Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
20. júl 2021

Manželia Perignáthovci: Najlepšie bolo tráviť čo najviac času s deťmi

Neviem si predstaviť krajšiu odmenu za dobre zvládnuté rodičovstvo ako to, keď dá vďačná dcéra redakcii zastolom.sk tip na svojich skromných rodičov. Je presvedčená, že práve oni vedia, ako dobre vychovať veľkú rodinu. Presne toto je príbeh Marty (59) a Miroslava (61) Perignáthovcov z Kežmarku, ktorých dnes už dospelé štyri deti cítia veľkú vďaku za výchovu. Pozývame vás prečítať si rozhovor o tom, čo považujú manželia vo výchove za dôležité, do čoho by investovali spätne viac času a čo by možno urobili trochu inak.
Manželia Perignáthovci: Najlepšie bolo tráviť čo najviac času s deťmi

Fotografie z archívu rodiny Perignáthovej

Autorka: Zuzana Rigdová 

Ubehaným mamám malých detí sa zdá, že deti nikdy nevyrastú, že sa povinnosti nikdy neskončia. Tie vaše už vyrástli, ako to hodnotíte spätne? Aký to bol čas?

Marta: Manželmi sme tridsaťštyri rokov. Čas, keď boli deti malé, bol krásnym obdobím, aj keď vtedy sa nám to tak nezdalo. Mali sme štyri malé deti, plienky – v tom období ešte pampersky len začínali–choroby, diéty, rôzne starosti. Dnes pozerám na fotografie a zdá sa mi, že život veľmi rýchlo ubehol. Rada by som sa vrátila do tých rokov a možno by som niektoré oblasti výchovy riešila ináč.

Čo teda hodnotíte ako dobre zvládnutéa čo by ste už nerobili?

Marta: Pred svadbou mi Pán cez Božie slovo (Gen 12, 1- 3) ukázal cestu – manželstvo a dal svoje prisľúbenie, že nás požehná. Aj keď som mala pred svadbou zdravotné problémy a vyzeralo to, že nebudem mať deti. Každé dieťa sme prijali s láskou ako Boží dar.

S najstaršími deťmi synom Michalom a dcérou Máriou som bola doma na materskej dovolenke 4 roky. Myslím, že to je čas, keď dieťa potrebuje cítiť lásku a istotu, že je pri ňom mama. Byt v paneláku sa nám zdal malý, začali sme stavať dom. Počas stavby sa nám narodili ďalšie dve dcéry Janka a Timka. Z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov, som po roku nastúpila do práce. Napriek tomu, že dopoludnia bola pri deťoch babka a snažili sme sa venovať sa deťom, preukazovať im lásku, čítať rozprávky, kresliť, dnes by som určite ostala s nimi doma na rodičovskej dovolenke. Keď som ráno odchádzala do práce, bolo to veľmi ťažké, vidím ten smútok v očiach dcér ešte teraz. Dôsledky strachu, že sa mama nevráti, ostávajú kdesi v hĺbke srdca detí. Malé dieťa nechápe, že mama o pár hodín príde, ono žije vlastne len v súčasnosti. Toto považujem za chybu vo výchove.

Miro: Pri výchove nám pomohla knižka, ktorú sme mali v českom preklade „Potřebuji tvou lásku“ (Potrebujem tvoju lásku, Ross Campbell)a podľa nej dieťa vníma lásku cez očný kontakt, cez telesný dotyk, cez disciplínu a cez sústredenú pozornosť. Snažili sme sa tieto princípy aplikovať s väčším či menším úspechom. Čo možno spätne vidím, kým sme nestavali dom, trávil som viac času s deťmi v hrách – detské hry, stolný futbal, skrývačky. Neskôr som bol činný vo verejnom živote a času bolo málo. To by som vrátil, keby sa dalo.

Do čoho sa oplatí vo výchove investovať čas?

Marta: Oplatí sa investovať do času stráveného s deťmi. Každodenná večerná rodinná modlitba, pri ktorej sa – pred modlitbou i počas modlitby – otvárali srdcia našich detí. Čítanie rozprávok, Biblie pred spaním. Spoločná práca pri varení, pečení. Rozdelenie služieb pri práci v domácnosti primerane veku. Spoločné opekačky, spev, hra na hudobné nástroje, spoločný čas s ostatnými príbuznými. Je to veľká devíza viesť deti, aby prežili naplnený a spokojný život a nezabúdali na vďačnosť, na tri groše - jeden vracať, jeden požičiavať a z jedného žiť a tešiť sa. Dnes by som isto viac času venovala deťom, výletom.

Čo sa týka toho, do čoho sa oplatí investovať financie, všetky deti hrajú na nejaký hudobný nástroj, niektorí na dva nástroje. Aj keď počas stavby sa nám ťažšie žilo po finančnej stránke, nebolo to jednoduché podporovať ich mimoškolské aktivity, všetci chodili na ZUŠ. Okrem Michala, ten sa naučil hrať na gitare sám. Považujem za dôležité rozvíjať osobnosť dieťaťa cez umenie, ktoré zušľachťuje dušu. Tiež považujem za dôležité štúdium cudzích jazykov. Často pri stolovaní sme rozoberali kázeň, históriu, politiku, myslím, že dodnes z toho čerpajú, dostali vzdelanie ako dobrý základ.

Miro: Viac by som investoval do spoločne strávenej dovolenky – na duchovných cvičeniach – oázach, v prírode či pri mori, na cyklistike...

Ako ste si organizovali svoj čas, aby ste stihli byť pre každé dieťa svojím spôsobom?

Marta: Pán mi dal do „vienka“ organizačné schopnosti. Dnes sama neviem, ako som to zvládla. Deň mal určitý režim – vstávanie, raňajky, spanie, prechádzky. Varila som zavčasu, keď deti spali alebo večer, keď už spali. Mali sme pomoc od starých rodičov, ale učili sme ich samostatnosti. Školopovinné deti sa učili samya mohli sme sa venovať menším.

Miro: Najčastejšie sa mi podarilo nájsť si na každého čas až po príchode z práce, alebo pred spaním. Prevažne sa deťom venovala manželka. 

Ako sa vám podarilo v záplave povinností nezabudnúť na manželstvo?

Marta: Mala som často na pamäti, že manželstvo je stavba a treba ho sústavne budovať. Tým, že sme mali pomoc od rodičov, vedeli sme si nájsť čas na seba, na prechádzku, turistiku, jednoducho byť spolu len my dvaja.

Veľkou posilou pre nás bolo spoločenstvo rodín. V domácej Cirkvi sú odporúčané určité „záväzky (princípy)“. Medzi iným je to spoločná modlitba manželov, takzvaný stánok stretnutia  – rozjímanie, individuálna modlitba–manželský dialóg a tiež svätá omša. To boli oporné body. Napriek únave raz mesačne pred Božou tvárou sme hľadali, aký plán má Pán pre náš život. Často to bolo riešenie problémov, finančnej situácie, niekedy sa dialóg skončil aj plačom, niekedy som sa potrebovala vyrozprávať o svojom prežívaní.

Odporúčate rodinám, aby boli súčasťou spoločenstva?

Určite spoločenstvo rodín, vzájomné zdieľanie, pády i vstávanie, pomáhajú budovať vzťah s Bohom i medzi manželmi navzájom. Veľmi to odporúčame.

Aký je to pocit vidieť vyrastať deti vašich detí?

Marta: Nádherný! Dnes, keď už sme sami starými rodičmi, spomienkami sa vraciame do detských čias našich detí. Máme šesť vnúčat, ktorým sa, keď je to možné, venujeme a snažíme sa dať lásku a čas. Jednoducho to patrí k životu, budovať vzťah s najbližšími.

Inzercia

Viem od vašej dcéry, že slávenie sviatkov bolo a je pre vás v rodine dôležité, viete nám priblížiť viac?

Marta: Prežívanie cirkevného roka spolu s deťmi považujeme za veľký dar. Počas Adventu to bola modlitba pri adventnom venci, vykladanie jasličiek dobrými skutkami, ťahanie si ticháčov (tajných priateľov), ktorým sa snažili počas Adventu pomáhať, otváranie adventného kalendára, v každom vrecúšku bolo niečo iné. Na Štedrý večer zverejnili toho svojho „ticháča“ a pripravili si ručne vytvorený darček. Štedrú večeru sme slávili spolu so starými rodičmi, tetami. Niekedy sme pozývali aj osamotené osoby, z detského domova sme si vzali dievčatko, dodnes spomínam na spoločné spievanie kolied. V čase Pôstu sme nepozerali televízor, viac času sme venovali čítaniu Biblie. Prežívanie paschálneho trojdnia a radosť zo vzkriesenia spievaním piesní chvál po návrate z liturgie Bielej soboty, návšteva Božieho hrobu. Letné prázdniny sme skoro každý rok strávili na 15-dňových oázach hnutia Svetlo-Život, od svadby v rodinnej vetve Domáca Cirkev. V októbri modlitba svätého ruženca, Keď boli deti menšie, bol to len jeden desiatok. Na začiatku novembra modlitby za zosnulých na cintorínoch, neskôr aj s deťmi. Dnes sa tešíme, že mnohé prostriedky výchovy zaviedli deti do svojich rodín.

Bola cesta k viere u všetkých detí jednoduchá? Čím ste podporovali ich pevné rozhodnutie sa pre Boha?

Marta: Neviem, ale často sa sama seba pýtam, ako je možné, že sme nemali nijaké problémy s vierou našich detí. Myslím, že životný štýl viery v rodine ako v domácej cirkvi, oázy rodinné, neskôr pre nich mládežnícke oázy boli kľúčovými prvkami na ich ceste k viere. A, samozrejme, modlitbami našimi i starých rodičov, ktorí im boli svedkami viery.

Deti kráčali v našich šľapajach a hlavne v období mladosti im pomáhalo rásť vo viere ich vlastné mládežnícke spoločenstvo. Toto veľmi odporúčam. Dnes všetky deti žijú v Bratislave a denne ich odovzdávam Bohu. Samozrejme, radšej by som bola, keby boli bližšie, ale aj pre mňa je to Božia výchova, viesť ich k slobode, prijať Božiu vôľu.

Ako vyzerala vaša komunikácia doma s deťmi a s manželom?

Marta: Za veľmi dôležitú súčasť výchovy považujem spoločné stolovanie. Cez týždeň aspoň večeru a cez víkendy a sviatky spoločný obed, počas ktorého prebiehala denná komunikácia, čo bolo v škole, ako sa im darilo, čo ich trápi.

Každá rodina má to svoje, čo ju spája a robí jedinečnou - čo to bolo u vás?

Marta: Zamýšľam sa... Asi spoločný čas, oslavy narodenín, výročie krstu, spoločne strávený čas dovoleniek, účasť na rodinných oázach. Keď sme spolu na Silvestra, tak spoločné zhodnotenie roka.

Miro: Spoločne strávený čas – pri spoločnej práci, pri oddychových aktivitách, pri spoločnom stolovaní.

Ste už svokrovci - aké vzťahy máte s prijatými deťmi? Čo sa vám oplatilo voči nim?

Marta: V prvom rade musím povedať, že som sa roky modlila za budúcich partnerov našich detí. Verím, že je to Boží plán, vypočuté modlitby. Nevestu aj zaťov sme prijali ako svoje deti. Neviem síce, či aj oni to tak vnímajú. Určite som si uvedomila, že naše deti odchádzajú od nás nie preto, že nás nemajú rady, ale preto, že si založili vlastné rodiny. Snažíme sa nemiešať sa do ich vzťahov. Keďže naše tri deti majú už svoje rodiny a žijú v Bratislave, vedia, že ich domov je aj v Kežmarku. Kedykoľvek chcú a potrebujú, môžu prísť.

Miro: Snažíme sa ich s láskou prijať takých, akí sú.

Otázka na každého zvlášť. Čo si ceníte jeden na druhom ako na rodičovi? 

Marta: Na manželovi si vážim jeho dobrotu a lásku, kľud.

Miro: Na manželke to, že dokáže mať, ako v tej básničke, naraz desať rúk a že dokáže vycítiť ťažkosti a potreby svojich detí a aktívne im s nimi pomáha.

Naše deti prevzali po nás spoločnú modlitbu s deťmi od malička. Každý večer sme sa spolu s manželom modlili za deti a modlíme sa doteraz, len sme pridali vnúčatá (modlitba z krstu): „Bože, žehnaj naše deti, aby ich život bol tebe na slávu, im na spásu a svetu na osoh.“

 

 

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Viedeň je nové mesto s Havanským syndrómom bolesti hlavy diplomatov z Ožiarenia.

Viedeň je nové mesto s Havanským syndrómom bolesti hlavy diplomatov z Ožiarenia.

Od nástupu Joea Bidena do funkcie približne 20 amerických spravodajských dôstojníkov, diplomatov vo Viedni hlásili, že majú záhadné ťažkosti podobné havanskému syndrómu. Americkí predstavitelia tvrdia, že počet možných nových prípadov v rakúskom hlavnom meste, ktoré je už dlho miestom americkej a ruskej špionáže, je v súčasnosti vyšší ako počet prípadov hlásených predstaviteľmi v ktoromkoľvek meste okrem samotnej Havany, kde boli hlásené prvé prípady.