Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
27. november 2021

Ján 20,24Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus,

nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. 25Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

26O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ 27Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ 28Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ 29Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“

Akoby Ježiš Tomášovi vytkol jeho nedostatok viery. Veď ich, apoštolov, tri roky pripravoval na to, že bude nielen zabitý, ale aj vzkriesený. A Tomáš ani po rokoch strávených v spoločnosti Ježiša neveril, že Ježiš, ktorý robil zázraky, kriesil mŕtvych, rozmnožoval potraviny, rozkazoval počasiu, ten Tomáš neveril, že by sa mohlo stať aj niečo takéto. Neveril, ani keď mu to ostatní desiati potvrdili tým najpevnejším tvrdením.

To je presne ten dôkaz, ktorý potrebujeme my, ktorí sa snažíme spoznať Krista dnes, tisícročia po Jeho účinkovaní v hmotnom tele. Tomáš svojim správaním presviedča aj nás, že netreba veriť hocičomu. Ak máme uveriť, musí to byť veľmi, veľmi a ešte raz veľmi dôveryhodné. Tomáš sa choval presne tak, ako sa má chovať racionálne uvažujúci človek v takejto nepravdepodobnej situácii.

Tomáš bol pravoverný Žid. Bol vychovávaný rodičmi, rabínmi a židovským prostredím, aby veril v Jahveho. To znamenalo vieru vo vyvolenie jeho národa, vieru v jediného Boha, Stvoriteľa všetkého, s čím sa stretával, vieru v Sudcu, ktorý je žiarlivý, prísny, vyžaduje zachovávanie Zákona daného Mojžišovi a trestá do štvrtého kolena hriechy otcov. Ďalej vyžaduje obriezku, obetovanie zvierat pri rôznych príležitostiach a za to všetko poskytuje akýsi šeol. Niečo nejasné, nedefinované, akési miesto duchov, kde duše mŕtvych čosi čakajú alebo možno nečakajú už vôbec nič.

Niet divu, že časť Židov, (saduceji), už v tom čase odmietali vieru v život po smrti. Takýto život s vyústením v šeole by asi odmietol každý racionálne mysliaci človek. V dnešnej dobe určite. Viera saducejov v Boha bola iba prejavom súdržnosti s národom, v ktorom sa narodili a žili. Boli Židia, migrácia vtedy nebola až taká lákavá, tak sa prispôsobili a verili s ostatnými v národného Boha. Ale ich viera bola vierou filozofov, ktorí myslením dokázali prísť cez štúdium filozofie až k tomu poznaniu, že ak niečo vzniklo, tak to nemohlo vzniknúť samé od seba, (ani náhodou) a preto verili v logickosť existencie akéhosi božstva, ktoré stvorilo vesmír.

Ale ako každý poctivý filozof nakoniec konštatuje aj dnes, existencia božstva je síce logickým vyústením filozofovania, ale to je tak všetko. O božstve sa filozofovaním nedá vlastne zistiť už nič, iba to, že s vysokou pravdepodobnosťou niečo také môže existovať, ale nemáme schopnosti, nástroje, reálne vôbec nič na to, aby sme o tom čomsi božskom zistili niečo viac. Nanajvýš môžeme analógiou odvodiť, že to čosi božské by malo byť asi vysoko inteligentné a malo by to myslieť oveľa efektívnejšie ako sme schopní rozmýšľať my, ľudia. Lebo ak my máme rozum a používame ho na poznávanie, tak asi to niečo božské bude ešte niečo rozumnejšie ako my, ľudia.

Tomáš stále neveril.

Vďaka ti, Tomáš.

Kvôli tebe Kristus ešte raz prišiel do večeradla a ty si sa Ho mohol dotknúť a vidieť. Mohol si sa presvedčiť na vlastné oči a potom si už veril, lebo si videl. A Kristus ti nič nevyčítal. On počítal s tým, že nám ostatným sa bude ešte ťažšie dať veriť než Tomášovi. Preto vás, desiatich z jedenástich apoštolov, nechal za svoje presvedčenie zomrieť. Preto nechal trpieť a zomierať veľmi mnohých z prvej generácie kresťanov. Preto im poslal Ducha Svätého tak viditeľným spôsobom. Oni potrebovali veľmi veľa sily, aby vytrvali vo viere aj v prenasledovaniach. Potom tiež umieralo veľa kresťanov, najmä v Ríme. Ale už nie väčšina. Kresťanstvo sa šírilo hlavne preto, lebo prví veriaci dokazovali svoju vieru dvomi spôsobmi. Jednak odvahou pri mučení a popravách (vďaka tomu, že tá prvá generácia svedkov stretla vzkrieseného Krista v Jeho sláve a teda zomierali za realitu nie za fikciu) a jednak nádherným, príťažlivým spôsobom života v láske. Spôsobom, ktorý uchvacoval a priťahoval každého, kto hľadal odpoveď na otázku ako a prečo žiť.

Inzercia

Vďaka Kristovi už nemusíme hľadať Boha iba filozofovaním. Vďaka Kristovi sme sa dozvedeli, že Boh nielen je, ale že Jeho hlavnou vlastnosťou je Láska, jeho najväčším tajomstvom je Bytie v spoločenstve troch Osôb a že zmyslom nášho života je prísť cez vieru do tohto tajomného Spoločenstva Lásky. Prežívať nekonečnú Lásku. Nie život v šeole, v šedivej krajine duchov. Život v radosti, život v extáze, v nekonečnom šťastí, život naplnený dokonalým poznávaním všetkého. Život v jeho pravej a nepredstaviteľne atraktívnej podobe. Skrátka, život. Bez starostí a bolestí. V Láske a v najkrajšom, nekončiacom, stále viac a viac intenzívnejšom Vzťahu.

My, dnešní ľudia sme Krista a Jeho oslávené telo nemali možnosť vidieť. Dá sa povedať, že našťastie. Aspoň nemusíme o Ňom svedčiť mučeníckou smrťou. Aspoň nie v Európe. My už nemusíme presviedčať ľudí okolo nás o našej viere svojou smrťou. Nám stačí svedčiť o našej viere v Krista svojim životom.

Ako žijeme? Ako svedčíme?

Ako žijem? Ako svedčím?

Bojím sa. Moja viera nie je príliš ukážková. Môj život a moje svedectvo je chabé. Rozum mi hovorí, že Boh je. Evanjeliá mi hovoria, aký asi Je a aký určite nie je. Ale to je len filozofia, šedivá teória. To nie je viera. Lebo viera to je odvaha. Odvaha a radosť. Ja mám strach veriť naplno. Bojím sa toho, čo by Boh mohol odo mňa požadovať, keby som sa Mu odovzdal celý. Neprežívam vieru ako radosť, že dôverujem Ježišovi, ktorý ma chce doviesť do pravého a plného života.

Vieru beriem skôr ako súbor pravidiel a obmedzení, ktoré mi bránia užívať si tento život tak, akoby sa mi niekedy zdalo a chcelo. Ja viem, uvedomujem si, že keby som sa správal podľa svojich chutí, asi by som niekomu narobil problémy. Možno by som niekomu aj ublížil. A to nechcem. Ale niekedy by som strašne chcel žiť tak trochu bezuzdnejšie. Bláznivejšie. Niekedy by som niektorým ľuďom strašne rád vynadal. Nakričal na nich. Ponížil, strápnil ich za to, čo podľa mňa robia nesprávne. Niekedy by som strašne rád presadzoval svoje riešenia, názory a nápady silou. A ešte kadečo iné by som rád robil.

Bože, daj mi vieru! Bože, zbav ma strachu z toho, čo sa stane, keď sa Ti odovzdám celý! Bože, daj mi radosť z tohto odovzdania!

Odporúčame

Blog
Ján 20,19Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci

Ján 20,19Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci

zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ 20... ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, ... 21A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ 22Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. 23Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

Blog
Pyšná pseudopravda

Pyšná pseudopravda

Každý deň sa pýtam, čo odo mňa chce Boh. Vyzvedám od Neho aj to, čo si prajú ľudia, ktorých stretávam na potulkách životom. Potrebujem dávať otázky, aby som sa nestratila vo vlastnej schránke pyšnej preudopravdy.

Denník Svet kresťanstva