Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
28. december 2021

Ruské „červené čiary“ a schyľovanie sa k vojne!

Mnoho ľudí si dnes kladie otázku, či môže z konfliktu Rusko - Ukrajina vzniknúť nová, globálna vojna, resp. či tento konflikt má potenciu k vzniku 3. svetovej vojny.

Existuje viacero možností ako na tieto otázky odpovedať.

Keď chceme hovoriť o vojne, asi je vhodné položiť  si otázku, aký je jej zmysel a cieľ.

Ak prijmeme starú Clausewitzovú definíciu vojny, ako pokračovanie politiky inými prostriedkami, ktorej úlohou je zbaviť protivníka vôle obhajovať svoje záujmy, tak nám to umožňuje racionálnejšie posudzovať túto antihumánnu a deštrukčnú ľudskú aktivitu.

Pre väčšinu ľudí, ktorí sú vychovávaní v tradícii nazerať na vojnu cez prizmu hodnôt a morálnych kategórií, to môže byť prekvapením.

Spravidla chápeme vojnu ako zápas za dobro, slobodu, demokraciu, rovnosť, suverenitu...

Clausewitz nám napráva náš moralizujúci pohľad na vojnu plnú individuálnych hrdinov a díva sa na ňu ako na boj protikladných záujmom jej aktérov.

Ak sa pozrieme na dnešný konflikt Rusko - Ukrajina, cez Clausewitzovú definíciu vojny vidíme, že pre Ukrajinu je to dnes zápas za vlastnú suverenitu. Podľa vládnych predstaviteľov Ukrajina chce ukončiť doterajšiu závislosť na Rusku a chce sa stať suverénom, ktorý sa dobrovoľne vydáva do rúk Západu a chce byť závislý od jeho hospodárskej i vojenskej pomoci.

Aj samotným Ukrajincom je zrejmé, že bez americkej vojenskej, či finančnej pomoci sa musí tento štát zrútiť.

Samozrejme, ani USA a EÚ nechcú túto podporu len z nejakého altruizmu a z lásky k ukrajinskému ľudu, ale sú presvedčení, že im to stojí za geopolitickú výhodu dostať sa opäť bližšie k hraniciam Ruska. Treba však povedať, že zápas o Ukrajinu nie je tým podstatným cieľom pre USA. Myslím si, že boj o Ukrajinu je v zásade bojom o Čierne more. To bola i hlavná príčina odtrhnutia Krymu od Ukrajiny. Rusi pochopili, že bez Krymu by Čiernomorská ruská flotila bola stratená a bola by to už iba záležitosť času, kedy by Rusko prišlo aj o Čierne more.

Preto otázka uznania, či neuznania Krymu a jeho začlenenie do Ruskej federácie je jadrom celého konfliktu. Pokým sa táto otázka nevyrieši je vojenský konflikt neustále prítomný.

Ako nám ukazuje nedávne námorné vojenské cvičenie niekoľkých krajín NATO v Čiernom mori, je prepuknutie krymskej krízy vo vojenský konflikt záležitosťou iba rozhodnutím generálneho štábu NATO.

Zdôvodnenie britskej flotily, že tým, že vplávala do ruských (krymských) pobrežných vôd, nie je žiadnym porušením medzinárodných zmlúv, keďže anexiu Krymu neuznáva a fakticky sa tak pohybuje v ukrajinských vodách...

Napriek tomu, že britská admiralita pochopila, že v situácii plnej vojenskej pohotovosti, námorných a leteckých síl Ruska, tento argument neobstojí, a z tohto priestoru sa tento raz skromne vzdialila.

Ako bude reagovať inokedy, je iba politickým rozhodnutím generálneho štábu NATO a začiatkom novej vojny.

Uznanie, či neuznanie ruského Krymu je preto fundamentálnym problémom „ukrajinskej krízy“.

Rusko ale už dnes po siedmych rokoch nemá záujem zdôvodňovať legitimitu anexie Krymu historickými, právnymi, či inými cestami. Pochopilo, že tento spôsob obhajoby je bezvýsledný a preformulovalo svoj nárok na Krym „červenými čiarami“, ktoré sú neprekročiteľné z hľadiska ruských záujmov.

Každý, kto bude usilovať o ich prekročenie musí rátať s tým, že Rusko je pripravené ich brániť vojensky.

O tomto je i návrh zmluvy medzi Ruskom a USA, ktorý ruská vláda odoslala prezidentovi USA. Svoju požiadavku „červených čiar“ formuluje do požiadavky zastaviť expanziu NATO na Východ, resp. odmieta približovanie sa týchto armád k ruským hraniciam.

Dosiahnutie mierovej zmluvy je cieľom každého vojenského konfliktu. Jedna aj druhá strana má vlastnú predstavu mieru a o tom, ktorá verzia mierovej zmluvy bude platná, musí rozhodnúť vojenský konflikt.

Je zaujímavé, že prezident Putin už svoju verziu mierovej zmluvy dal nielen na papier a zverejnil, ale požaduje jej podpísanie a to ešte pred vypuknutím konfliktu.

Je otázne, či návrhom tejto zmluvy má byť odvrátenie vojenského konfliktu, alebo iba poníženie Západu.

Na základe tejto zmluvy a ultimatívneho spôsobu predloženia je možné aj usudzovať, že rozhodnutie pre vojenský konflikt na strane Ruska už padlo!

Pre USA to znamená, že si musia vyjasniť či hranice Ruska, ktoré sú vzdialené od USA cca 10-tisíc kilometrov, sú takou významnou hodnotou, za ktorú je americký ľud ochotný položiť aj svoje životy.

Návrh zmluvy je tak hodenou rukavicou Ruska a iba čaká, či bude dostatok odvahy zo strany USA ju zdvihnúť v záujme ochrany suverenity ukrajinského ľudu...

Existuje veľa ľudí, ktorí si myslia, že žiaden vojenský konflikt už nebude, pretože všetko je už dohodnuté na najvyššej úrovni Ruska a USA...

Väčšina ľudí dnes ale neverí, že by ukrajinský konflikt mohol prerásť vo vojnový a považujú slová prezidenta Zelenského o oslobodení Krymu a Donbasu iba za napínanie svalov. Rovnako si myslia, že vojnový konflikt si neželajú ani v USA, ani v Rusku, a pre  oboch je to skôr odvádzanie pozornosti svojich voličov od reálnych, vnútorných problémov svojich krajín.

Ja tento názor nezdieľam a vôbec sa nepovažujem za vojnového štváča, ale myslím si, že vojna nielen bude ale ona už aj musí byť! Čo bude iba otázne, kto bude jej víťazom.

Mnohí ľudia sú toho názoru, že kvôli zbraniam hromadného ničenia vojna dnes nie je ani možná. Vojny jednoducho skončili v dôsledku ich technologického, či vojenského vývoja.

Nukleárny potenciál oboch hráčov prekročil nielen kubatúru zničenia svojho protivníka, ale niekoľkonásobne prevyšuje zničenie všetkého živého na našej planéte. Z toho usudzujú, že nemôže dnes vzniknúť žiaden vojenský globálny konflikt a 

3. svetová vojna je nemysliteľná.

Osobne patrím k tým, ktorí nezdieľajú tento názor. Nie preto, že by som pochyboval o tom, že súčet všetkých jadrových zbraní, t.j. cca 7 000 kusov strategických rakiet, by nestačilo k trojnásobnej likvidácii všetkého biologického života na zemi. Je to jednoducho fakt! Iba si myslím, že sa veľmi ďaleko zašlo v zbrojení, v koncentrácii vojenských síl a v politických požiadavkách, ktoré neveštia nič dobrého pre tento svet.

Stúpenci teórie vzájomného odstrašenia vychádzajú z presvedčenia, že ďalším zbrojením sa môže iba násobiť vyhubenie všetkého živého, ale na pozíciách oboch globálnych hráčov sa nebude nič meniť. Takáto predstava globálneho nukleárneho konfliktu je založená  na tom, že z jednej strany vyletí cca 3 500 kusov rakiet s jadrovými hlavicami a z druhej tiež cca 3 500 rakiet, a preto je úplne jedno, či na oboch stranách by sa zvýšil počet rakiet na 10, či 20-tisíc kusov, pretože situáciu by to vôbec nezmenilo.

Inzercia

Zvýšilo by to iba absurdnosť celej vojny!

Reálnosť hrozby nukleárnej vojny potvrdzuje aj množstvo zmlúv medzi mocnosťami, akými sú napr. nešírenie jadrových zbraní, zmluvy o nezvyšovaní ich počtov, zastavenie skúšok nových jadrových zbraní, zákaz šírenia jadrových zbraní v kozme...

Predstava vojny, ako niekoľkými tlačidlami môžeme dať do pohybu cca 7 000 kusov strategických jadrových zbraní, sa považuje za samovražednú a nereálnu.

Jednou z teórií, ktorá narušuje túto predstavu je i Reaganov koncept Hviezdnych vojen. Jej podstatou je, že existuje reálna možnosť víťazstva jednej strany v jadrovom konflikte.

Toto presvedčenie je založené na viere v technický, či technologický predstih jednej strany konfliktu pred druhou stranou a nemožnosťou odvetného druhého úderu.

Budovanie protijadrových dáždnikov, útoky z orbitálnych staníc... by mali umožniť, že je možné, že jednej strane sa podarí na základe technologického predstihu zvíťaziť nad druhou stranou.

Sú toho názoru, že znehodnotenie jadrového potenciálu protivníka už na jeho území, resp. dosiahnutím jeho likvidácie počas letu... sú predstavami, ktoré podľa nich prekonávajú koncept vzájomného odstrašenia, a pripúšťajú víťazstvo jedného účastníka v jadrovom konflikte.

Predstavy, že globálny vojenský konflikt je už nemysliteľný má dokázať aj posledných 75 rokov mierového života na celom svete.

Takýto postoj je však neudržateľný a to najmä z politického hľadiska.

Povojnový vývoj sa uberal hospodárskou a kultúrnou súťažou dvoch základných blokov a snahou o ich vzájomne výhodnú spoluprácu. Rámec ich možnej spolupráce bol určovaný vojenskou silou oboch protivníkov a teda vzájomným odstrašením.

Západ bol ale presvedčený, že jeho teórie konvergencie, t.j. zbližovania oboch spoločenských systémov, nakoniec povedie k rozpadu socialistického bloku a to bez vojenského konfliktu.

Sovietsky blok sa vo svojich začiatkoch opieral o predstavu, že svetový proletariát sa spojí s najuvedomelejším proletariátom v Európe a spoločne zvrhne kapitalistický systém.

Nepružnosť komunistického systému a upevňovanie dogmatických a byrokratických metód však mal za následok, že Sovietsky zväz v 90-tych rokoch sa zrútil a väčšina jeho bývalých satelitov sa osamostatnila. Zostalo iba Rusko, ktoré sa dostalo do hlbokej hospodárskej krízy v ktorej sa potácalo takmer 20 rokov.

Bipolárne usporiadanie sveta sa skončilo víťazstvom USA, ktoré sa stali nespochybniteľným hegemónom sveta.

USA mali v 90-tych rokoch jedinečnú príležitosť definitívne zmocniť sa Ruska a ukončiť jeho pôsobenie na politickej scéne sveta.

Politické vedenie USA, reprezentované malými politickými osobnosťami, u ktorých prevažoval sklon zarobiť a získať niečo pre rodinu, dalo prednosť robenia vysoko profitabilného biznisu najmä v Ázii.

Prevzatie zdemoralizovaného Ruska im nestálo za to a ponechali ho jeho osudu!

USA po 30-tich rokoch od rozpadu Sovietskeho zväzu sa však dnes ocitajú v novej, ale nie komfortnej situácii. Zvyšovanie zadĺženosti, tlačenie peňazí, kontinuálne navyšovanie vojenského rozpočtu, outsourcovanie výroby do Číny... malo za následok, že USA sa musia dnes vyrovnať s dvoma výzvami.

Prvú predstavuje hospodársky a technologický rast Číny, ktorá v mnohých oblastiach prekonáva USA už dnes a stáva sa jej vyzývateľom, ktorý spochybňuje jej spoločenský systém a stáva sa lídrom protiamerickej opozície.

Rovnako Rusko, na základe svojho nerastného bohatstva, bolo schopné posledných 10 rokov modernizovať svoje vojenské sily a na ich základe narysovať „červené hranice“, ktoré podľa nich musia rešpektovať aj USA, ak sa chcú vyhnúť vojenskému konfliktu.

Rusko dalo neobvyklú a z pohľadu Západu drzú požiadavku zastaviť vojenské rozširovanie NATO k hraniciam Ruska.

Vážnosť tejto požiadavky je zjavná najmä v tom, že nie je to len akási mediálna požiadavka, ale má presné, paragrafové znenie. Spôsob a forma tejto požiadavky je v prípade, že by ju USA ratifikovali v zásade prehrou, či kapituláciou prezidenta Bidena, čo si asi nebude môcť dovoliť.

Jeho vyhlásenie, že sa týmto návrhom  nebudú nijak urgentne zaoberať, a že musia sa poradiť so spojencami NATO a EÚ, je jasnou odpoveďou, že požiadavky Ruska nie sú brané vážne.

Amerika má tak v súčasnosti príležitosť, ako dať Rusku najavo svoju hospodársku a vojenskú silu a môže tak boj o Ukrajinu a Čierne more, prostredníctvom EÚ, Británie a samozrejme do posledného ukrajinského vojaka začať!  USA  v tomto konflikte v podstate nič neriskujú. Konflikt je mimo hraníc USA a prípadná prehra by šla iba na vrub zdemoralizovanej Ukrajiny.

Ukrajinskí radikáli so svojimi výkrikmi „Moskva už horí“ by si mali uvedomiť, že požiar v Moskve nezaložili Napoleonskí vojaci, ale Kutuzovova armáda...

Tak ako je v hre reputácia USA, tak je v hre i postavenie ruského prezidenta.

Mohli by sme shakespearovsky povedať, že kocky sú hodené...

Ak všetky tie reči prezidenta Putina o prezbrojení ruských vojenských síl, o supersonických raketách, o ich schopnostiach pohybovať sa rýchlosťou 10 až 20 machov, novými radarmi schopnými detekovať vojenské objekty na vzdialenosť 500 km, nové tanky, ponorky... sú iba blafovaním, za ktorými nie je nič materiálne, je koniec nielen prezidenta Putina, ale aj samotného Ruska.

Ak má však pravdu a prezbrojenie Ruska dosiahlo svetovú úroveň, bude asi potrebné zmluvu o „červených čiarach“ podpísať.

V prípade, že vyjde najavo, že Rusko iba dlhodobo blafuje, bude povinnosť USA strestať prezidenta Putina novými sankciami. Ak to neurobia, musia byť pripravené, že poslednú ranu z milosti dostanú zo starej Číny.

Ak návrh ruskej zmluvy zostane bez odozvy americkej strany pre nevypočítateľnosť vojenského konfliktu, boj o Ukrajinu a Čierne more môže tak viesť k významnému oslabeniu USA, pri rozhodovaní a riadení sveta. Malo by to za následok, že svetové spoločenstvo bude nútené si vytvoriť pluralitnú štruktúru nového svetového poriadku.

Rok narodenia 1950, ženatý, 4 deti Vzdelanie: 1966-69 - Stredné odborné učilište, odbor sústružník 1969-72 -Stredná všeobecno-vzdelávacia škola pre pracujúcich 1972-77 - Filozofická fakulta UK Bratislava – odbor filozofia 1978-81 - Interný ašpirant katedra filozofie FFUK 2008 - 11 - Diaľkové štúdium Teologickej fakulty UK (6 semestrov) Od roku 1991 podnikateľ (SHR). V súčasnosti podnikateľ a majiteľ spoločnosti United Industries a.s. Podnikám najmä v agrosektore (VÍNO NITRA, spol. s r.o., CHATEAU MODRA, a.s., LEVICKÉ MLIEKÁRNE, a.s.). Pravidelne prispievam do Nového Slova, Roľníckych novín a niekoľkokrát mi boli publikované články v Neviditeľnom psovi. Hlavné témy mojich článkov je politika v SR, EÚ, globalistika. Politicky hodnotím seba ako konzervatívneho socialistu a venujem sa kritike eurosocialistov a liberálov.

Odporúčame

Blog
   Máme výnimočné odrody. Ako s nimi naložíme?

Máme výnimočné odrody. Ako s nimi naložíme?

Vážený priateľ, kolega, doteraz som sa vždy snažil podeliť sa s vami o moje názory na p. Merkelovú, na činnosť niektorých politických strán, či Covid-19... Vo štvrtok 18.11.2021 bola príloha Pravdy venovaná slovenským vínam a okrem mnohých vinárov, je tam aj rozhovor so mnou (autor Jozef Sedlák). Napriek hroznému prepadu výmery viníc za posledných 30 rokov (z 33 000 ha na 7 500 ha) sa slovenskí vinári nevzdávajú a neustále sa pripomínajú vysokými oceneniami z domácich a zahraničných súťaží. Likvidácie výskumných a šľachtiteľských staníc na Slovensku a peripétie okolo slovenských novosľachtencov je hlavná téma rozhovoru, ktorý potvrdzuje, že zápas o slovenské víno neskončil. Výmena ministra poľnohospodárstva a niekoľkých generálnych riaditeľov na PPA ale ukazuje, že svetlo z tunela je veľmi ďaleko. Aj pre tých, ktorí sa zaujímajú o politické dianie na Slovensku, môže byť užitočné pozrieť si cez prizmu nejakej industrie (v tomto prípade vinárstvo), kde sa naša krajina po 30-tich rokoch nachádza a kam smeruje.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.