Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
25. júl 2021

Pokrstení majú jedno spoločné povolanie

List Efezanom z druhého nedeľného čítania (4,1-6) charakterizuje kresťanské povolanie.
Pokrstení majú jedno spoločné povolanie

Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete tu

Z Listu Efezanom (4,1-6):
(1) Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, (2) so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske (3) a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja.
(4) Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. (5) Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. (6) Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.

 

Už na prvý pohľad môžeme vidieť, že ústrednou témou dnešného úryvku je povzbudenie kresťanskej obci, aby bolo vidno na ich živote ich príslušnosť ku Kristovi. Autor listu sa odvoláva na povolanie. Kresťanský spôsob života je povolaním. Grécky text tu doslova znie: „...aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorým ste boli povolaní.“ Aspekt povolania tak ešte viac vystupuje do popredia.

Ďalšie objasnenia ohľadom prekladu sú tiež užitočné. Slovné spojenie „žiť dôstojne podľa povolania“ znie v pôvodine doslovnejšie: „kráčať ako je hodné povolania“. Pavol na viacerých miestach vo svojich listoch používa výraz „kráčať“ v zmysle „viesť život istým spôsobom“. Takéto použitie tohto výrazu podčiarkuje skutočnosť, že kresťanský spôsob života je cestou, po ktorej Ježišovi nasledovníci kráčajú, a ktorá má svoje stúpania a klesania, občas je viac hrboľatá, inokedy veľmi hladká, a niekedy sa pritrafia aj prekážky. Zároveň tento výraz obsahuje myšlienku, že toto kráčanie odniekiaľ vychádza a niekam vedie.

Veriaci v Krista má vnímať svoju vieru ako povolanie, ku ktorému ho povolal sám Boh. Zdieľať

Veriaci v Krista má vnímať svoju vieru ako povolanie, ku ktorému ho povolal sám Boh. Toto povolanie je dynamickou cestou. Kráčanie po tejto ceste, teda spôsob života, má byť hodné tohto povolania. Toto povolanie je teda vznešené a ono kráčanie životom sa má s týmto povolaním zhodovať.

To, že sa tu hovorí o povolaní zároveň vyjadruje, že to nie je výmysel povolaného, ale že ono prichádza od toho, kto povoláva. Kresťan žije vo vedomí, že jeho viera v Krista je darom, ktorý on prijal, a ku ktorému patrí istý spôsob kráčania životom.

Čo ho charakterizuje odhaľujú nasledujúce slová. Grécky výraz ταπεινοφροσύνη [Tapeinofrosyne], tu preložený ako „pokora“, sa v gréckom preklade Starého zákona nenachádza a pár výskytov v mimobiblickej literatúre má pejoratívny význam. V kresťanskej literatúre má chápanie tohto termínu pozitívny význam. Zmýšľať o sebe v pokore, byť si vedomý vlastnej malosti, patrí ku charakteristikám kresťana. Malosť sa tu pritom myslí v zmysle morálnej malosti, teda vedomia si vlastnej slabosti a hriešnosti. S takýmto vedomím, človek pristupuje k druhému s miernosťou a zhovievavosťou, čo sú ďalšie charakteristiky, ktoré náš text hneď vzápätí vymenúva.

Inzercia

Obidva termíny „pokora“ a „miernosť“ majú v gréčtine ten istý slovný základ ako slová, ktorými sám seba charakterizuje Ježiš v Matúšovom evanjeliu: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ (Mt 11,29) V kontexte Nového zákona sa tak charakteristika kresťanského života z Listu Efezanom veľmi dobre spája práve s charakteristikou samotného Ježiša. Táto podobnosť dobre zapadá do toho, ako sa v kresťanstve chápe učeníctvo: Učeník napodobňuje život Ježiša Krista.

V texte ďalej zaznieva veľmi silno téma jednoty. Po tom ako sú kresťania povzbudení znášať sa navzájom v láske, sú ešte vyzvaní zachovať jednotu Ducha. Pritom treba dbať, aby sa táto jednota zachovávala v pokoji. Nasledujúce slová potom ešte viac rozvíjajú tému jednoty a vysvetľujú, prečo sa členovia kresťanského spoločenstva majú snažiť o jednotu Ducha.

Autor listu kresťanom pripomína, že pôvod ich povolania ku kresťanskému životu je od toho istého Otca. Zdieľať

Prvé kresťanské spoločenstvá boli charakterizované na jednej strane tým, že boli zložené z kresťanov zo židovstva a kresťanov z pohanstva a na strane druhej boli zakladané rôznymi misionármi. Tieto rozdiely boli príčinami nemalých rozkolov a súperení o pravosť. Autor listu im tu pripomína, že pôvod ich povolania ku kresťanskému životu je od toho istého Otca. Ten im dal ich Pána, ktorému oni uverili a dali sa pokrstiť, čím sa začlenili do spoločenstva Cirkvi. Toto začlenenie do toho istého spoločenstva z nich robí jedno telo a jedno telo má predsa jedného ducha. Duchom tohto tela je však Duch toho, od ktorého ono povolanie dostali. Ich spoločenstvo, hoci má členov so svojimi rôznosťami, má byť charakterizované jednotou. O to sa majú spoločne snažiť.

Takáto charakterizácia kresťanského života je veľmi aktuálna aj pre naše dnešné kresťanské spoločenstvo, a to aj, a možno zvlášť, na Slovensku. Zdá sa, že sa medzi nami vytvárajú rôzne rozkoly a súperenia o väčšiu pravovernosť. Aj my si potrebujeme uvedomovať, že nás spája to isté povolanie, ktoré pochádza od toho istého Otca a tým istým krstom sme boli začlenení do jedného spoločenstva.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.

 

Centrum sa zameriava predovšetkým na výskum a vzdelávanie v oblasti biblických a blízkovýchodných vied s interdisciplinárnych presahom do iných oblastí, na popularizáciu vedeckého štúdia biblického a blízkovýchodného sveta, na biblický apoštolát a formáciu. Členmi Centra sú kňazi Košickej arcidiecézy zaoberajúci sa štúdiom biblického a blízkovýchodného sveta. Viac o Centre a jeho aktivitách na www.biblia.abuke.sk

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.