Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
23. november 2021

Mária Demeterová: Z ľudí sa vytráca ľudskosť

Mária Demeterová: Z ľudí sa vytráca ľudskosť

Ilustračný obrázok: pixabay.com

Autorka: Mária Kohutiarová

V čase turbulentných, až nechutných debát k návrhu zákona Anny Záborskej o pomoci tehotným ženám sme sa rozprávali s Máriou Demeterovou (72), koordinátorkou projektu Fóra života Zachráňme životy. Projekt 6. decembra oslávi 15. narodeniny a práve pani Demeterová viac ako 15 rokov pozná situáciu, životy, ale aj riešenia problémov nečakane tehotných žien v ťažkej situácii zblízka. Je hybnou silou konkrétnej pomoci pre ne a ich rodiny. Aj s odstupom času po neúspechu návrhu zákona nás však zaujíma, kto mal teda pravdu: odporcovia zákona alebo jeho predkladatelia? Čo stojí za odmietnutím zákona v konečnom dôsledku?

V parlamente bol a neprešiel návrh pomoci tehotným ženám, ktorý veľmi rozvíril diskusiu nielen v parlamente, ale aj medzi bežnými ľuďmi. Ako ste vnímali túto diskusiu? Je argumentačne pravdivá

Som úplne šokovaná vyjadreniami jednotlivých ľudí. Aj tých, ktorí by mali byť elitou národa, to znamená poslancov a ľudí, ktorí pracujú v tejto oblasti. Koľko zloby, nenávisti, koľko odporu proti bežnej veci, ktorá je vlastne základom, a tou je ľudský život. Predsa tým sme ľuďmi, keď dokážeme ochrániť svoje potomstvo. A rovnako, že dokážeme pomôcť vtedy, ak niekto na to nemá podmienky a predpoklady. Toľko zloby a nenávisti som za celý svoj život nezažila, koľko je teraz. Tento zákon len pichol do osieho hniezda, kde sa odkrývajú jednotlivé charaktery ľudí.

Bol návrh zákona skutočne obmedzením slobody a práv ženy?

Podľa môjho názoru je to obyčajný nezmysel. Mne prešlo cez ruky za 15 rokov trvania projektu Zachráňme životy 3000 prípadov žien, ktoré boli v ťažkej životnej situácii. Môžem povedať, že ani u jednej z nich som sa nestretla s postojom, že by to bolo pre ňu víťazstvo, že sa môže toho kvázi problému zbaviť. Každá hľadala riešenie a ak našla človeka, ktorý bol ochotný vypočuť ju a ujal sa jej, ona mu vyložila svoje vnútro. Ani jedna žena sa nevedela stotožniť s myšlienkou „dostala som sa do problému a teraz sa ho treba rýchlo zbaviť“. Každá žena v tejto situácii potrebuje upokojenie, vysvetlenie, že len na nej všetko teraz záleží. Dať jej priestor pokojne si všetko zvážiť, mať na to určitý čas, získať informácie, poradiť sa s lekárom, odborníkom, psychológom – a na základe toho sa potom v pokoji rozhodnúť. Dokonca týmto ženám hovorím: „Neberte do úvahy ani mňa, ktorá vám tu radím a mudrujem, ani manžela, ani partnera, s ktorým to dieťa čakáte. Počúvajte čisto svoje vlastné vnútro, lebo vy s tým budete žiť.“ 

Čo je teda prvou vecou, ktorú takáto nečakane tehotná žena potrebuje?

Dať jej rešpekt a ľudskú dôstojnosť. Musí mať istotu, že ona je osoba, ktorú ste ochotní počúvať. Musí vedieť, že ste ochotní poradiť a pomôcť. Treba jej ukázať, že toto nie je len jej problém, že takým problémom prešlo viac žien. Povedať jej aj to, že tieto ženy boli neskôr hrdé na to, že to zvládli. 

Jedným z protiargumentov voči zákonu bolo, že nie každá žena je schopná prijať postihnuté dieťatko... Čo urobiť vtedy? 

Samozrejme, že každá žena je nerada, keď sa dozvie, že jej dieťatko nebude „úspešné“ v tejto spoločnosti, že má problém, že bude trpieť. Ženy nechcú vidieť trpieť svoje dieťatko a zdá sa im, že bude asi lepšie, keby nebolo na svete, aby netrpelo. To bol argument, ktorý sa zdá byť humánny, ľudský a ktorý bol povšimnutiahodný. No ak dáte tejto žene nádej, že v dnešnom čase medicíny nemusí toľko trpieť, podporíte ju, aby dala dieťaťu šancu prejsť aspoň časť života, ktorú má pred sebou, má to zmysel. Takto vie, že aj táto situácia sa dá zvládnuť a že aj v utrpení bude pre ňu toto dieťatko radosťou.

Diagnostika poškodenia dieťaťa nie je vždy presná. Máte aj vy skúsenosť v projekte Zachráňme životy so ženami, ktorým predpovedali postihnuté deti, ale skutočnosť bola iná?

Mám vlastnú rodinnú skúsenosť. Nerada otváram svoje vnútro na verejnosť, ale stalo sa to v mojom najbližšom okolí, veľmi blízkej osobe. Diagnostikovali jej, že plod bude natoľko poškodený, že je zbytočné, aby pokračovala v tehotenstve. Rovno ju poslali na potrat, pretože údajne je ohrozený jej život. Ale ona sa po dohode s manželom rozhodla, že nech bude dieťatko akékoľvek, nechajú si ho a ten čas, ktoré bude s nimi, prežijú tak, aby to bolo pre dieťatko čo najšetrnejšie. Nakoniec sa jej narodil krásny chlapček, ktorý má dnes desať rokov. Paradoxne mi povedala: „Mám štyri deti. Najstaršia nevidí dobre, nosí okuliare. Ten, čo je tretí, trochu nepočuje. Najmenšia má tri roky, tam sa to len ukáže... Tento jediný, čo bol druhý v poradí, je zdravý ako buk, nemá žiadnu chorobu, je futbalista, nadpriemerne inteligentný chlapec.“ Tento chlapec, keď príde do miestnosti, je to akoby slniečko vyšlo... Okrem toho som spolupracovala s mnohými organizáciami, ktoré sa venujú zdravotne znevýhodneným, či už mentálne alebo telesne. A viem, koľko lásky, povzbudenia a nehy vedeli tieto deti odovzdať aj svojim rodičom, aj okoliu. Často boli pre nás zdravých príkladom toho, čo môžu pre nás znamenať.

Zaujímavé je, že túto rozpravu si musel vypočuť aj ich kolega, ktorý je hendikepovaný...

Veľmi sa čudujem, že sa môžu poslanci takto vyjadrovať k tomuto zákonu, keď medzi nimi sedí chlapec, ktorý je príkladom toho, čím si ako zdravotne znevýhodnený prešiel. Je prínosom, že sa dostal až do parlamentu. Neviem, či sa tí ostatní jeho kolegovia môžu pozrieť ráno do zrkadla, keď takto sa vyjadrujú o deťoch, ktoré sú postihnuté.

V každom prípade, je pre ženu pri podozrení na zdravotný postih dieťatka dobré, aby mohla konzultovať situáciu aj s iným odborníkom?   

Vo všetkom je lepšie, keď si človek v prípade pochybností vyžiada druhý názor. To je úplne normálny prístup ku každej situácii: keď neviem, kam ďalej z konopí, a niekto mi radí toto, tak sa s ďalším poradím, aby som sa lepšie rozhodol. Je to úplne normálne a nepovažujem to za žiadny nátlak, skôr naopak. Niekedy lekári tlačia na ženu a najmä, keď má detí viac a čaká úplne zdravé dieťa: čo vy chcete, keď ani o tieto sa neviete postarať? Toto je pre ženu a matku absolútne neprijateľná situácia.  Lebo keď si postaví k sebe dve svoje deti a povie si: toto už tu mám, toto druhé teraz čakám... Prečo sa mám rozhodnúť pre to dieťa, ktoré už tu je narodené a nedať šancu tomu druhému? Taká žena sa pri rozhodovaní dostáva len do väčšej paniky a stresu, do väčších depresií a chorôb. Preto je tu toľko psychických problémov, že ľudia sa zabudli na veci pozerať prirodzene.

Je pravda, že žena v tehotenstve je veľmi citlivá, inak reaguje na mnohé situácie a zvlášť, keď ide o  odborné stanoviská, ktorým dosť dôveruje. Nemá byť táto situácia impulzom k tomu, aby sa zmenilo správanie lekárov, ktorí sa starajú o tehotné ženy a nový život?

Osobne si myslím, že by lekári mali venovať čas, priestor a financie tomu, aby pomáhali ženám dieťatko donosiť. Predsa je to neprijateľné, aby gynekológ pomáhal deti zo sveta znášať a nie im pomáhať na svet, to je z môjho pohľadu absurdné. Ak by sme venovali priestor pre pomoc ženám alebo poradili im, ako v tom ísť ďalej, snažili sa vžiť do ich situácie, bolo by na svete oveľa viac pokoja.

Veľmi veľa žien sa bez ohľadu na indikáciu zdravotného postihu dieťatka alebo veku stretáva s necitlivým prístupom gynekológov k počatému životu... Ako sa môže žena v takej situácii zachovať?

Tu je veľmi dôležité odborné poradenstvo, aby žena mala za sebou niekoho, kto jej vleje sebavedomie. Ona sa môže rozhodnúť – ak sa rozhodne pre potrat, nik jej v tom nezabráni. Ale ak sa nechce rozhodnúť pre potrat, je potrebné, aby mala človeka, ktorý ju dokáže podporiť v jej rozhodnutí. Ak je to lekár, je to výborné. Ale keď mi povedala nie jedna z tých klientiek, že sa na ňu pozerali ako na vyvrheľa, keď si chcela nechať štvrté dieťa... To bolo niečo hrozné, čo musela zažívať a nebola prvá. Lekár aj sestra sa na ňu pozerali ako na poslednú ženu z ulice. Takže tu potrebuje žena podporu a povzbudenie k tomu, aby mala naozaj svoje prirodzené ľudské právo sa rozhodnúť. 

Návrh zákona je mimo parlamentu. Bez ohľadu naň – čo všetko z vašej skúsenosti potrebujú tieto ženy?

Cez ruky, a vlastne cez srdce, mi prešlo veľa veľmi ťažkých životných príbehov. Ale ani jedna žena, keď sa už definitívne rozhodla, že to dieťatko chce mať, neľutovala. Vrátil sa do nej vnútorný pokoj a sila, istota, že to zvládnem, dám to – to ich držalo pri živote, hoci ho nemali nijako ľahší. Ale tým, že zistili, že koľko ľudí je ochotných, či už to bolo od zariadení, od sociálnych pracovníkov, od niektorých úradníkov alebo len od bežného okolia, ktoré donieslo hmotnú pomoc alebo finančnú pomoc, to ich povzbudilo a naštartovalo. Presne o toto sa usilujeme v rámci projektu Zachráňme životy. Preto mi je tento projekt taký sympatický, lebo ide o jeden z projektov konkrétnej pomoci pre ženu. Ak sa rozhodne, že dá život svojmu dieťatku, projekt jej pomáha do jedného roku veku dieťatka finančne, a okrem toho aj hmotne a materiálne. Našou podmienkou je, aby sa so ženou odborne pracovalo, aby si ona v priebehu toho roka vyriešila hlavné problémy, aby mohla naštartovať normálny bežný život, ktorý nie je ľahký. Nemaľujme si tu, že sa za rok dostane zo všetkých problémov, ale aspoň cíti a je na seba hrdá, že to už takto zvládla, a dá jej to odvahu ísť ďalej. Keby dneska bolo toľko spolupráce, ako je rozdeľovania medzi ľuďmi, tak by sme boli inde... Potrebujeme spoluprácu tých, ktorí sú ochotní pomôcť, a tých, ktorí potrebujú pomoc. A treba vedieť, že náš projekt, pomoc pre ženy, nikdy nemala zo strany štátu žiadnu podporu. Projekt je postavený vyslovene na darcoch, ktorí boli ochotní rozdeliť sa často s málom – 5, 10, 15 Eur, a tiež na poskytovateľoch pomoci, ktorí vedeli dať žene strechu nad hlavou, pomôcť jej so stravovaním, s materiálnou pomocou pre deti... toto ich posunulo dopredu!  

Inzercia

Okrem finančnej a materiálnej pomoci ponúka projekt aj odbornú pomoc. Čo sa pod tým skrýva? 

Áno, je tu možnosť pomoci odborníkov, pretože tieto ženy potrebujú často právnu a psychologickú pomoc, aj sociálnu pomoc. Podľa základného poradenstva ich ale posúvame ďalej odborníkom, špecialistom.

Odporcovia návrhu zákona hovoria, že nikdy nevieme, v akých ťažkých podmienkach sa žena nachádza. Čo vás naučila o ťažkých situáciách a ich riešení prax v projekte Zachráňme životy

Zlomovým okamihom pre ženu vždy bolo, keď zistila, že je niekto, kto je ochotný vypomôcť, vypočuť a dať jej odvahu, že to zvládne. Toto bolo prvoradé. Začínali sme v projekte v roku 2007 s troma príbehmi žien, ktoré potrebovali v tom čase pomôcť a s troma poskytovateľmi pomoci. Dnes máme v projekte mesačne 17 až 20 žien a poskytujeme im počas prvého roku dieťaťa materiálnu a finančnú pomoc na ubytovanie, stravovanie a hygienu, a teda ešte aj pomoc s vecami pre bábätká. Samozrejme, že berieme do úvahy aj to, koľko má žena ďalších detí, aby pri tejto pomoci mohli dôstojne žiť aj jej ďalšie deti. Projekt bol v prvej etape nastavený len ako spolupráca so zariadeniami, no v druhej etape už žena mohla zostať aj v domácom prostredí. Trvali sme však na tom, aby sa s ňou odborne pracovalo. Čiže nie že by sme jej dali do ruky peniažky, rob si čo chceš... To sme rýchlo zistili, že sú partneri, ktorým šlo len o to, ako dostať od ženy peniaze a nechať ju v problémoch alebo jej ešte väčšie vyrobiť. Je pre nás samozrejmé, že riešime aj násilie v rodine a na deťoch. Nikto z nás takéto problémy nechce kryť, ani nechce, aby sa s tým nič nerobilo. To je úplne prirodzená vec, ktorá by sa žene mala poskytnúť, že nemusí trpieť násilie od nikoho. Je treba povedať, že príbehy sú také rozmanité za tie roky, že sa nedajú dať do žiadnej škatuľky. Povedzme, že aj partner sa chcel postaviť k situácii čelom, že bude ženu podporovať v prijatí dieťatka. Ale do zariadenia, keď nemali strechu nad hlavou, mohla ísť len žena sama s dieťaťom, čiže automaticky ich odlúčili. No stalo sa, keď nevedel nájsť sám riešenie alebo nebol dostatočne silný, aby sa o nich postaral, že sa dal dokopy s novou partnerkou a pôvodná rodina sa rozbila namiesto toho, aby mali podmienky, kde by mohli spolupracovať. Mali sme aj mladistvé mamičky, najmladšia klientka v projekte bola 16-ročná, takže všetko možné sme v projekte už riešili.

Jedným z argumentov, ktoré namietali proti tomuto zákonu bol, že navrhované finančné príspevky na pomoc týmto ženám sú iba dočasné. Čo potom s ňou, s dieťaťom, rodinou, životom, keď už príspevok nedostane?  

Myslím, že keď hovorím o spolupráci, je dôležité, aby bolo čo možno najviac projektov podobného typu. My sme iba jeden projekt, ale v rámci Fóra života sa odčlenili dva ďalšie projekty, a to je projekt poradneAlexis, ktorá poskytuje poradenstvo ženám na samom začiatku tehotenstva a dáva im odborné poradenstvo, rovnako ako ženám, ktoré o dieťatko prišli či už umelým alebo spontánnym potratom. Nasleduje náš projekt Zachráňme životy, ktorý  sa snaží do jedného roku dieťatka viesť ženu, a často už aj rodiny, ďalej. A potom je projekt Centra konkrétnej pomoci Femina, ktorý poskytuje hmotnú pomoc a možnosti aj ďalej spolupracovať so ženami. A to sú projekty len v rámci Fóra života, ale existujú viaceré projekty, ktoré sa snažia rodinám pomôcť. V rámci odborného poradenstva je dôležité, aby žena tieto informácie dostala a viedli ju ďalej. A, samozrejme, toto sa snažil riešiť zákon: hľadať stále možné formy, ako systematicky pomôcť aj ďalej. Je úplnou pravdou a ja s tým súhlasím, že tieto problémy žien a rodín by mala zachytiť samospráva na najnižšej úrovni a začať ich riešiť. Len ono je dobré, aby sa aj tieto veci riešili systémovo prostredníctvom zákona, to je základné.  Vykrikovanie odporcov zákona nie je systémovým riešením, ani nie je konštruktívne, ani nikomu nepomôže.

Ale fakt je, že jednorazový príspevok pri narodení postihnutého dieťaťa rodinu natrvalo z finančných problémov nevytrhne... Čo potom?

Čo je lepšie: vôbec nepomôcť a nechať tie ženy aj tak v tom? Alebo začať aspoň čiastočne pomáhať a postupne pomoc skvalitňovať? To je podľa mňa argument, ktorý je reálny a logický, pretože žena si to dieťatko chce nechať. Tak už nám neprekáža, v akých ťažkých podmienkach bude a že nebude mať ani pomoc, ktorú dneska ponúkal tento zákon? Čiže kde je tu rovnosť šancí? Alebo že mám ľudské právo sa rozhodnúť? Ako sa môžem rozhodnúť, čo mi je lepšie: keď mi úplne nikto nepomôže alebo keď mi čiastočne pomôžu aspoň v niečom? Zamýšľajme sa radšej nad skvalitňovaním pomoci a hľadajme, ako môžeme všetci navzájom týmto ľuďom uľahčovať život.

Máte za sebou 30 rokov skúseností konkrétnej pomoci a mnoho ľudských príbehov: bol teda návrh zákona postavený „na vode“?

Podľa môjho názoru by sa rozhodne celá situácia dala riešiť ešte viac komplexne. Ale keď neprší, nech aspoň kvapká, čiže tento zákon aspoň mohol rozhodne ženám pomôcť a rozhodne sa snažil aspoň urobiť niečo konkrétne, a nielen stále hovoriť, chodiť po uliciach a protestovať, aké môžu mať ženy práva. Ale to nie je o ich reálnom živote.

Naša Ústava hovorí, že ľudský život je hodný ochrany od počatia. Ako vnímate túto pasáž v súvislosti s návrhom zákona, aj so svojou skúsenosťou v praxi a v teréne? Majú predstavitelia štátu záujem o každý ľudský život?

Aby som povedala realisticky: podľa mňa nemajú. Možno že vás prekvapím svojou odpoveďou, ale nemajú preto, lebo sa nesnažíme spájať aktivity ľudí, ktorí chcú pomôcť. Keby sme na tom viac pracovali ako na tom, ako najjednoduchšie sa dieťatka zbaviť, tak by sme boli inde. Už aj za tie roky, čo je potratový zákon taký, aký je, nemáme sa ako ľudstvo čím hrdiť. Voľakedy v prirodzenej rodine nehovorím, že nebolo utrpenie, že nebolo ťažkostí. Každý sme si prešli svojím spôsobom niečím, ale ľudia predsa len mali viac v sebe vzájomnej spolupatričnosti a ochoty pomôcť jeden druhému. Pamätám si, že naši susedia bárskedy vedeli, že my sme viacdetná rodina, prišli s nejakým koláčikom. A moja mama zase sa ich snažila učiť po nemecky. Proste ľudia si vzájomne pomáhali v tom najužšom prostredí, ale dnes ani neviete, kto vám býva vo vedľajšom vchode. Nechcem to paušalizovať, lebo každé takéto pravidlo pokrivkáva. Aj dnes sa nájde mnoho ľudí, ktorí vedia pekne spolu fungovať aj ako susedia. Ale celkovo sa z ľudí stráca ľudskosť, a to ma na tom všetkom najviac bolí. Podľa mňa už sme stratili schopnosť, že je normálne pomôcť len tak. Na všetko chceme mať len zákon a čakáme, že vláda alebo štát nám so všetkým pomôže. Dneska, aj voľakedy sa hovorilo, pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže – my sme už stratili tú prirodzenosť spolupráce s druhým, ochotu pomôcť jemu a potom on mne...  Všetko chceme mať nalinkované a pod kontrolou, až sa nám to vymyká.  

Keď zhrnieme celú túto kauzu, nejde ani tak o tehotné ženy a či pomôcť alebo nepomôcť, ale o problém vlastného egoizmu...

To je stopercentne dobre trafená veta! Prečo sa veľa ľudí dostáva do depresie, aj takých, čo majú dosť, aj tých, čo sa zdá, že žijú relatívne bezproblémovo? Pretože ich takýto život a egoizmus neuspokojuje. Stratili sme poznanie, že náš svet môžu obohacovať úplne jednoduché veci. Niekde sa nám stratilo poradie hodnôt, na ktorých by sme mali stavať. Môžeme vymyslieť sebalepší zákon, ak ho ľudia neprijmú, ak si nepovedia, že je potrebný, nebude z neho nič. Ľudí treba stále viesť k hodnotám a elity by mali byť vzorom. Ale keď ľudia dolu vidia, ako všetko funguje, že ich postoje a konanie tých hore k ničomu nepodnecujú, nemá im kto byť príkladom, tak v tom prípade stratili také prirodzené ľudské vzory.   

 

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
O sedliackom rozume a ľuďoch

O sedliackom rozume a ľuďoch

Všetci sme určite nespočetnekrát počuli alebo čítali vetu: "Stačí použiť zdravý sedliacky rozum". Avšak, koľko problémov, ktoré prináša okolitý svet, ním dokážeme naozaj vyriešiť? Je všetko naozaj také ľahké a jasné?

Denník Svet kresťanstva