List Galaťanom je určený pre viacero komunít v regióne Galácia, v ktorom sa nachádza aj dnešné hlavné mesto Turecka, Ankara. Je to jeden z najvášnivejších Pavlových listov, v ktorého úvode dokonca preskakuje zvyčajné vďakyvzdávanie a vrhá sa priamo do jadra problému, ktorý chce rozoberať. Istí evanjelizátori zo židovstva ohlasovali v tamojších cirkvách, že s prijatím evanjelia o Ježišovi je nevyhnutné podrobiť sa tiež Mojžišovmu zákonu aj pre kresťanov pochádzajúcich z pohanstva. Pavol s veľkou vášňou argumentuje proti takýmto tendenciám („Nerozumní Galaťania, kto vám počaril?“ 3,1) a vyzdvihuje slobodu, ktorá pramení zo stavu synovstva, ktorý kresťania získali. Jadro tejto argumentácie nachádzame aj v dnešnom úryvku.

Ten sa otvára slovami: „Keď prišla plnosť času“ (v. 4a). Toto vyjadrenie má istý apokalyptický charakter, charakter zavŕšenia dejín. Vtedajšie zvyčajné predstavy o naplnení časov, očakávali zväčša výnimočný Boží zásah do dejín, ktorý dejiny zavŕši a nastolí konečný, nový poriadok. Pavol toto naplnenie tu na jednej strane tiež predstavuje ako Boží zásah: posiela svojho Syna. Na strane druhej však tento Boží Syn je „narodený zo ženy, narodený pod zákonom“ (v. 4b).

Je to výnimočný Boží zásah do ľudských dejín bežným spôsobom. Zdieľať

Vyjadrenie „narodeného zo ženy“ je vôbec prvý text Nového zákona, ktorý vyslovene nejakým spôsobom spomína Ježišovu matku. Toto vyjadrenie sa tu používa na zdôraznenie človečenstva Božieho Syna, teda je to text, ktorý hovorí o vtelení: Boží Syn sa narodil zo ženy tak ako každý jeden človek na tejto zemi. Je to výnimočný Boží zásah do ľudských dejín bežným spôsobom. Dokonca sa „rodí pod Zákonom“, teda ako člen židovského národa a podlieha Mojžišovmu zákonu. Na základe požiadavky tohto Zákona aj zomrie (ako Pavol argumentuje v tom istom liste v stati 3,13-14, ktorá má viac menej ten istý význam ako tá z dnešného čítania). Tým však, že vstal z mŕtvych, zvíťazil nad týmito požiadavkami a skrze jeho synovstvo sú do tohto stavu vovádzaní aj všetci, čo v neho veria.

Jeho misiou je vykúpiť človeka spod zákona, teda, mohli by sme povedať, spod mentality zákona, spod vnímania svojho vzťahu s Bohom skrze logiku plnenia či neplnenia požiadaviek zákona, a to nie len toho Mojžišovho (ako naznačuje aj kontext). Pavol tu používa sloveso ἐξαγοράζω, [exagorazo], ktoré znamená „odkúpiť pre seba“ a v kontexte predošlých veršov 1-3 má význam vykúpenia zo stavu otroctva. Teda život v takejto mentalite vnímania vzťahu s Bohom skrze zákon je vlastne životom v otroctve.

Jeho misiou je zároveň priviesť ľudí do stavu synovstva, synovského vzťahu s Bohom. Na vyjadrenie toho používa Pavol koncept adoptívneho synovstva, veľmi dobre známy vo vtedajšej dobe v gréckom, ale predovšetkým v rímskom svete. Tento princíp sa vtedy veľmi často aplikoval v rodine samotných imperátorov, ktorí si adoptovali za synov tých, ktorých chceli mať za svojich nástupcov. Ten, kto bol predpísanými právnymi úkonmi riadne adoptovaný, požíval rovnaký status so všetkými právami, aké mali potomkovia do rodiny riadne narodení. Ak prenesieme tento koncept na stav kresťana, vyjadruje na jednej strane plné synovstvo a na strane druhej Božiu aktivitu a jeho rozhodnutie. Plnosť Božieho synovstva sa teda nenadobúda fyzickým narodením sa do nejakej rodiny istého národa. Boh rozhodol, že sa to deje skrze vieru v Syna, v ktorom zostúpil on sám, a tá je prístupná pre všetkých.

Jeho misiou je priviesť ľudí do stavu synovstva, synovského vzťahu s Bohom. Zdieľať

Človek, tým, že uverí v Krista stáva sa naplno Božím synom, čoho potvrdením je to, že Boh doň zosiela svojho Ducha a ten v ňom pokračuje v diele, ktoré začal Syn. Syn bol zoslaný v plnosti času získať celému ľudskému pokoleniu plnosť Božieho synovstva. Duch je zosielaný neustále, aby oživoval toto synovstvo v každom človeku osobitným spôsobom.

Je to tento Duch, ktorý vzbudzuje vo veriacom zvolanie „Abba, Otče!“. Ako už bolo mnohokrát poukázané, aramejský výraz Abba vo vtedajších časoch používali deti na oslovenie svojho otca. Ide teda o familiárnejšie vyjadrenie ako vyjadrenie „Otče náš!“ známe aj zo synagogálnych modlitieb. Výraz Abba však nemusíme nevyhnutne prekladať zvolaním „Otecko!“, ako sa to niekedy robí, čo môže mnohým znieť rovnako cudzo, alebo neprirodzene ako zvolanie „Otče!“.  Dôležité je uvedomiť si, že je to oslovenie, ktoré bežne používa dieťa v rodinnom prostredí na oslovenie svojho otca; každý si tam môže doložiť to svoje. Vyjadruje sa tak blízkosť, intimita a predovšetkým dôvera.

V nastolení a prežívaní tohto plného stavu synovstva spočíva vlastne ono eschatologické naplnenie čias. Ježišov príchod teda už začal toto naplnenie čias a prežíva ho už teraz každý, kto prijme jeho evanjelium naplno.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.

Použitá literatúra:
Bruce, F. F., The Epistle to the Galatians. A Commentary on the Greek Text (NIGTC; Grand Rapids, MI 1982)
Martyn, J. L., Galatians. A New Translation with Introduction and Commentary (AncB 33A; New Haven – London 2008).