Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
22. december 2021

Post scriptum: Čo a ako som čítal v knihe Benediktova voľba

Post scriptum: Čo a ako som čítal v knihe Benediktova voľba.

1. O čom to je

Knihu Benediktova voľba som prečítal 2 krát. Nie preto, že  by ma tak uchvátila ale skôr preto aby som si ujasnil svoj vlastný postoj voči nej, zvlášť po kritickej smršti , ktorá sa prehnala v konzervatívnom denníiku Postoj. V prvom rade som si ešte raz musel ujasniť, o čom vlastne Benediktova voľba je.  Teraz viem. Chce byť presne  tým, čo je v podnadpise knihy: Stratégia pre kresťanov v postkresťanskom svete. Samozrejme, že je to stratégia , ktorú nemožno generalizovať ako jedine možnú a predpísanú pre všetkých, ale je to konkrétna vízia konkrétneho autora s konkrétnymi skúsenosťami a poznatkami. Nechce to byť nejaká super intelektuálna teologická kniha – ani ňou nie je. Nie je to ani súbor nejakých esejí. V knihe vnímam autorove znepokojenie z určitých aspektov vývoja naboženského života a postoja americkej mainstreamovej spoločnosti voči kresťanstvu a jeho tradičným hodnotám. Zároveň v navrhovaných riešeniach stratégie je pozorovateľný až príliš zidealizovaný pohľad na určitý spôsob konkrétneho životného štýlu , o ktorý sa snažia mnísi – benediktíni; zvlášť autor popisuje svoje zážitky a stretnutia s mníchmi z medzinárodnej komunity v Nursii – v rodisku svätého Benedikta. Tento ich spôsob života a rytmické prežívanie času, ktoré nasmeruváva všetko k oslave Boha sa pre autora stáva modelom, ktorý nejakým spôsobom je potrebné a vhodné uplatniť na širšiu ale lokálne jasne definovanú komunitu kresťanov. Vízia je popisovaná zidealizovane ale myslím si, že vízia musí mať ideálne kontúry, inak by nebola víziou.

2. Pokus o historickú analýzu

Autor, znepokojený vývojom v americkej spoločnosti predkladá historickú analýzu toho, prečo vývoj kresťanstva a jeho postavenia v spoločnosti dospel k takej kritickej situácii. Cez celkom zaujímavý historický exkurz od vrcholno – stredovekého inetegrálneho vnímania sveta a Bohom vloženého poriadku a harmónie, prechádza cez Ockhamovský nominalistický zvrat v 14. storočí, v ktorom sa tento zmysluplný celok rozpadá.  Reformačná Lutherova revolúcia zasadila smrteľnú ranu jednote západného kresťanstva. Odmietnutím autority pápežstva a Tradície a vyhlásením Písma ako jedinej autority problém skazenosti kresťanstva nie je vyriešený, ale naopak; vyvstáva vážna otázka, ktorá interpretácia Písma je správna. Kresťanstvo v protestanskej forme sa tak ešte viac dezintegruje a triešti neustále.
Na poli vedy, ktorá sa viac už neviaže na žiaden metafizycký systém zaznieva silno v 17. storočí slávny výrok sira Francisa Bacona, že vedecký objav by mal byť použitý „na uľahčenie ľudského údelu“. Svet prírody už prestáva byť obrazom božského poriadku alebo svedectvom o kráse Boha ale má mať predovšetkým utilitárny význam a príroda má byť pochopená a manipulovaná len pre úžitok človeka. Metafyzickej integrite stvoreného sveta ako zdroja objektívneho poznania a Božskej inšpirácie však zasadzuje osudový úder Descartovo: „ Myslím, teda som.“ Subjekt sa tak postupne stáva jediným kritériom na vyhodnocovanie reality. Nechcem však už ďalej rozoberať všetko, čo autor píše v zaujímavom historickom exkurze ale jedna vec ma zvlášť zaujala: „Významný interpretátor Freudovho diela sociológ Philip Rieff opísal posun v západnom myslení takto: “Náboženský človek sa narodil , aby bol spasený. Psychologický človek sa rodí, aby bol uspokojovaný.“ Podľa mňa toto je jadro problému, kvôli ktorému dochádza a  bude dochádzať k stretom medzi tzv. progresívcami a konervatívcami. Psychologický človek nemeria svoj život hodnotami ako sú cnosti a raz navždy daný zmysel a poriadok stvorenia ale tým , do akej miery sú naplnené jeho subjektívne túžby. K tomu mu má slúžiť veda a technológia a celý spoločenský sytém.  Náboženský človek naopak podriaďuje svoje túžby ideálu, ktorý objektívne existuje a ktorému verí, bez toho aby bola zničená jeho osobnosť. Viacero duchovných autorov hovorí o kresťanstve ako o konvertovaných túžbach. Autor knihy verí, že existuje vyšší zmysluplný poriadok, do ktorého sa má náboženský človek začleniť. Ako som spomenul, tento ideálny poriadok spoločnosti nachádza autor v benediktínskom spôsobe života. Vzhľadom na to, že už viac než 30 rokov som členom rehoľnej komunity, mám za to, že autor pekne pochopil, čo to znamená zasvätiť svoj život Bohu v rámci kláštornej komunity. Slová, ktoré vkladá do úst mníchom z Nursie, sú skutočne vyjadrením hlavných línií a aspektov mníšskeho komunitného života.

3. Dreherove „sektárstvo“.                                                                                                                                                      

Autorovi je vytýkané akési sektárstvo, keďže chce vytvoriť kresťanskú komunitu ako nejakú paralelnú spoločnosť voči mainstreamovej. Dovolím si poukázať na to, že americké kresťanstvo sa celé budovalo na komunitnom systéme od začiatku. To je to, čo my tu v strednej a východnej Európe nemáme prežité. Len si spomeňme ako s vysťahovaleckými skupinami išli do Nového sveta kňazi a rôzni pastori aby tam založili etnicko - náboženské komunity. Tam si neraz budovali aj vlastné školy a neskôr v 20. storočí aj škôlky aj domovy pre seniorov, atď... Nikdy to nik nepokladal za sektárstvo. Bol to skrátka život etnicko – náboženských komunít. Ich pozostatky možno ešte kde – tu nájsť.  Keď sa kardinál Pell vyhranil voči Benediktovej voľbe , tak jeho výhrada bola nie voči „sektárstvu“, ale skôr voči elitárstvu, pretože on je skôr za Cirkev, otvorenú aj voči „poloveriacim grázlikom“.                                                                                                       
 Autor knihy však túži po komunite, v ktorej je viera veľmi seriózne žitá. Otvorene hovorí o subkultúre. Môže to pripomínať dávnejšie vyjadrenia kardinála Ratzingera o cirkvi budúcnosti, v ktorej prežijú len ozaj hlboko duchovní kresťania a bude to cirkev malých spoločenstiev. Ratzinger dôrazne hovorí o význame tzv. tvorivých menšín. Dreherova vízia podľa mňa celkom konvenuje s touto myšlienkou. A práve v súvislosti s vytváraním subkultúry je potrebná lokálnosť celej vízie. Pripomína mi to heslo , ktoré bolo veľmi populárne pred štvrťstoročím medzi mimovládnymi organizáciami, zvlášť v sociálnej a ekologickej sfére: „Think globaly, act localy.“  Táto lokálna subkultúra však nemá byť do seba uzavretá. Autor verí, že krása jej rytmického života bude blahodarne ovplyvňvať jej okolie ...a jej hranice sa budú rozširovať.

4. Dreher a politika

Autor pripomína, že od politikov nemôže kresťan očakávať vyriešenie náboženských problémov. Členovia komunity sa však nemajú dištancovať od konvenčnej politiky, pretože podľa neho je veľmi dôležité aby politici garantovali čo najširšie náboženské práva. V čase, keď písal knihu , začínala v Bielom dome Trumpova éra. Autor to vnímal tak, že Pán Boh dal trochu času pre konzervatívnych kresťanov na nadýchnutie sa. O samotnom Trumpovi sa vyjadruje takto: „ Hoci Donald Trump vyhral prezidentský úrad sčasti vďaka silnej podpore katolíkov a evanjelikálov, myšlienka, že niekto tak silne vulgárny, prudko bojovný a morálne skorumpovaný ako Trump bude stelesnením obnovenia kresťanskej morálky  a spoločenskej jednoty, je viac ako bludná. On nie je riešením úpadku Ameriky, ale jeho symptómom.“ „Ak konzervatívni cirkevní predstavitelia nebudú mimoriadne opatrní v tom, ako budú manažovať svoje vzťahy s fenoménom Trumpa, antitrumpovský spätný úder spôsobí na reputácii cirkvi vážne škody. Trumpovo zvolenie pre cirkev niektoré problémy rieši, ale vzhľadom na charakter tohto človeka ďalšie spôsobuje. Získanie politickej moci nepôsobí ako morálny dezinfekčný prostriedok.“ 
Voči ďalšiemu vývoju spoločnosti v Amerike je Dreher veľmi skeptický a zo skúseností, ktoré opisuje ale ktoré aj poznáme (okrem iného aj z článkov na Postoji), nemôžeme mu to, ako konzervtívcovi zazlievať.

 

Inzercia

5. Dreherovo proroctvo

Dreher si dovolil aj zaprorokovať: „Rasa a trieda budú v popredí, či už je to dobré alebo zlé, a môže sa stať, že ešte budeme s nostalgiou pozerať späť na roky, keď boli potraty a homosexuálne manželstvá tým, čo rozhýbavalo naše najurputnejšie boje. Vitajte v politike postkresťanskej Ameriky.“ Dreher asi netušil, že o necelé dva roky sa tieto slová do bodky vyplnia. Po brutálom policajnom zákroku voči mladému mužovi, ktorý zapôsobil ako rozbuška, zdvihla sa vlna nepokojov naprieč celou Amerikou a zrodilo sa hnutie BLM s takmer globálnym podivným vplyvom prejavujúcim sa pietnym kľakaním na štadiónoch, sochoborectvom a hlavne novou doktrínou podľa ktorej sú bieli obyvatelia Ameriky (a asi aj celého sveta) automaticki považovaní za rasistov a od detstva majú niesť v sebe pocit viny za všetko možné...

 

6. Disidenti v bývalom sovietskom bloku – silný zdroj inšpirácie

Dreher sa rád priznáva ku významnému zdroju svojich inšpirácií – a to k myšlienkam disidentov v bývalých krajinách sovietskeho bloku. Najviac spomína Václava Havla s jeho „nepolitickou politikou“ ale inšpiráciu pre vytvorenie Benediktovej voľby čerpá predovšetkým z vízie Václava Bendu o „paralelnej polis“, ktorú Benda túžil vytvoriť. Nám , ktorí sme zažili reálny socializmus, je jasné , že Bendova „paralelená polis“ v podmienkach reálneho socializmu bola nerealizovateľná utópia. Dreher sa vyjadruje, že je pre neho nepredstaviteľné prenasledovanie a útlak , v akých museli existovať disidenti v bývalom sovietskom bloku. Vôbec sa s nimi nechce porovnávať. Ale o to viac je paralelná polis možná a podľa Drehera aj potrebná v podmienkach súčasnej americkej spoločnosti, kde klasický konzervatívno – kresťanský názor už nie je v bežných výchovných a akademických prostrediach vítaný a je otvorene potieraný a neprípustný. Podľa Drehera komunity Benediktovej voľby majú zabezpečiť deťom vzdelanie v prostredí, ktoré bude nositeľom všeobecných konzervatívnych hodnôt, pretože tieto hodnoty sú dnes podkopávané aj na bežných cirkevných školách. Ak nie je iná možnosť, tak treba pristúpiť k domácemu vzdelávaniu. Dnes v USA podľa autora túto možnosť využívajú rodičia trochu viac než troch percent počtu všetkých žiakov. 
Dreher nabáda kresťanov aby si navzájom podporovali ekonomické podnikanie a nabáda ešte k všelijakým prejavom súdržnosti a lojality. Možno to niekto nazve sektárstvom ale myslím si, že lojalita a súdržnosť je to, čo má v kresťanských – a zvlášť katolíckych kruhoch na Slovensku až príliš veľké rezervy.

 

7. Dôraz na liturgiu

Pri opise vízie komunít Benediktovej voľby často zaznievajú slová krása a múdrosť. Benediktínsky rytmický spôsob života, kde sa strieda práca s krásou liturgie, vytvára priestor pre vnútorný pokoj a autor veľmi pekne verí, že krása a hlboké prežívanie liturgie má evnajelizačný potenciál aj keď to explicitne nevyjadruje ale silný dôraz na hĺbku a krásu liturgie vníma ako jednu z garancií zachovania pokladu viery a jej obsahu.  Na záver celej knihy nám predkladá dva obrazy: vidí Cirkev, prípadne komunitu kresťanov ako Noemov koráb uprostred vôd potopy... Ale neuspokojuje sa s tým a prechádza ku krajšej a lákavejšej vízii. Je to vízia proroka Ezechiela o chráme spod ktorého verají vyteká prameň živej a oživujúcej vody a všade, kam sa táto voda dostane sa začne nový prekvitajúci život. Podľa Drehera má byť cirkev aj archou, aby sme sa neutopili v besniacej potope ale zároveň je cirkev aj zdrojom oživujúcej milosti, ktorá sa má od kresťanov šíriť do sveta. Ale môže sa šíriť, len ak ju budú mať. A myslím, že práve po tom Dreher túži aby v komunitách Benediktovej voľby dozreli kresťania a ich reálne vzťahy tak  aby boli schopní pozitívne inšpirovať a posväcovať tento svet, čo bola od počiatku skutočná úloha božieho ľudu.                                                                                                                                 

Odporúčame

Blog
Rómov sa nezbavíme

Rómov sa nezbavíme

Rómovia, ktorých niektorí volajú Cigánmi. Pre niekoho skupina neprispôsobivých ľudí na východe a pre niekoho susedia. (Ne)vieme ich tolerovať v nákupných centrách, u lekára.

Denník Svet kresťanstva