Cieľom článku nie je riešiť duchovné, alebo etické stránky umelého ukončenia tehotenstva (UUT), ale poskytnúť iný náhľad na aktuálnu spoločenskú diskusiu. Zvlášť zaujímavé a myslím, že u nás slabo podchytené sú jej psychologické stránky. A preto niektoré skúsim otvoriť, hoc mi je jasné, že téma sa jedným článkom nevyčerpá.

Začnem rečníckou otázkou: prečo táto téma vyvoláva toľké emócie, toľkú bojovnosť? A to od umiernenej až po extrémnu? Jednou z príčin tohto stavu môže by identifikácia. V tomto prípade identifikácia s obeťou. Identifikáciu s obeťou vidieť na strane stúpencov aj odporcov UUT. Mení sa len ten, kto je vnímaný ako obeť. V prvom prípade je obeťou žena, ktorá je, zjednodušene povedané, „nútená okolnosťami porodiť dieťa, ktoré porodiť nechce.“ K tejto predstave napomáha aj obecné vnímanie ženy ako obete (čo je rozsiahly materiál pre psycho-sociológiu) a ľahšia identifikácia s niekým, kto sa mi podobá (v tomto prípade dospelý človek). V roli obete sa ocitol v rôznej miere asi každý.

V druhom prípade je obeťou dieťa, ktorému je upierané právo na život. Aj tu je možná masívna identifikácia s obeťou. Toto dieťa je totiž úplne bezbranné, ba dokonca ho niektorí ani neoznačujú za človeka. 

Rôzni aktivisti sa identifikujú so skupinami ako „ženy“, „deti“, „slabí“, … ktorých sa cítia byť hovorcami a záchrancami. Pomáhajú obetiam, ktoré v skutočnosti nie sú nijakou jednoliatou skupinou. Často sú to skupiny s rôznymi názormi. Ak sa niekto podvedome stotožní s obeťou, je po tom jasné, že názorového oponenta vníma ako útočníka a proti útočníkovi sa bráni.

Emocionálne nabitý boj

Spomenutá identifikácia je jedným z tzv. ego - obranných mechanizmov (EOM). Tie ako prvé popísala psychoanalýza.

Ďalším významným EOM je vytesnenie: Tie aspekty reality, ktoré sú mi nepríjemné a neviem na ne reagovať, vytlačím mimo svoje vedomie. Človek to nerobí vedome. V tomto ohľade je napríklad úvaha: nakoľko by vôbec o narodenie stáli nechcené deti racionálne relevantná. Jej vytesnením sa neumožní racionálna a vecná konfrontácia s touto otázkou a teda ani jej zodpovedanie.

Popretie sa podobá vytesneniu. Príkladom môže byť odmietnutie celej tejto témy ako pseudo-problému.

Pri premietaní (projekcii) človek vidí v oponentovi vlastnosti, ktoré sám má, ale nevie o nich. Typickým príkladom je obviňovanie odporcov UUT z fanatizmu alebo dogmatizmu. V tomto prípade nezriedka prednášajú tieto obvinenia ľudia, ktorí nie sú o svojom názore ochotní diskutovať, ale nepripúšťajú ani zmenu témy, čo je celkom vhodná definícia fanatizmu. 

Iným príkladom môže byť kritika brutality potratárov zo strany tých, ktorí sami schvaľujú násilie na zariadeniach, kde sa UUT vykonáva.

Racionalizácia nastupuje v tomto kontexte skôr u tých, čo si uvedomujú celú vec ako morálny problém, ale v prospech väčšieho dobra hľadajú racionálne argumenty, prečo sú vlastne UUT prípustné.

Tento zoznam rozhodne nie je úplný a vyčerpávajúci. Okrem toho sa všetky spomenuté mechanizmy ešte dopĺňajú a kombinujú.

Nazrieť za oponu

Ako však poznať, že ide o prejav EOM a nie racionálnu argumentáciu? Diskusia často prechádza do osobnej, emocionálne vypätej roviny. To nastane vždy, keď sa strany argumentačne vyčerpajú. Prejaví sa to recykláciou argumentov, ktoré sú opakovane vyvrátené tými istými spôsobmi.

Pocit ohrozenia, ktorý môže vyvolať samo otvorenie témy ego-obranných mechanizmov naznačuje, že človek si svoje EOM neuvedomuje.

Tento stav posilňuje neschopnosť racionálnej argumentácie. Človek ktorý je pod silným vplyvom EOM tak argumenty (aj tie rozumné) netvorí, ale len preberá. Ako téma EOM, tak UUT uňho potom môže vyvolať obavy, pretože jej vnútorne nerozumie. Diskusia sa po tom stáva bojiskom emócií a dojmov. Nie je to však neprekonateľné. Dnes existuje našťastie dostatok priestoru, kde sa človek v rozumnej argumentácii môže zdokonaľovať.

Najväčšia záludnosť odhaľovania EOM však spočíva vo falošnej pozitivite. Teda vidíme ich aj tam, kde nie sú. Čo samo o sebe môže byť prejavom projekcie. Kruh sa teda uzatvára. Sám pod vplyvom EOM ich môžem vidieť aj tam, kde nie sú. Riešením v tomto prípade je sebareflexia, ktorá rozširuje bežný argumentačný výcvik, ktorý túto rovinu zväčša nepodchytí. Prvým krokom pri odhaľovaní EOM je teda začať od seba. (Lk 6:41-42)

Obmedzené pohľady psychológie

Verejná debata na túto tému unavená opakovaním stále rovnakých argumentačných schém sa postupne obráti k analýze aktérov. 

V tomto číha riziko, ktoré je rovnako záludné, ako spomínané EOM. A je ním redukcionizmus. Teda predstava, že celú problematiku môžeme stlačiť len do roviny psychologickej a že vlastne všetky argumenty sú len racionalizáciou nevedomých motivácií. Tento spôsob uvažovania však s vedeckou psychológiou nemá veľa spoločného, čo dokázal už takmer pred 100 rokmi V. E. Frankl.

Nejde teda len o to, že sa o EOM hovorí, ale aj ako sa hovorí. Pokiaľ sa tvrdenie, že oponent je vždy pod vplyvom EOM a preto tvrdí to, čo tvrdí, nie je to posun k zrelšej debate. Je to len iná forma osobných útokov (argumentum ad hominem). 

Ak sa niekde objaví názor, že nezáleží na pravdivosti, alebo faktickej presnosti argumentov, lebo všetky sú psychologickým produktom aktérov, majme na pamäti, že sa jedná o šarlatánstvo. Kompetencie psychológie sú totiž obmedzené iba na reflexiu duševných stavov diskutujúcich z ktorých nie je možné vyvodiť pravdivosť samotných argumentov. Je to rovnaké, akoby sme sa psychologickým rozborom napríklad myslenia fyzikov snažili dospieť k novým fyzikálnym objavom. Rozumné pochopenie významu EOM spočíva v tom, že ich človek vidí, uvedomuje si ich, konfrontuje sa s nimi, ale jeho motivácia nie je založená primárne na nich.

Sebareflexia v tomto prípade nie je žiadúca z hľadiska väčšiny politikov, ktorí na EOM stavajú svoje kampane. Z ich strany preto ani nie je rozumné očakávať nejaké podnety k zvýšeniu úrovne debaty. Pomohlo by vyberať čo možno ľudsky najzrelších predstaviteľov, ale to je úplne iná téma.

Čo teda môžeme urobiť? Okrem sebareflexie, ktorá by mala predchádzať výcvik v rozumnej argumentácii je to poznanie vlastných motivácií. Pochopenie toho, prečo sa vlastne v danej veci angažujeme. Ide nám o deti, o ženy, o spoločnosť, o hodnoty? Alebo o snahu liečiť vlastné zranenia a zaistiť, aby "netrpeli aj iní"? Poznanie motivácie je prvý krok, ďalšie z neho vychádzajú.