Synoda nežiada nič nové a predsa je nová. Pretože jej ovocím nemá byť – ako to očakáva pán Kramara — viac katolíckych manželstiev, pokrstených detí a zvýšený počet ľudí na adoráciách. Má ním byť Cirkev, ktorá dôsledne plní prvú Božiu požiadavku a v takýchto kategóriách skrátka vôbec neuvažuje.

Foto: File:Overlooking the Vatican City (5940864021).jpg - Wikimedia Commons