Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
26. júl 2021

Keď nebeská brána škrípe

Dnes som zašla na cintorín. V tichom tichu som postávala nad hrobmi a zverovala tajomstvá tým mojim „hore.“ Za každou tou kopou mramoru sa skrýval príbeh. Taký, ktorý som poznala osobne, ale i ten, ktorý mi je známy len z rozprávania.

Príbehy sú všelijaké:

Babkovské, dedkovské, pradedkovské, prababkovské... veď viete.

Na sviatok Všetkých Svätých si spomeniete (a tajne verím, že to nie je len vtedy) na všetkých svojich predkov. Aj na tých z čiernobielych fotografii, či z rozprávania starých materí...

 

So mnou je to už raz tak.

Jednu z mojich starých mám nepoznala. Nikdy ma nedržala v náručí a som si vedomá o jej pozemské rozmaznávanie.

No napriek tomu viem, že my dve spolu niečo máme.

Je to babka nad všetky babky a volám ju – okrem toho, že sa volala Anna – aj babka nebeská.

 

Moja mamina si toho z detstva veľa nepamätá, ale vie, že jej mama mala pohnutý život.

Boli ľudia, ktorí jej nevedeli prísť na meno... lebo v tom čase mať dieťa a nebyť zosobášená... bolo tým najväčším pohoršením na svete.

Niesla to ticho a o tomto období svojho života radšej mlčala.

 

Jedného dňa sa to však zlomilo a môj dedo sa rozhodol že si ju vezme za manželku. Nemala to s ním ľahké. Alkohol je dobrá „metla“ a on ňou často a rád zametal (Či skôr krčmy vymetal?).

Postupne prichádzali na svet deti.

Prvá bola Helenka. Keď mala dva roky ochorela a bolo to s ňou vážne. Keďže mala horúčky, zabalili ju do plachty (aspoň tak mi o tom rozprávali) a utekali s ňou k doktorovi. Pešo. Z dediny do mesta.

Z času na čas pozreli na bábätko, no videli, že dýcha čoraz plytšie.

Keď prišli ku kaplnke Panny Márie, malá Helenka zomrela.

Mojej nebeskej babke neostávalo nič iné, len rovnako ako Panna Mária, darovať svoje dieťa Bohu... A vôbec to pre ňu nebolo ľahké...

 

Prešlo niekoľko rokov a Boh jej požehnal ďalšie deti: Margitu a (moju mamu) Marcelu.

 

A keď malo o niekoľko rokov prísť na svet ďalšie bábätko, pokúsili sa zaúradovať doktori:

Vraj už bolo dosť detí...

Vraj má choré srdce.

Vraj to nemusí prežiť, alebo sa dieťa môže narodiť mŕtve.

Vraj si to má zvážiť, doma ju čakajú tri deti. Naozaj je taká nerozumná a bude riskovať vlastný život?

 

No moja babka vedela svoje.

Život je dar.

Ten, kto ho berie a dáva je Darca.

A risk –je často aj zisk. Že pre svoje rozhodnutie získa nebo, to ani vo sne netušila.

 

Prišiel jej čas.

Z pôrodnice sa nevrátila ani ona, ani dievčatko – Katka.

Boh si ich vzal tam hore.

Moja mama mala vtedy asi sedem rokov. A odvtedy sa učila žiť s anjelom. A nie vždy to bolo ľahké...

Dnes, keď som stála nad jej hrobom a premýšľala o tom, že človek má žiť naplno a so všetkou zodpovednosťou, zastalo pri mne malé dievčatko.

 

Inzercia

Chvíľu si ma obzeralo, ale napokon sa rozhodlo, že sa so mnou pustí do reči:

 

„Bojíš sa smrti?“ spýtalo sa priamo a žiadalo odpoveď.

„Ani nie. Teším sa, že tam stretnem babku, môjho ocka...,“ začala som sa vykrúcať.

 „...  svätého Petra,“ pokračovala v mojej rozvinutej vete. „Ten ti otvorí nebeskú bránu. A musíš si dať pozor aby ti neškrípala.“

 

Zatvárila som sa nechápavo. Tento príbeh o škrípajúcej bráne som ešte nepočula.

„No ak bude tá brána škrípať, tak ťa nemôže pustiť do neba.“

 

„Aha. A čo mám robiť aby neškrípala?“

 

„Byť dobrá,“ otočila sa na päte a rozpačito na mňa pozerala (Ako to, že nosím „mníškovské šaty“ a neviem to.)

 

„No to sa snažím,“ chcela som sa obhájiť. Ale malej slečne to viditeľne nestačilo.

 

„Ono je to tak,“ a tak vidiac, že naozaj neviem, ako je to s tým škrípaním, pustila sa do vysvetľovania.

„Keď zomrieš, všetky tvoje dobré skutky sa premenia na srdiečka. Tie sa budú páčiť svätému Petrovi aj Pánu Ježišovi. Ale tie zlé, tie sa premenia na hrdzu, a tá sa hneď prilepí na pánty nebeskej brány. A to potom škrípe. Do neba sa chodí potichu a s radosťou. Komu brána škrípe, ide do čistiarne alebo do pekla. Chápeš?“

Súhlasne som pokývala hlavou a pre istotu som dodala:

„Tak potom tí, čo sú v tej čistiarni potrebujú šmirgeľ a olej, aby si pánty na nebeskej bráne mohli natrieť a potom šup do neba, nie?“

 

Moja malá učiteľka bola so mňa nadšená. „Áno. A Boh každú modlitbu premení na kvapôčku oleja, alebo na šmirgeľ a dá ju tomu, komu najviac škrípe brána.“

 

Rozprávanie sme nedokončili. Odkiaľsi sa vynorila ustarostená babička, s ospravedlním sa za svoju vnučku... že jej zakázala, aby šla za mnou, že ona vie, že sa to nepatrí... ale že dnešné deti sú menej vychované a menej poslušné, ako to bolo za starých čias...

 

No malá nesúhlasila a statočne sa začala brániť: „Ale babka, dobre že som šla. Veď táto mníška je taká sprostá, že ani nevie, ako je to so škrípajúcou nebeskou bránou.“

 

Rozrehotala som sa. No babka len očervenela a stratila slová. Schmatla svoju múdru vnučku za ruku a zmizla pomedzi hroby.

 

Zahľadela som sa pred seba. Už som bola trochu múdrejšia ako „sprostá“.

 

Babka Anna prešla nebeskou bránou a nič tam neškrípalo...

Žiadna hrdza...

Dala všetko...

Dala život...

 

A tak sa dnes modlím za všetky mamy, zvlášť za tie, ktoré nosia toto vzácne meno. Aby mali odvahu darovať Bohu všetko a aby mu dôverovali, že len On každý zmätok a chaos premení na dobré...

 

Babi, nech ma súdia radšej z prílišnej lásky, ako by mi mal raz Ježiš povedať, že som myslela len na seba a nie na iných.

Odporúčame

Blog
Kostoly sa už viac plošne nezavrú

Kostoly sa už viac plošne nezavrú

Pandémia tvrdo doľahla na Slovensko i celý svet. Pre nás veriacich je to zvlášť ťažké obdobie, keď sme sa museli zaobísť bez našich spoločenstiev, v prípade katolíkov a pravoslávnych sviatostí, pravidelnej návštevy chrámov a pod. Dnes stojíme na prahu tretej vlny a musíme sa zasadiť za čo najlepšie podmienky pre náboženský život na Slovensku. Toto Kresťanská únia vytrvalo robí.

Denník Svet kresťanstva