Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
26. november 2021

Pyšná pseudopravda

Každý deň sa pýtam, čo odo mňa chce Boh. Vyzvedám od Neho aj to, čo si prajú ľudia, ktorých stretávam na potulkách životom. Potrebujem dávať otázky, aby som sa nestratila vo vlastnej schránke pyšnej preudopravdy.
Pyšná pseudopravda

Pred tromi rokmi som v tom mala jasno.

Ad 1: Moja rodina: značka: Plň si povinnosti. Slúž, pomáhaj, staraj sa....

Ad 2: Moja práca: Uč náboženstvo. Pripravuj sa na hodiny, hľadaj niečo, čo by decká zaujalo. Študuj, prehlbuj si ty sama vedomosti.

Ad 3: Ži s Bohom, rozprávaj sa s Ním a pomáhaj všetkým (no dobre, ak nebudú chcieť všetci, tak aspoň tým, ktorí budú o to stáť), ktorých stretneš: Ako? Slovom, skutkom, vypočutím, modlitbou... spôsob si nájdi sama.

 

V tom čase bol život krásny... nalinkovaný, pokojný a s odstupom času sa na to pozerám, že aj spokojný.

 

Lenže potom prišiel ten zvláštny čas. Covidový a je dodnes.

No napriek mojim hádkam, pýche, hnevu, strachu a neviem čomu to Boh to so mnou nevzdal. A ja som sa našťastie, neprestala pýtať.

Preto ma mohol naučiť, že mám robiť, čo vládzem, a čo nevládzem, to mu mám odovzdať. Mohol ma naučiť že má pre moju dušu pripravené nekonečné milosti, aj keď sú zatvorené kostoly.

Mohol ma sprevádzať, keď som občas prepadla panike... Keď som videla smrť v priamom prenose... keď na mňa doliehal strach z každej strany.

Nemyslite si, že to bolo ľahké: Uplakané tváre, negatívne statusy, hnev, beznádej a otázky: „Prečo toto Boh dovolil?“, vulgarizmy z každej strany... to všetko sa mi zarývalo pod kožu a hlboko do duše.

 

Vedela som, že mám dve možnosti. Bojovať na sociálnych sieťach s veternými mlynmi (pseudoodborníkmi) alebo bojovať o to, aby ľudia okolo mňa mali krajší, lepší, pokojnejší a spokojnejší život. Bola som zmätená, ale pomohli mi slová z Biblie: „Pane, čo chceš, aby som urobil?“

 

Dnes viem, že Boh túžil po jednom: Aby som vstúpila do jeho školy. Aby som sa ním nechala viesť. Aby som odhodila strach, hnev a vymenila ho za dôveru. Aby som spoznala svoje hranice a venovala som sa tomu, čomu rozumiem a nemiešala sa iným do remesla.

A ak aj teraz bojujeme s Koronou – tak som presvedčená, že Boh má pre tento čas svoj dôvod.

 

Jedným z nich je aj to, aby sme vyšli z našich pyšných pseudoprávd a našli cestu k pokore.

 

Môžem sa na seba pozerať zo všetkých strán, ale nie som najlepšia vo všetkom. A hoci som päť rokov študovala teológiu, často na otázky žiakov odpovedám: „Neviem. Musím si to naštudovať. Porozprávame sa o tom nabudúce, dobre?“ Učím sa učiť. Čítam knihy z pedagogiky i psychológie... Ak chcem pomôcť deckám, viem, že musím vedieť stále viac a viac.

 

Boh mi v tomto čase dal lekciu: NEMIEŠAJ SA DO TOHO, ČOMU NEROZUMIEŠ!!!

 

Tak po prvé:

Nie som odborníčkou na medicínu. Neštudovala som ju, ani neviem ako funguje očkovanie, či neočkovanie. No Boh ma naučil dôverovať a načúvať študovaným. Tým, ktorí pracujú v nemocniciach a v týchto dňoch majú na čele vrásky. (Bohužiaľ mnohí aj na duši – veď rozhodovať o životoch nie je jednoduché).

 

Po druhé:

Ten hore ma naučil, že nemôžem (a nie je to ani mojou úlohou) riešiť veci z oblasti epidemiológie, či politiky. Nevidím tieto problémy do hĺbky, nepoznám mechanizmy....

Môžem však s pokorou načúvať múdrejším. Tým, čo teraz bojujú v prvej línii.

 

A po tretie: 

Pochopila som, že sa nemám dať opantať strachom a nedôverou, ktorá sa na mňa valí zo všetkých strán na sociálnych sieťach.  Viem, že som príliš „hlúpa“ na to, aby som pochopila, čo všetko covid, či postcovidový syndróm obnáša  alebo ako na ľudské telo vplýva očkovanie...

 

Jednoducho to nie je v mojej moci.

 

Ale som dosť „múdra“ na to, aby som dôverovala Bohu a žila z jeho Slova. Aby som dávala „cisárovi, čo je cisárovo.“ Aby som načúvala a najviac ako môžem aj pomáhala lekárom, čo bojujú o ľudské životy v prvej línii. Som si istá, že Boh to požehná.

 

Asi tušíte, čo teraz napíšem:

Som očkovaná (dokonca dnes môj organizmus upgreadovali 3x). Pretože viem, že chránim nielen seba, ale aj mojich blízkych, deti v škole, starých a chorých.

 

Mnohí mi vravíte: „Veď počkaj, uvidíš o niekoľko rokov, ako sa ti očkovanie vypomstí!.. Uvidíš vedľajšie účinky... uvidíš...“

 

Nie som zodpovedná za to, čo bude zajtra. Som zodpovedná za Božie DNES. Ak môžem pomôcť dnes, nemusím sa strachovať o zajtra.

A okrem toho, môj život, - ak to bude Boh chcieť -, sa neskončí, iba zmení.

Covid čas ma učí pripravovať sa na večnosť. Na stretnutie s Bohom, s mojimi blízkymi, ktorí ma tam predišli. Tak čo mám stratiť?

Inzercia

 

V podstate ide o to ľudské „TERAZ!“ -  urobiť dobro, na ktoré nebudem mať čas zajtra, a včera už bolo neskoro....

 

A teraz sa vrátim k tomu, čo ma bolí....

 

Smutné príbehy (malých i veľkých) detí, ktoré prichádzajú o svojich rodičov....

 

Je mi smutno, keď čítam príspevky tých, ktorí na 100% vedia ako fungujú vírusy... a posmievajú sa lekárom. (prepáčte, ale nie je mi známe, že by niekto z tých, ktorí tieto príspevky zdieľajú, mal vyštudovaný odbor, ku ktorému sa vyjadruje)

 

Bolí ma, ak pri prechádzke stretnem starkého, ktorý kráča domov z cintorína. Hovorí mi, že od minulého týždňa pribudli štyri hroby a v jednom z nich leží aj jeho „starká.“ A medzi iným dodá, že boli u nich na návšteve vnúčatá a deti. A niekoľko hodín potom, čo odišli, sa „babka Anička,“ ako sme ju familiárne volali, začala cítiť zle...

 

Jednoducho: BOLÍ MA DUŠA.

 

Jediné čo mi pomáha je otázka, položená v pokore: „Bože, čo odo mňa chceš? Daj mi poznať, k čomu sa mám vyjadriť a k čomu nie.“

 

A odpoveď? Dám vám takú, akú sa mi podarilo načítať, počas bezsenných nocí. Počas hodín, keď som sa cítila sklamaná z ľudí a opustená.

Vtedy som si toto napísala na nástenku:

 

Ak patríš Bohu, hovor o Ňom. Povzbudzuj Božie deti na ceste za Ním.

Ostatné nie je tvojou úlohou, a neprináša to pokoj ani tebe, ani im.

Nemýľ sa. Tvoja úloha je byť Božím svedkom, svedkom, ktorý očakáva Ježiša.

Tvojou úlohou je byť ako svieca, ktorá horí pre iných a ukazuje im svetlo, nádej, istotou, že Boh ich prevedie cez každú tmu.

 

Sme Boží princovia a princezné. Sme deti nebeského kráľovstva, ktoré majú dať Bohu to, čo je Božie a cisárovi to, čo je cisárove. (aj keď sa to volá ..............)

 

Píšem, lebo ma BOLÍ   ŽIVOT.

A modlím sa, za pomätených, arogantných, pyšných so slovníkom zo štvrtej cenovej. (Je to len obraz,  ale čím mám za sebou viac rokov na tejto zemi, tým viac pripúšťam, že človek sa poznáva podľa hesla: čo na srdci, to na jazyku), aby našli pokoj a odhodili strach. Aby prestali korunovať samých seba za odborníkov v oblasti medicíny, epidemiológie, či inej vedy, ktorú neštudovali.

A modlím sa aj za mojich bratov a sestry v kostole, ktorí si myslia, že si môžu robiť čo chcú... a pritom ohrozujú iných....

 

Je mi ľúto, že sa do našich vzťahov vkráda zodpovedná nezodpovednosť.

 

A modlím sa aj za vás lekári (Bohdanka myslím aj na teba) a je mi ľúto, že sme vám  takto nadelili práce.

 

Existuje cesta k víťazstvu

a ňou je pokora.

Pokora, ktorá je pravdou o každom z nás.

Je priznaním, že sa môžeme vyjadrovať len k tomu, v čom sme naozaj odborníci. Nie k tomu, čo nám podávajú médiá. Veď im ide o zdieľanie poloprávd a o to, aby sme im bezhlavo uverili a stali sa na nich závislí.

Modlím sa, aby sme sa nedali oklamať, a ak máme moc nad inými, aby sme neoklamali aj ich...

 

A modlím sa, aby sme dozrievali v zrelé ľudské bytosti. Aby mladí mohli byť hrdí na starších a zasa naopak. A tu je otázka: Ako vychovávať deti a mládež? Najlepšie osobným príkladom.

 

Tak poďme na to.... a odhoďme zlaté schránky našej vlastnej pseudopravdy.

 

PS: Lekári, zdravotné sestry, dobrovoľníci, vďaka že ste a že bojujete aj za nás.

 

Som. Píšem. Učím. Učím sa. Hačkujem. Modlím sa. Občas sa hádam s Bohom. Občas mám veci na háku, i na háčiku. A hľadám cestu k Tomu, ktorý sám o sebe hovorí, že je Cestou, Pravdou a Životom

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Virtuálna realita večnosti

Virtuálna realita večnosti

Tak na krátko... Ak ti poviem, že mi chýbaš, nič sa nezmení. Ty si tam a ja tu. Moje telo ma drží v šachu. Nemôžem vyhrať cestu tam hore – ako sa to vraví – do Božieho Kráľovstva.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.