Nepomôže mi ani lotéria, ani šťastie. Jediné na čo sa môžem spoliehať – je Božia plnosť, teda chvíľa, keď sa Boh na mňa pozrie a povie: „Poď moja milovaná.“

A ja, chtiac, nechtiac vykročím. S tým čo bude moje. Nie, nebude to nič pozemské. Možno to budú hriechy, strach, bolesť, a tajne dúfam, že aj láska zmiešaná s túžbou po Bohu.

S túžbou uvidieť znova tých, ktorí odišli a za ktorými som dnes večer bola aspoň na krátko – v „online“ virtuálnom priestore večnosti.

Priala by som si, aby pred každou cintorínskou bránou bolo napísané: „Nájdi svoju dušu.“ Nájdi to, čo je podstatné!

To čo je za tvojim telom – a to je večné, nikdy nekončiace dobrodružstvo života.

Nechoď  na cintorín len zo zvyku. Ani preto, aby si zapálil sviečky a položil na upravený hrob veniec. Nechoď tam ani preto, aby si si splnil „dušičkovú“ povinnosť a pomodlil sa Otče náš...

Choď tam a pýtaj sa sám seba: „Ako som  na tom. Čo by som robil, keby teraz prišiel Pán a otvoril mi bránu večnosti?“

Dnes

som sa túžila ponoriť do ticha. Postaviť sa k otcovmu hrobu a nadviazať virtuálne spojenie N7 – teda „nebo v plnosti (7 je číslo plnosti)“. Porozprávať mu o živote. Odkedy sme ho pochovali, rozprávame sa inak. Bez slov. Nespája nás nič pozemské: ani dom, ani auto, ani psi (do ktorých sme obaja blázni) ale spája nás viera. Sme napojení na Zdroj Svetla, ktorý nás oboch ubezpečuje o tom, že sme si navzájom bližšie, ako blízko. A že sa blíži chvíľa, keď sa znova uvidíme z tváre do tváre.

Boh je tu a práve on ma učí pozerať sa na zomrelých novými očami a priať im nebo.

Chodiť za nimi a kontrolovať svoju dušu, či je aspoň trocha pripravená – či vidí očami lásky večnosti.

A sú to práve oni: tí, ktorých telá odpočívajú na cintorínoch, ktorí mi držia päste a snažia sa ma naviesť na Božiu frekvenciu. Na Boží signál v mojom živote....

Na chvíľu, kedy už nebudem môcť nič zmeniť, len predstúpiť pred Pánovu tvár s tým, čo budem v tej chvíli mať.

Dnes večer, som si pri hroboch znova opakovala Božiu výzvu pre každého z nás. Tú o mojej duši. O tom, že je večná a že je nesmrteľná. O tom, že to čo sa začalo vo mne sa už nikdy neskončí, a len na mne záleží, aká bude moja večnosť.

A to je tá jediná, pravá a najdôležitejšia výzva pre človeka zo strany Boha: „Zabojuj o svoju večnosť.“

A tieto dni tu máme na to príležitosť.

Dnes sa moja duša opájala vo svetle sviec a kvetov. V tme, ktorú prežarovalo svetlo.

A vy moji predkovia ste boli tak blízko... tak bližšie, ako sa to hovorí – boli ste láskavo láskaví, lebo už ste aspoň raz zazreli Lásku všetkých ľudských lások.

Dnes sa moja duša s vami rozprávala a tešila sa z vašej prítomnosti. Dnes som hľadala svoju dušu a v pokore vyznávala svoje slabosti, prosiac vás o príhovor tam Hore a modliac sa za vás, aby ste celú večnosť hľadeli na Božiu tvár a to čo načerpáte z Božej Lásky rozdávali nám – tu dole.

Nebolo to jednoduché...

Okolo hrobov v tme sa pohybovali aj iní ľudia...

Urozprávaní, ponáhľajúci sa sledovať televízne programy. Nadávajúci, že nič nestíhajú. Sťažujúci sa na nefungujúce zapaľovače a iné malé „nedokonalosti.“...

Boli tam aj deti, zabávajúce sa na tom, že sa im podarilo na hroboch zhasínať plamene sviečok a premiestniť niekoľko vencov z ich pôvodného miesta na iné...

 A do ich „tvorivej  aktivity“ padla, verím, že na dnešnú noc aj „plodná“ rada z úst dospelákov: „Prestaňte, lebo vás prídu v noci strašiť.“

Zatvorila som oči. A v tom ukričanom tichu som si ešte viac uvedomila, ako veľmi potrebujeme nájsť svoju dušu... a múdrosť Boha, ktorý sa neskrýva za žiadne strašidlá, či halloween, ale žije pokojom láskou, radosťou a požehnaním... Veď On raz a navždy premohol Diabla.

A tak sa modlím aj v túto noc, aby sme sa nedali oklamať. Aby sme hľadali to, čo našli všetci Svätí – a to svoju dušu.

Dovoľme dobrému Bohu, aby nás vzal do svojho Srdca a aby upriamil naše kroky na cestu záchrany.

Nie záchrany majetku – o ten aj tak raz prídeme. Ani dobrého mena nie – aj to nám môžu pošliapať. No najdôležitejšie je, aby sme si zachránili dušu. A Boh nám v tom iste chce pomôcť.

Má iba jednu podmienku: Túži, aby sme sa pre hľadanie svojej duše rozhodli sami a slobodne... Hoc aj na cintoríne... vo svetle sviec....

Požehnaný dušičkový čas, priatelia.