17. november

17. november

"Za toto sme na námestiach štrngali?" počúvam občas sklamane hovoriť ľudí na Slovensku. Je pravda, asi sme mali v roku 1989 príliš ružové okuliare. Čakali sme, že po páde komunizmu príde hneď raj na zemi. Raj neprišiel a my sme akosi rýchlo zabudli na časy nie tak dávno minulé.

Na jeseň 1988 sme sa s rodinou sťahovali z Petržalky do Devínskej Novej Vsi. Nábytok mi pomohli presťahovať priatelia na Avii a drobnosti ktoré zostali som prevážal na starej škodovke. Išiel som cez Devín. Bol už podvečer a stmievalo sa. Tesne za Devínom sa na ceste zjavili tmavé postavy, ktoré krúžili červenými svetlami. Zastavil som. Boli to príslušníci pohraničnej stráže ozbrojení samopalmi. Skontrolovali mi doklady a mohol som pokračovať ďalej. Naľavo hneď vedľa cesty bol plot s ostnatým drôtom a za ním hraničné pásmo až k rieke Morave. Železná opona. Zakázané územie, kde zahynuli stovky ľudí, keď sa snažili prejsť tadiaľ za slobodou. Zavraždili ich mladí, často ani nie dvadsaťroční chlapci na príkaz komunistického režimu. Jedinou vinou obetí bolo to, že nechceli žiť v železnej klietke. Pamiatku zavraždených nám pripomína pamätník Brána slobody pod hradom Devín na sútoku Moravy a Dunaja. Dnes vedie cez bývalé hraničné pásmo cyklochodník od Devína až po hranice s Českom a uprostred Devínskej Novej Vsi križuje toto územie cyklomost po ktorom sa denne do Rakúska a naspäť premávajú stovky cyklistov alebo peších turistov. Bez pasu. Bez colnej kontroly. Len tak, poprechádzať sa po rakúskom brehu rieky Moravy alebo zájsť si trebárs do Schloss Hofu na kávu.

Prednedávnom som sa stretol s úžasným človekom, akademickým maliarom Ladislavom Záborským. Bol stredoškolským profesorom, keď ho v roku 1954 komunistický režim odsúdil na 7 rokov väzenia iba za to, že bol aktívnym kresťanom a odmietol sa vzdať svojej viery. Pod hrozbou ublíženia manželke a deťom podpísal nepravdivú zápisnicu o svojej velezrade. Sám o tých časoch hovorí: „No bolo to ťažké pre moju rodinu. Deti mali od sedem rokov do dvoch rokov, keď ma zavreli. Manželka, profesorka, musela upratovať v noci. Cez deň bola pri deťoch a v noci upratovala v dojčenskom ústave za päťsto korún mesačne. Tak na pár hodín tam bola, hej. No, tak z toho sa nedalo vyžiť. To keby neboli dobrí ľudia bývali, ktorí pomáhali tak zomrú hladom.“

Prenasledovaných za vieru boli na Slovensku počas komunistického režimu tisíce. Niektorých zatvorili, niektorých vyhodili zo zamestnania, niektorým zabránili študovať, niektorých popravili. Dnes má majster Záborský 94 rokov. Nohy ho už síce veľmi neposlúchajú, pred pár rokmi prestal aj maľovať, ale myseľ má ešte stále úplne jasnú. Väzenie ho nezlomilo. Práve naopak, ešte viac upevnilo jeho vieru v Boha. Ešte raz jeho vlastné slová: „Mňa veľmi veľa razy Boh zachránil. On bol ku mne nesmierne dobrý. Aj z tých ťažkých situácií, z chorôb, z väzenia spravil pre mňa veľký duchovný osoh. On vie robiť z ľudského blata duchovné zlato.“

"Za toto sme na námestiach štrngali?" počúvam občas sklamane hovoriť ľudí na Slovensku. Je pravda, že raj na zemi neprišiel. Ale tak isto je pravda, že sme veľmi rýchlo zabudli na utrpenie, ktoré komunistický režim so sebou prinášal. A hlavne sme zabudli na to, že vtedy sme si osud svojej krajiny nemohli vybrať. Dnes áno, sami o ňom rozhodujeme každé štyri roky. A máme takú krajinu, akú si sami zaslúžime.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora