Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
09. november 2021

Pohreb: zúfanie a beznádej alebo čas nádeje a chvály?

Pohreb: zúfanie a beznádej alebo čas nádeje a chvály?

Ilustračný obrázok: pixabay.com

Autorka: Mária Kohutiarová

Kto z vás chodí rád na pohreby? Asi nik, no berieme to ako nutnosť alebo aspoň ako prejav úcty voči zomrelým a pozostalým. No mnoho našich priateľov prišlo na slávnosť odprevádzania nášho Jonatána s radosťou a odchádzali povzbudení a cítili sa slávnostne. Prečo?

Realita odprevádzania

Štatisticky som už za polovicou života, a teda pohrebov som zažila dosť. V rodine, medzi priateľmi, aj „pracovne“. Nikdy som sa však necítila dobre na takých, kde hlavné husle hralo len more sĺz, beznádej, hlasný plač, zúfanie – o to viac, ak šlo o pohreb v katolíckom obrade. Nemám rada formulku „Úprimnú sústrasť“, hovorenú často bezmyšlienkovito a neúprimne v radoch kondolujúcich. Príde mi ako zaklínadlo, lebo nevieme, čo povedať, nie sme sami vysporiadaní v sebe s otázkou smrti, a pri východe z cintorína už je nám fuk nejaký mŕtvy. Navyše – prečo hovoriť o sústrasti, teda o spoločnom nesení strasti, trápenia, bolesti, ak veríme, že máme pred sebou po živote na zemi prísľub niečoho lepšieho? Niekedy sa na katolíckom pohrebe pýtam sama seba, či som skutočne medzi ľuďmi, ktorí veria v tretiu časť Creda: teda v život večný, vo vzkriesenie tela a v radosť bez konca. Nehovorí nám Boh, že ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo pripravil pre tých, ktorí ho milujú?

Kým som spolu s inými neodprevadila do večnosti našich dvoch blízkych priateľov a nezažila vďaka odvahe ich blízkych skutočnú radostnú a povzbudzujúcu slávnosť odprevádzania, myslela som si, že hádam ani nie je možné mať obrady za zomrelého, ktoré nie sú tragické. Veľmi som túžila zažiť práve nad hrobom radosť z toho, že tento človek je povolaný do lepšieho, presne podľa viery a nádeje, ktorú nám dáva Písmo a Božie prisľúbenia. Nečakane mi a nám Boh túto príležitosť dal, keď si náhle povolal k sebe nášho synčeka Jonatána.

Jednota rodiny

Nemôžem povedať, že by sme niekedy pred tým okamihom povolania Joniho do večnosti riešili detaily pohrebu – ale viem isto, že som vždy, denne, pri večernom stíšení prízvukovala deťom, že najlepšie, najdôležitejšie, najvzácnejšie a najkrajšie miesto, kde ich túžime s ockom mať, je nebo. Dodnes sme v úžase nad tým, ako náš Jonatán túžil po nebi a ako v tom – napriek rôznemu stavu duchovného života a zrelosti v ňom – máme jasno aj my ostatní. Niet nič lepšie a nič nestojí pre nás za viac námahy! Aj my dvaja s manželom si denne pripomíname svoj záväzok, ktorý sme si dali ako snúbenci do manželstva: Byť spolu v nebi!

Keď bolo jasné, že Joni odišiel k Pánovi, sadli sme si spolu ako rodina. Bolo treba riešiť veci posledné, rozlúčku s ním. Veľmi rýchlo sme sa zhodli na tom, čo nechceme: smútok. Nechceme slzavé údolie bez nádeje. Nechceme ťažké, smutné piesne a hudbu. Nechceme ťaživé ticho, pridusené vzlykmi. Práve preto, že Jon sa do neba tešil – aj keď sme netušili, že bude povolaný tak skoro a tak rýchlo. Práve preto, že sme doma žili nádej a verili, že Boh je dobrý a robí všetko dobre. Práve preto, že naša viera nám hovorí neskutočné slová povzbudenia a ukazuje nám nebeský domov ako radosť, nádheru, oslavu, hostinu s Baránkom... ako stretnutie s tým, kto nás miloval skôr, ako sme vedeli, že budeme... a miluje nás viac, ako ktokoľvek na zemi. A určite sme odmietli počúvať to slovné spojenie „úprimnú sústrasť“ – a aj do pozvánok k odprevádzaniu sme to vyslovene napísali s prosbou, že ak nevládzu povedať niečo osobné, že postačí úprimné objatie.

Inak, s nádejou a radostne

Bolo nám jasné, že potrebujeme pomoc tých, na ktorých to organizačne a zodpovednosťou najviac visí: a tak sme oslovili našu priateľku Janku, organistku a tiež nášho dlhoročného priateľa kňaza saleziána, don Mariána, ktorý nás v rámci Manželských stretnutí sprevádza a pozná celú našu rodinu. Prešli sme vďaka podkladom našej kamarátky organistky celý priebeh pohrebu: spolu sme si povedali, čo by si Joni prial, čo liturgia umožňuje a čo si majú ľudia z tohto odprevádzania odniesť. Je to neuveriteľné – ale už po podrobnom plánovaní sme mali obrovskú radosť z toho, čo sa pred nami vynáralo! V prvom rade sme si povedali, že nebudeme hovoriť o pohrebe, ale o slávnosti odprevádzania Joniho do večnosti. Tak sme to vnímali a rovnako sme to vpísali aj do pozvánok, ktoré sme posielali priateľom, ako aj na parte. Text parte bol plný nádeje a vďačnosti za Joniho život, aj za jeho povolanie k Pánovi. Do pozvánok priateľom sme písali, aby nechodili v čiernom a ak chcú Jonimu a nám urobiť radosť, nech si dajú na svoje oblečenie niečo červené, ako symbol života, lásky, krvi, ktorá nás vykúpila a vrátila nám raj. Spolu s Jankou, organistkou a s donom Mariánom sme prešli celú liturgiu svätej omše a obradov na cintoríne. Don Marián dokonca našiel a ponúkol formulár svätej omše za služobníkov oltára, keďže Jon bol vášnivý miništrant. Zaangažovali sme náš chrámový zbor, skautov, kam chodil Joni do oddielu, ľudí, ktorí mali k nemu blízko. Písali sme kňazom, ktorých sme poznali, či chcú prísť odprevadiť Joniho k Pánovi. Bolo ich trinásť, a to posledný z nich, náš kaplán Janko z Galanty, prišiel do kostola 10 minút pred začiatkom... nadšený, že stihol let z Paríža, kde bol na štúdiách. Poprosili sme kamarátku, aby vyzdobila kostol aj sálu v kultúrnom dome, kde bolo posedenie po obradoch, do bielo-žltých odtieňov. (Jon miloval kvety a najviac žlté.) Mnohí sa nás pýtali, čím môžu pomôcť – a tak sa stalo, že sme na posedení mali hostinu, z ktorej sme nadelili (nemali sme šancu všetky tie koláče, slanosti, ovocie... čo priniesli s radosťou iní, zjesť) aj tým, ktorí majú menej. Sme dodnes vďační, že Janka Daňová prišla po 25 rokoch odvtedy, čo sme sa naposledy videli, aby Jonimu zaspievala jeho a našu pieseň Jonatán, a že dvaja vynikajúci gitaristi zo Senca dobehli len kvôli nemu a tejto piesni, aby mohla zaznieť. (Nikdy predtým sme ich nevideli... ale priateľské kontakty urobili svoje.) Hlásili sa nám priatelia, čím môžu poslúžiť – a tak sme mali aj o obsluhu, aj o varenie, aj o prípravu sály postarané. Dokonca, keď som prišla vyúčtovať sálu, odmietli mi dať faktúru, takže sme aj prenájom sály dostali od obce ako dar.

Čo bolo iné ako na bežnom obrade a liturgii svätej omše? Asi všetko: keďže podľa prekvapeného komentára pohrebnej služby bol aj Joni v truhle pred oltárom raritou, ktorá sa vraj tu nerobí. Navyše, pre pokoj našej rodiny sme Joniho dali k modlitbám a rozlúčke v dome smútku vystaviť len na hodinu, potom ho včas skauti, ktorí mu tam aj počas svätej omše držali čestnú stráž, previezli do kostola. Piesne boli kombinované tak z JKS, ako aj  z repertoáru zboru – no veľmi málo znelo tých „klasicky pohrebných“. Všade sme zvažovali prítomnosť nádeje! Čítania aj prosby mali podelené naši priatelia a Joniho krstní rodičia, rovnako ako obetné dary niesli aj Joniho kamaráti a spolužiaci. Čítania, žalm aj evanjelium sme vyberali s donom Mariánom, našim priateľom kňazom, spolu a doteraz si pamätám, že evanjelium bolo „… ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva...“Kázeň mal náš kamarát, kňaz premonštrát, ktorý nám Jonatána krstil – a dala nám všetkým veľa inšpirácií z Joniho života. Keďže naše veľké deti napísali nádherné rozlúčky so svojím bračekom, nad hrobom mu Viki, jeho staršia sestra, tú svoju na našu prosbu prečítala. Po rozlúčke na cintoríne sme sa v dome kultúry stretli a bolo nás… asi dvesto… Atmosféra nádherná, radostná, slávnostná. Aj tam sme pripravili nástenku s inšpiratívnymi myšlienkami a postojmi nášho Joniho, 7-ročného chlapca, ktorý nás učil a učí aj dva roky po odchode žiť nádherne. Dodnes si všetci pamätáme jeho základu vetu: „Ako ti môžem pomôcť?“  Spolu o ostatnými sme si zdieľali silné zážitky zo stretnutí s Jonim, s chlapcom, ktorý nás naučil o živote s Bohom viac, ako mnohí na staré kolená. Z domu kultúry sme odchádzali dosť neskoro... no viem, že Jonatán sa radoval, akú nádhernú slávnosť sme mu pri odchode na najkrajšie miesto pripravili. 

Na čo sa pripraviť

Bolo nám jasné, že mnoho ľudí z dediny aj iných tento spôsob odprevádzania zaskočí a nestrávia ho. Stalo sa, no problém nemali len oni. Dodnes mi moji vlastní bratia nepovedali,  prečo rovno z cintorína odišli – dozvedela som sa to len od švagrinej, vraj som málo plakala. Nikdy však so mnou nehovorili, ako to celé bolo, kým som pri Jonim strávila týždeň v nemocnici. Už v prvý deň som ho „pustila“ – vedomá si toho, že skutočná láska nemôže iných vlastniť, pripútať si ich. Prijala som Božiu vôľu, aj keď sme pre záchranu Joniho života robili maximum po lekárskej stránke aj modlitbami (modlilo sa za neho neskutočné množstvo ľudí, aj za oceánom… netušíme, ako sa to udialo...) Preto sme už na pohrebe tak ja, ako aj môj manžel a deti boli v tichom pokoji, v odovzdaní. Mnohí ľudia z dediny mali reči typu, že to bolo divné, že sa to nikdy tak nerobilo, že to bolo neprípustné. Nikdy sa k nám ale ich reči nedostali, pretože naši priatelia sa nás zastali a obhájili nás... my sme sa dozvedeli len to, čo som práve napísala. Ba ani moja mama nebola nadšená tým, že nie sme v čiernom pri odchode na svätú omšu, a ťažko trávila aj iné veci. Bez istoty, že ideme len tým smerom, ako hovorí Písmo, ako sme rozlíšili v modlitbe a v skutočnom prežívaní viery, by sme nedokázali takto odvážne vykročiť a pripraviť Jonimu rozlúčku, ktorá bola skutočne plná viery. 

Inzercia

Ex post

Napriek mnohým vypovedaným aj nevypovedaným či nepočutým protestom a odmietnutiam sa nám dostalo aj veľa poďakovaní: písali nám nielen tí, ktorí boli na rozlúčke s Jonim a hovorili o obrovskom povzbudení a radosti. Písali aj manželovi kolegovia, ktorí nie sú veriaci, ba dokonca si radi a často otrú o Cirkev ústa: boli pozitívne šokovaní, nadšení, v stíšení a v premýšľaní z toho, čo zažili. Ukázala sa im Cirkev ako tá, ktorá je silou, správkyňou nádeje a zmyslu života. Písali nám aj neznámi ľudia, ktorí sa o Joniho rozlúčke dozvedeli, a ďakovali, že sme im pomohli práve takýmto prístupom uzdraviť rany z odchodu ich blízkych. Písali nám skauti, ako im bolo cťou odprevádzať Joniho a čo to pre nich znamenalo. Miništranti dodnes chodia Jonimu na hrob na slovko, rovnako ako aj jeho spolužiaci z jeho úžasnej triedy a s jeho úžasnou triednou Katkou. Dokonca, v deň jeho narodenín sa mi priznala s malou dušičkou, ako mu s celou triedou spievali na hrobe jeho obľúbenú pesničku. Predstaviť si 22 detí, ako z plného hrdla, s detským nasadením spievajú „Bola babka, mala capka...“ v nás vyvolávalo radosť, že Joniho posolstvo bolo aj tu pochopené. Švagriná mi napísala aj teraz: „Šla som vás potešiť a prišla som ja povzbudená a potešená!“

Pre nás toto odprevádzanie znamenalo zažiť Cirkev ako spoločenstvo, ako tých, čo sa nesú navzájom, čo žijú spoločne nádej v stretnutie v lepšom, večnom, krajšom, nekončiacom Domove, pri najlepšom milujúcom Otcovi, so všetkými, ktorých tu na zemi voláme na pomoc a sú pre nás svätí, aj s tými, ktorí nás tam už predišli. Žijeme ešte viac prepojení s nebom aj očistcom v nádeji, že raz nás tam Joni lanom pomoci pretiahne tiež. 

Najkrajšou satisfakciou ale pre nás bolo, keď o dva týždne zomrel náš starý (a už vtedy svätý) pán organista, priamo na sviatok Všetkých svätých. Hneď v ten deň mi volala jeho dcéra (robila Jonimu vychovávateľku v škole a mali spolu nádherný vzťah): „Aj ja chcem pre ocka takú slávnosť, ako si mala Ty pre Joniho. Ako si to urobila?“

Dá sa teda aj odprevádzať inak – a byť aj nad hrobom svetlom, svedectvom a darcom nádeje!

 

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Šanca pre Agátku

Šanca pre Agátku

Dnešný svet je poznačený, ako hovorí pápež František, „antikultúrou odpadu“. Svet presýtenia a pôžitku odhadzuje všetko, čo prekáža rýchlemu životnému tempu a ohrozuje pohodlie človeka. Netrpezlivosť ženie človeka k dosiahnutiu rýchleho úspechu a túžbe konzervovať materiálne dobro ako najvyššiu hodnotu. Máme radi všetko perfektné, také aké nám ponúka umelo nafúknutá krása reklamných pútačov. Niet preto divu, že aj k ľudskému životu pristupujeme ako produktu materiálnej povahy. Chceme ovládať jeho začiatok aj koniec. Akoby sme my boli pánmi života a smrti. Zabíjame telíčka nenarodených zdravých a tých, ktorí majú prísť na svet s postihnutím odhodíme do kontajnera bez toho, že by nám pripomínali metódy dávno nacistami praktizovanej eugeniky.

Denník Svet kresťanstva