...aspoň súcit

Asi nikto z nás sa nevyhol – a ešte dlho nevyhne – debate so známymi na tému utečencov. Debaty sú často emotívne a diskutujúci rozdelení do niekoľkých skupín – od ľudí vítajúcich všetkých utečencov s otvorenou náručou (ak by teda na Slovensko nejakí prišli...), až po úplne odmietajúcich, ktorí by všetkých utečencov bez rozdielu okamžite poslali z Európy preč.

To, že sa debatuje a diskutuje je v úplnom poriadku - je predsa samozrejmé, že každý z nás má obavy v rôznej „výške“ z toho obrovského pohybu, každý z nás má vlastné vysvetlenia a postoje. Toto všetko je úplne normálne.
To, čo však ja za úplne normálne na „kresťanskom“ Slovensku nepovažujem, je, že veľmi často v týchto zápalistých debatách diskutujúcim  chýba jedna z vlastností, ktorá by žiadnemu kresťanovi chýbať nemala – SÚCIT.

Kresťanstvo od kresťanov nežiada skutky, ktoré by boli pre nás neuskutočniteľné - žiada od nás len to, čo dokážeme:

Nemusí nám byť sympatický ani jeden človek, ktorý z akýchkoľvek dôvodov opustil svoj domov – prejavme však aspoň súcit s tým, že je už človekom bez domova.
Nemusíme chápať každého utečenca, ktorý s manželkou a deťmi nastúpi na nebezpečnú cestu cez more – prejavme však aspoň súcit s deťmi, ktoré prekonávajú útrapy, o ktorých sa nám ani nesníva.
Nemusíme prijať ani jedného utečenca, ak sa na to necítime – prejavme však aspoň súcit a ľútosť, že nevieme, nedokážeme, alebo sa bojíme pomôcť.
Môžeme mať obavy z veľkého prílivu moslimov do Európy (a ja ich mám tiež veľmi veľké) – prejavme však aspoň súcit týmto ľuďom, ktorých prenasledujú ich vlastní  - tiež moslimovia.
Môžeme mať obavy o našu kultúru, naše náboženstvo, našu bezpečnosť – prejavme však  aspoň slovami súcit s tými, ktorí sa stali z akýchkoľvek dôvodov utečencami.

Občas mám po diskusii o utečeneckej kríze celkom slušnú depresiu – nie z toho, že v podstate nechceme prijať ani len kresťanských utečencov, ale z toho, že slovenský kresťan často nevie prejaviť to, čo by mu malo byť vlastné – SÚCIT.
Vidíme hladných – a vravíme: nech sa idú domov najesť.
Vidíme uzimených – a vravíme: nech idú domov, tam majú teplo.
Vidíme utopených – a vravíme: načo sa trepú cez more...
Vidíme a počujeme... – a nemáme ani len SÚCIT.

O pár dní sú Vianoce – čas, spomienky na okamih, keď mal Boh súcit s nami.
Prosím Vás, diskutujúci priatelia, aspoň v ten požehnaný večer prejavme súcit s ľuďmi, ktorí odišli, alebo sú vyhnaní z domova – nik teraz od nás nežiada žiadnu konkrétnu pomoc, stačí, ak si na nich ticho so súcitom spomenieme a pomyslíme si, že je nám ich ľúto.
Stačí, ak si aspoň pomyslíme, že keď nás raz niekto z nich požiada o pomoc - nevieme síce, ako sa zachováme, ale chceli by sme sa zachovať ako ľudia so súcitom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo