Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
31. október 2021

Virtuálna realita večnosti

Tak na krátko... Ak ti poviem, že mi chýbaš, nič sa nezmení. Ty si tam a ja tu. Moje telo ma drží v šachu. Nemôžem vyhrať cestu tam hore – ako sa to vraví – do Božieho Kráľovstva.
Virtuálna realita večnosti

                                                                                                                                       Nepomôže mi ani lotéria, ani šťastie. Jediné na čo sa môžem spoliehať – je Božia plnosť, teda chvíľa, keď sa Boh na mňa pozrie a povie: „Poď moja milovaná.“

A ja, chtiac, nechtiac vykročím. S tým čo bude moje. Nie, nebude to nič pozemské. Možno to budú hriechy, strach, bolesť, a tajne dúfam, že aj láska zmiešaná s túžbou po Bohu.

S túžbou uvidieť znova tých, ktorí odišli a za ktorými som dnes večer bola aspoň na krátko – v „online“ virtuálnom priestore večnosti.

Priala by som si, aby pred každou cintorínskou bránou bolo napísané: „Nájdi svoju dušu.“ Nájdi to, čo je podstatné!

To čo je za tvojim telom – a to je večné, nikdy nekončiace dobrodružstvo života.

Nechoď  na cintorín len zo zvyku. Ani preto, aby si zapálil sviečky a položil na upravený hrob veniec. Nechoď tam ani preto, aby si si splnil „dušičkovú“ povinnosť a pomodlil sa Otče náš...

Choď tam a pýtaj sa sám seba: „Ako som  na tom. Čo by som robil, keby teraz prišiel Pán a otvoril mi bránu večnosti?“

Dnes

som sa túžila ponoriť do ticha. Postaviť sa k otcovmu hrobu a nadviazať virtuálne spojenie N7 – teda „nebo v plnosti (7 je číslo plnosti)“. Porozprávať mu o živote. Odkedy sme ho pochovali, rozprávame sa inak. Bez slov. Nespája nás nič pozemské: ani dom, ani auto, ani psi (do ktorých sme obaja blázni) ale spája nás viera. Sme napojení na Zdroj Svetla, ktorý nás oboch ubezpečuje o tom, že sme si navzájom bližšie, ako blízko. A že sa blíži chvíľa, keď sa znova uvidíme z tváre do tváre.

Boh je tu a práve on ma učí pozerať sa na zomrelých novými očami a priať im nebo.

Chodiť za nimi a kontrolovať svoju dušu, či je aspoň trocha pripravená – či vidí očami lásky večnosti.

A sú to práve oni: tí, ktorých telá odpočívajú na cintorínoch, ktorí mi držia päste a snažia sa ma naviesť na Božiu frekvenciu. Na Boží signál v mojom živote....

Na chvíľu, kedy už nebudem môcť nič zmeniť, len predstúpiť pred Pánovu tvár s tým, čo budem v tej chvíli mať.

Dnes večer, som si pri hroboch znova opakovala Božiu výzvu pre každého z nás. Tú o mojej duši. O tom, že je večná a že je nesmrteľná. O tom, že to čo sa začalo vo mne sa už nikdy neskončí, a len na mne záleží, aká bude moja večnosť.

A to je tá jediná, pravá a najdôležitejšia výzva pre človeka zo strany Boha: „Zabojuj o svoju večnosť.“

A tieto dni tu máme na to príležitosť.

Dnes sa moja duša opájala vo svetle sviec a kvetov. V tme, ktorú prežarovalo svetlo.

Inzercia

A vy moji predkovia ste boli tak blízko... tak bližšie, ako sa to hovorí – boli ste láskavo láskaví, lebo už ste aspoň raz zazreli Lásku všetkých ľudských lások.

 

Dnes sa moja duša s vami rozprávala a tešila sa z vašej prítomnosti. Dnes som hľadala svoju dušu a v pokore vyznávala svoje slabosti, prosiac vás o príhovor tam Hore a modliac sa za vás, aby ste celú večnosť hľadeli na Božiu tvár a to čo načerpáte z Božej Lásky rozdávali nám – tu dole.

 

Nebolo to jednoduché...

Okolo hrobov v tme sa pohybovali aj iní ľudia...

Urozprávaní, ponáhľajúci sa sledovať televízne programy. Nadávajúci, že nič nestíhajú. Sťažujúci sa na nefungujúce zapaľovače a iné malé „nedokonalosti.“...

Boli tam aj deti, zabávajúce sa na tom, že sa im podarilo na hroboch zhasínať plamene sviečok a premiestniť niekoľko vencov z ich pôvodného miesta na iné...

 A do ich „tvorivej  aktivity“ padla, verím, že na dnešnú noc aj „plodná“ rada z úst dospelákov: „Prestaňte, lebo vás prídu v noci strašiť.“

Zatvorila som oči. A v tom ukričanom tichu som si ešte viac uvedomila, ako veľmi potrebujeme nájsť svoju dušu... a múdrosť Boha, ktorý sa neskrýva za žiadne strašidlá, či halloween, ale žije pokojom láskou, radosťou a požehnaním... Veď On raz a navždy premohol Diabla.

A tak sa modlím aj v túto noc, aby sme sa nedali oklamať. Aby sme hľadali to, čo našli všetci Svätí – a to svoju dušu.

Dovoľme dobrému Bohu, aby nás vzal do svojho Srdca a aby upriamil naše kroky na cestu záchrany.

Nie záchrany majetku – o ten aj tak raz prídeme. Ani dobrého mena nie – aj to nám môžu pošliapať. No najdôležitejšie je, aby sme si zachránili dušu. A Boh nám v tom iste chce pomôcť.

Má iba jednu podmienku: Túži, aby sme sa pre hľadanie svojej duše rozhodli sami a slobodne... Hoc aj na cintoríne... vo svetle sviec....

Požehnaný dušičkový čas, priatelia.

Som. Píšem. Učím. Učím sa. Hačkujem. Modlím sa. Občas sa hádam s Bohom. Občas mám veci na háku, i na háčiku. A hľadám cestu k Tomu, ktorý sám o sebe hovorí, že je Cestou, Pravdou a Životom

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.