Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele si môžete prečítať tu. 

Kristus nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou. Ani nie preto, aby seba samého viackrát obetoval ako veľkňaz, ktorý rok čo rok vchádza do Svätyne s cudzou krvou. Inak by bol musel trpieť už mnohokrát od stvorenia sveta. On sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech. A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, tak aj Kristus: raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví – bez hriechu – na spásu tým, čo ho očakávajú. (Hebr 9, 24-28) Zdieľať

Naše liturgické verše pochádzajú z konca 9. kapitoly. Svätopisec sa v nich vracia k obrazu židovského veľkňaza, ktorý vždy na sviatok Jom kipur (Deň zmierenia) vchádzal do najsvätejšej časti chrámu, aby tam vykonal obrad zmierenia za hriechy celého národa (porov. Lv 16,1-34). Toto nutne každoročné očisťovanie však prekonal veľkňaz Ježiš. Podľa listu sa tak stalo v momente jeho sebaobety na kríži. Text nám vykresľuje, ako táto udalosť nahradila všetky dovtedajšie praktiky, ktoré boli charakteristické svojou nedostatočnosťou, časnosťou a viazanosťou na pozemské skutočnosti.

Nutne každoročné očisťovanie však prekonal veľkňaz Ježiš. Zdieľať

Už v skorších častiach listu je objasnené ako hriešneho ľudského kňaza s Kristom nahrádza bezhriešny človek. Zdokonalením bolo aj to, že namiesto zvierat obetoval Kristus seba samého (porov. Hebr 6,11-14). Ďalším elementom, už z nášho úryvku, je miesto konania obety. Fyzický stan, či stavbu chrámu nahradila nie rukou zhotovená Svätyňa (porov. Hebr 9,24). Veľkňaz Ježiš tak neprekročil prah posvätného priestoru, z ktorého musel obetujúci po čase vystúpiť. On svojou smrťou vstúpil rovno do neba, aby svoju obetu predstavil priamo pred tvárou Boha. Všetky tieto porovnávania nakoniec vedú k dvom ešte závažnejším kvalitám Ježišovho veľkonočného úkonu.

Kristova obeta je neopakovateľná a definitívna. Zdieľať

Kristova obeta je neopakovateľná a definitívna. Keďže bola vykonaná skrze jeho smrť, tak podľa svätopisca na seba prebrala aj jej atribúty. Z pozemskej skúsenosti totiž vieme, že každý odchod na druhý svet je pre dotyčného človeka jedinečný a nezvrátiteľný. Ak si to pri Kristovi spojíme s faktom zmŕtvychvstania, tak z toho potom vyvstáva nádejné poznanie. Za naše hriechy už netreba nikdy vykonávať žiadne ďalšie zmierovacie obety. Ježiš to urobil raz a poriadne. Jeho jediná obeta má od jej časového momentu platnosť na celú budúcnosť. Ľuďom všetkých čias tak „iba“ ostáva, aby tohto obetujúceho sa Ježiša prijali do svojich životov.

Každá Eucharistia nie je opakovaním, ale sprítomnením tej prvej a v skutočnosti jedinej. Zdieľať

Povzbudenie druhého čítania tohtotýždennej nedele spočíva v istote, že to s čím sa ľudstvo do Ježiša trápilo je už vyriešené. Nedokonalosť starozákonných snáh o priblíženie sa k Bohu bola Kristom prekonaná. Jeho obeta platí definitívne. Už viac netreba. A preto, každá súčasná ľudská obeta voči Bohu, môže byť už dokonalá ak sa spája s tou jedinou dostačujúcou. Osobitne to môžu prežívať kresťania katolíckej tradície, keď sa zúčastňujú na každej Eucharistii, ktoré tiež nie sú opakovaním, ale sprítomnením tej prvej a v skutočnosti jedinej.

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Foto: wikimedia