Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
26. október 2021

Keď dieťa odíde skôr, ako sa narodí

(Spontánne potraty)
Keď dieťa odíde skôr, ako sa narodí

Ilustračný obrázok: pixabay.com

Autorka: Zuzana Straková

Lenka sedí oproti mne a hovorí, ako v priebehu 2 rokov stratila 4 deti pri spontánnych potratoch a predčasných pôrodoch. V zamestnaní pracuje s malými deťmi a už to ďalej nezvláda, chce ísť na PN a dopriať si samotu, aby sa mohla so stratou svojich detí zmieriť. Nedokáže pozerať na malé deti, lebo vtedy si ešte viac uvedomuje, že jej nebolo dopriate byť matkou.

Okolie ju utešuje, že raz určite porodí svoje vlastné dieťa. Že už plakala dosť a je čas ísť ďalej. Že príroda to zariadila dobre, lebo čo keď bolo dieťa, ktoré čakala, choré? Že to vlastne ani nebolo dieťa, len maličká bodka...

Prečo sa to stalo nám?

Musíme uznať, že deti často prichádzajú aj do rodín, kde nie sú vítané s veľkou radosťou alebo sú dokonca rodičmi odmietané. Na druhej strane, sú rodičia, ktorí po dieťati túžia, ale stratia ho skôr, ako sa narodí. To nie je spravodlivé. Nie je v tom žiadna logika. Človek má potrebu riadiť sa v živote istými pravidlami, pretože mu to podstatne uľahčuje život. Napríklad, keby platilo pravidlo, že deti sa rodia len do rodín, kde sú túžobne očakávané, vtedy by to bolo podľa nás spravodlivé. Alebo by sme zniesli straty našich detí ľahšie, keby sme si boli istí, že Boh to dieťa potreboval viac ako my. Že sme privilegovaní, keď trpíme, alebo že naše čakanie raz bude odmenené. Pre Lenku by bolo znesiteľnejšie, keby mala záruku, že jej strata pomôže iným nájsť v živote správnu cestu a uvedomiť si, čo je dôležité. Ale žiadne také záruky nemáme. Strata detí nikdy nie je férová a postihuje dobrých aj zlých rodičov rovnako. Strata detí má málokedy uspokojivú odpoveď. Je lepšie položiť si inú otázku ako: Prečo?, a síce: Teraz, keď sa mi to stalo, čo s tým budem robiť?

Neznesiem tehotenské brušká

Vierka prekonala spontánny potrat dvakrát. Hovorí: „ Od mojich spontánnych potratov nedokážem pozerať na tehotenské brušká ani sa stretávať s kamarátkami, ktoré čakajú dieťa. Na rodinných oslavách pravidelne dostávam otázku, kedy pribudne do našej rodiny dieťa. Je to obrovský tlak, keď viete, že okolie očakáva, že nejaký čas po svadbe prirodzene príde dieťa, dokonca vás obviňuje, že ste sebecký, keď tak dlho rodičovstvo odsúvate. Rozhodla som sa už na rodinné stretnutia nechodiť, lebo som po nich bola rozbitá na niekoľko ďalších dní.“ 

Emócie sú prirodzená reakcia na to, čo sa nám v živote deje. Majú v našom živote dôležité miesto. Prijať ich znamená prijať seba s trpezlivosťou a súcitom. Prijať svoje emócie je prvý krok, aj keď niekedy sú ozaj nepekné. Keď si ich priznáme a uvedomíme, potom ich môžeme spracovať ďalej, pretože keď nás valcujú a vyrušujú, sme v živote zaseknutí.

 „V porovnaní s mojimi kamarátkami, ktoré majú deti, sa cítim menejcenná.“

„Teším sa, že moja sesternica čaká bábätko a zároveň som taká zmätená, pretože jej vlastne závidím.“

„Nevidím momentálne vo svojom živote zmysel, cítim len obrovskú prázdnotu.“

„Navonok sa tvárim, že je všetko ok, ale cítim obrovský žiaľ a smútok.“

„Asi je to moja vina, že som prišla o dieťa. Mala som si dávať lepší pozor.“

Niektorí ľudia vyjdú z utrpenia ako posilnení a tí druhí frustrovaní a zatrpknutí.  Ich okolnosti pritom môžu byť veľmi podobné. Rozdiel je v postoji. V živote totiž nie sú ani tak dôležité okolnosti, ale to, aký postoj k nim zaujmeme. Táto jednoduchá veta v realite znamená dlhý proces vnútornej premeny srdca. A to bolí. 

Rozlúčka

Naša legislatíva umožňuje rodičom, ktorí prišli o dieťa pri spontánnom potrate, pochovať jeho pozostatky. Z rôznych dôvodov však rodičia túto možnosť niekedy nemôžu alebo nechcú využiť. V takom prípade je veľmi užitočné, keď sa s dieťaťom rozlúčia aspoň symbolicky. Rozlúčka môže mať rôznu podobu od modlitby za dieťa, čítanie z Božieho slova, zapálenie sviečky ako spomienka na dieťa, vytvorenie pamiatky (keramika, maľba), napísanie listu dieťaťu, umiestnenie pamätnej tabuľky pri pamätníku nenarodeným deťom, zasadenie rastliny v záhrade a iné. Tieto úkony majú jednak dieťaťu priznať dôstojnosť ľudskej osoby a jednak rodičovi pomôcť uchovať si spomienku na dieťa a prijať ho do svojej rodiny. Celý náš život je popretkávaný symbolmi, hoci si to často neuvedomujeme. Symboly nie sú len prázdne zvyky, ale doslova nám život uľahčujú a robia znesiteľnejším.

Bližšie informácie a praktický postup pochovania pozostatkov detí, ktoré odišli pri spontánnom potrate, rodičia dostanú na viacerých miestach, napríklad v Poradni ALEXIS, OZ Tóbi alebo Inštitúte pre ľudské práva a rodinnú politiku.

Smútenie za dieťaťom

Smútenie nemá presný cieľ. Smútenie prichádza vo vlnách, ktoré sú ako nepravidelný príliv a odliv. Keď ťa vlna zaplaví, plač a smúť za svojim dieťaťom. Vlna znova odíde a ty sa budeš môcť nadýchnuť a nabrať silu. Neboj sa, pretože ako vlna prišla, tak aj odíde.

Otec logoterapie Viktor E. Frankl hovorí, že každý človek má tri zdroje na prekonanie nezmyselných situácií, ktoré sa mu v živote dejú a kvôli ktorým trpí. Sila vychádza z nášho vnútra, z podpory našich blízkych a z vedomia, že Boh je nad tým všetkým. Boh nie je pozorovateľ nášho utrpenia, ale náš spolutrpiteľ. Z tohto uistenia plynie veľká nádej, ktorá nás môže zachrániť pred väzením frustrácie a zatrpknutosti.

Po strate detí Anne pomáhala každodenná prechádzka v prírode, kde svoj žiaľ doslova „vychodila“. Lucii pomohlo psychologické poradenstvo, pretože o svojom prežívaní hovorila niekomu, kto mal istý odstup od toho, čo sa jej v živote deje. Katka si písala denník radosti, kde zaznamenávala všetky pozitívne prežité zážitky a tak mohla prežívať aj vďačnosť za to, čo má. Mária sa svojim nenarodeným deťom dennodenne prihovárala a nosila ich vo svojich myšlienkach a srdci. Monike pomohlo jedine to, že svoje dieťa „pustila“, a každý deň odovzdávala Bohu v modlitbe. Všetky tieto ženy boli súčasťou podpornej skupiny, kde sa pravidelne stretávali a podporovali vo svojom prežívaní. Bol to pre nich bezpečný priestor, kde mohli hovoriť o svojej strate s niekým, kto prežíval podobné veci. Čím viac pilierov máme v živote, tým skôr nás zachytia ako záchranná sieť, keď je nám ťažko. 

Každá z nás je iná. To, čo pomôže pri prekonaní straty jednej, nemusí pomôcť inej žene. Strata môže na duši navždy zanechať jazvu. Ale nemusí navždy krvácať. Smútenie sa nedá preskočiť, ani obísť, musíš ním prejsť ako cez oheň. Pomaly sa tak učíš so svojou stratou žiť, môžeš svoj zármutok prežiť v celej jeho hĺbke, zmierovať sa s realitou bez dieťatka a nakoniec nasmerovať svoj život nanovo so spomienkou na dieťa.

Inzercia

Pre mužov je oslobodzujúce vedieť, že nemusia svoju partnerku chápať a nemusia rozumieť, čo prežíva. Dôležité je ponúknuť blízkosť a podporu. Pre ženy je potrebné vedieť, že aj muž smúti, ale inak ako ony. Od muža by bolo neférové čakať riešenie, ktoré nemá. 

Už samotné úsilie vyrovnať sa s novým životom bez dieťaťa je zmysluplné. Nie je dôležitý cieľ, ale každý krok na ceste. V živote neexistuje žiadna strata, ktorá by nás musela navždy zbaviť zmyslu života. 

Kde je moje dieťa?

Na podpornej skupine pre ženy po spontánnom potrate Monika plakala: „Kde je moje dieťa? Nie je mu tam zima? Necíti sa samo?“

Strata dieťaťa v mnohých rodičoch otvorí otázku ich vlastnej konečnosti a smrteľnosti. Ich dieťa už vlastne prešlo cestu, ktorá čaká po smrti každého človeka. 

Keďže veľa detí odíde v prípadoch spontánnych potratov a predčasných pôrodov bez krstu, v mnohých rodičoch to vzbudzuje úzkosť, že ich dieťa nemôže byť spasené.

Medzinárodná teologická komisia zverejnila v roku 2007 dokument Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu. Jeho znenie nájdete na tomto linku:

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/hladat/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/nadej-na-spasu-pre-deti-ktore-zomreli-bez-krstu

Uistenie zo strany Cirkvi je veľkou úľavou pre nás rodičov, ktorí veríme, že raz  svoje nenarodené deti spoznáme. A to je veľká útecha.

Na záver: Z viacerých vyberáme niektoré pamätníky a hrobové miesta, kde môžu rodičia symbolicky zapáliť sviečku za svoje spontánne potratené dieťa, prípadne ho pochovať na hrobových miestach pre nenarodené deti:

Pamätník  nenarodených pri Modrom kostolíku v Bratislave

Pamätník v Žiari nad Hronom 

Pomník nenarodeným deťom v Bardejovskej Novej Vsi, Marianke, Vysokej nad Uhom, Snine, Svidníku

Hrobové miesta na cintorínoch v Prestavlkoch, Svätom Jure, Košiciach, Šamoríne, Nevoľnom pri Kremnici a vo Svidníku.

Pozn.red.: Autorka napísala o vyrovnávaní sa so spontánnym potratom brožúrku Konečná stanica Nádej.

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.