Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
17. júl 2021

Storočná učiteľka zo Sobraniec: "Nie som za priateľstvo so ZSSR"

Mohla vzdelávať stovky študentov, no éra komunistického režimu jej to znemožnila. Vyhodená zo školstva, prenasledovaná, no napriek všetkým tým tlakom žila svedomito a mala odvážne postoje, ktoré formovali aj iných. Medzi jej žiakov patril emeritný arcibiskup Alojz Tkáč, redemptorista Jozef Sukovský. Dňa 17. júla si pripomína 100 rokov od jej narodenia.
Storočná učiteľka zo Sobraniec: "Nie som za priateľstvo so ZSSR"

Narodila sa  17. júla 1921 ako siedme dieťa v mestečku Sobrance. Mama bola ženou v domácnosti a otec pracoval ako holič, no v tom čase nebol len dobrým holičom, ale vykonával aj povolanie zubára a neskôr zastával funkciu prvého muža Sobraniec na poste starostu mesta.

Po skončení prvých štyroch tried v sobraneckej ľudovej škole pokračovala v štúdiu na gymnáziu v Košiciach. „Bola som v poslednom ročníku, keď Košice padli. Boli pripojené k Maďarsku (v dôsledku viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 – poznámka autora). Keďže bydlisko mojich rodičov patrilo vtedy ešte Slovensku, odišla som za nimi do Sobraniec. V štúdiu som pokračovala v Liptovskom Mikuláši, kde som vtedy mala sestru. Tam som aj maturovala v roku 1939. Vtedy už patrili aj Sobrance k Maďarsku. Išla som teda zase za rodičmi do Sobraniec. Po roku prípravy som robila nostrifikačnú maturitu,“ uvádza vo vlastnom životopise z 2. októbra 1963.

V roku 1940 začala študovať na v maďarskom Szegede odbor filozofia, nemecký jazyk, dejepis. Štúdium ukončila v roku 1944 a po prechode frontu na jeseň 1944 začala svoju pedagogickú prax v pozícii výpomocnej učiteľky v Sobranciach. Po vzniku Československa v roku 1945 opäť prechádzala nostrifikačným konaním, aby jej štúdium, získané v Maďarsku, bolo uznané za platné aj na Slovensku. Československé orgány jej uznali len štyri semestre štúdia, a tak sa musela opäť vrátiť do školských lavíc. Študovala na Filozofickej fakulte v Bratislave. Štúdium ukončila v roku 1947.

Neochotná učiť v duchu Februára 1948

„Po ukončení štúdia v Bratislave učila som od roku 1947 do roku 1950 na gymnáziu v Humennom. (V tomto poslednom roku som urobila aj poslednú štátnu skúšku na fakulte v Bratislave). V auguste roku 1950 som bola dekrétom Okresného národného výboru (ONV) v Humennom preradená do výroby, neskôr bol so mnou rozviazaný pracovný pomer,“ takto stroho opísala v roku 1963 Alžbeta Havašiová udalosti, ktoré ju obrali o jej životný sen byť učiteľkou. Skutočnosť však bola oveľa dramatickejšia, a to hneď z dvoch pohľadov: politických zmien a osobného života Havašiovej. Rok 1950 bol rokom tvrdej ruky totalitného režimu - po sérii zákonov a akcií ŠTB od roku 1947. Tvrdú ruku režimu človek vnímal na každom kroku: likvidácia gr. kat. cirkvi; izolovaní biskupi, odstránené kríže zo škôl, perzekúcie „bývalých ľudí“ (roľníkov, živnostníkov...) a ohromujúca sila propagandy hovoriaca o „lepších zajtrajškoch“. Osobný život Alžbety bol rovnako dramatický. Okrem vylúčenia z učiteľskej profesie ju postihli aj zdravotné problémy. Diagnóza: tuberkulóza pľúc.

Tri roky za školskou katedrou boli významnou etapou v živote Alžbety Havašiovej, no ešte významnejšou sa stali pre tých, ktorých viedla po stránke pedagogickej i osobnostnej. „Bola mladá a sympatická, vážna a prísna, spravodlivá i láskavá,“ takýmito slovami opísal svoju učiteľku slovenského jazyka, literatúry a gramatiky jej žiak (v školskom roku 1947/1948) súčasný emeritný arcibiskup Alojz Tkáč. Páter redemptorista Jozef Sukovský v tom istom školskom roku študoval u pani profesorky latinčinu. „Voči žiakom bola prísna, vyžadovala sústavnosť v príprave na hodiny, nešikanovala, nedeprimovala žiakov. Pri svojej príslovečnej vážnosti dokázala sa celkom prirodzene a srdečne zasmiať nad nejakou veselou príhodou. Po skončení vyučovania vchádzala aj so študentmi na krátku návštevu kostola,“ uviedol v liste z roku 2008.

No vráťme sa ešte do školských lavíc. Arcibiskup Tkáč spomína: „V triede nás bolo veľa žiakov, niekedy ako v úli; ona sa však vedela ovládať – nikdy sa nerozkričala i keď niekedy zvýšila hlas. Bola hlboko veriacou katolíčkou. Často sme ju videli na sv. omši vo farskom kostole. (...) Ešte ako študent gymnázia som ju asi trikrát navštívil (v Sobranciach – poznámka autora). Jej postoje, jej tvár i postava sa mi hlboko vryli do pamäti. Mám na ňu pekné spomienky. To, ako sa zachovala v komunistickom režime – to znamená verná Bohu, Cirkvi... v istom zmysle formovalo i mňa, žiaka gymnázia. Som jej za to vďačný.“

Z učiteľky asistentka primára v nemocnici

Koľko žiakov mohlo ovplyvniť jej ďalšie pôsobenie na Gymnáziu v Humennom? Komunistický režim jej to neumožnil. Jej jazykové znalosti a precíznosť jej otvorili dvere k práci, ktorú si postupom času obľúbila v pozícii ošetrovateľky – dokumentaristky. Jej súčasníci hovoria, že bola pravou rukou primára Štefana Kukuru. Práve po ňom je dnes pomenovaná michalovská nemocnica. V pozadí jeho bohatej činnosti i úspechov bola práve Alžbeta Havašiová. Pre svoju odbornú erudíciu jej bolo odpustené aj jej nepritakávania komunistickému režimu, denná návšteva bohoslužieb a dnes by sme mohli povedať i disidentská nenápadná činnosť.

Tlak totality sa dotkol aj ďalších jej príbuzných. Jej najmladší brat Bandy bol hudobne nadaný. Vojenskú službbu strávil v PTP. V bani v Karvinnej mal ťažký úraz ruky, ktorý mu znemožnil ďalej pokračovať v hre na husliach. Zlomilo ho to. 

Inzercia

Keď v michalovskej nemocnici zakladali brigádu socialistickej práce (BSP), súdruh primár dal na schôdzi oddelenia hlasovať, kto je za to, aby brigáda niesla názov „BSP priateľstva so Sovietskym zväzom“. Zdvihli sa všetky ruky až na jednu – ruku stredoškolskej profesorky Alžbety Havašiovej, v tom čase ošetrovateľky – dokumentaristky. Súdruh primár Kukura sa jej opýtal: „Vy nie ste za?!“ V miestnosti všetko stŕplo, keď mu  odpovedala: „Viete, pán primár, ja som za priateľstvo s každým, ale nie so Sovietskym zväzom.“ A bolo po schôdzi.

Počas celej komunistickej totality sa nikdy nezúčastnila volieb. Je zaujímavé, že aj hovorca Charty 77 a pražský pomocný biskup Václav Malý v sebareflexii spomína, že jedným z jeho zlyhaní bola účasť na voľbách v podmienkach komunistického režimu. Iste, bolo to nepatrné zlyhanie. Otázkou ostáva koľko ľudí sa reálne nezúčastňovalo volieb počas celej éry totality. Havašiová sa volieb nezúčastnila, aj keď za ňou prišli s volebnou urnou až domov. 

Odmietla desaťtisíce

Prišiel November 1989. Sloboda. Tá, ktorá bola od roku 1950 neprestajne perzekvovaná, mohla vstúpiť do prvých línií. Mohla ukázať prstom na mnohých, ako sa zachovali voči nej, voči iným. Poukázať na éru zločinu, či svoje zásluhy. Mohla, no neurobila to. Alžbeta Havašiová nielen že „neukázala prstom“, ale ani neprijala hmotné odškodnenie, ktorým štát začal rehabilitovať prenasledovaných v čase komunistického režimu. „Presnú sumu neviem, ale šlo o tisíce. Neprijala to. Iba povedala: „Nik mi nevráti mladosť!“ spomínala jej neter Eva. V tomto geste, ktoré by niekto označil za nerozumné (napr. mohla peniaze prijať a venovať chudobným) spoznávame jednoznačnú životnú líniu sobraneckej rodáčky, ktorej životný príbeh nekončí ováciami, slávou. Dožívala „zahrabaná v knihách“ a spoločnosť jej robili aj mačiatka. Zomrela v nemocnici v Michalovciach, pochovaná je v Sobranciach.

Jej príbuzný prasynovec Dominik sprevádza organom sv. omše v sobraneckom kostole a Gabriel hrá na harmonike. "Zúčastnil sa medzinarodnej sútaže detí, skončil na tretiom mieste. Len o vlások mu ušlo druhé miesto. Akú radost by mala teta Boža," spomína pani Sameková.

Kto pozná jej príbeh? Príbeh ženy, ktorú pokojne môžeme prirovnať k Augustovi Landmesserovi, ktorý vzdoroval nacistickému režimu v Nemecku. V životnom príbehu Alžbety Havašiovej sa rysujú rovnaké gestá ako u robotníka z nemeckého Hainburgu, ktorý mal uprostred davu prispôsobivých (hailujúcich) ruky založené na hrudi. Pokazil celú fotografiu, nakoľko cieľom nacistickej propagandy bolo ukázať na jednoliatosť prispôsobivej masy. Prišiel rok 2013 a po medializovaní jeho príbehu sa v Nemecku o. i. rozprúdila diskusia hľadajúca odpoveď na otázku: „Prečo v nacistickom Nemecku tak veľa robotníkov a obyčajných ľudí kolaborovalo s totalitným režimom?“  

Príbeh Alžbety Havašiovej nastoľuje rovnakú otázku, týkajúcu sa obyvateľov Slovenska  a ich postojoch k fašizmu i komunizmu, a to nielen vo vzťahu k minulosti, ale aj cez „nostalgické spomínanie“ na časy „dávno minulé“. To ako sa k tomu postavia súčasníci, odkryje súčasnosť, ktorá nebude glorifikovať aktérov éry totalitného režimu, ale vztýči pamätník i Alžbete Havašiovej – žene, ktorá „pokazila“ fotografiu, aby pre nás uchovala zlatú niť slobody. V roku, keď si pripomíname 100 rokov od jej narodenia (17. júl) je potrebné si pripomenúť túto nenápadnú hrdinku zo Sobraniec. A cez ňu desiatky ďalších učiteliek, ktorých profesnú činnosť zmrazila éra neslobody.

František Neupauer

Odporúčame

Blog
Matky politických väzňov

Matky politických väzňov

Bolo skoré ráno. Vonku bola hmla. Kráčal som cestičkou v kukuričnom poli smerom k väznici v Leopoldove. Pred väznicou už postávalo niekoľko ľudí. Premýšľal som nad cestou matiek do väzníc za svojimi nevinne odsúdenými synmi. Zvlášť vtedy, keď som si v leopoldovskom archíve prechádzal spisy politických väzňov s informáciou o návšteve matky. Dotýkal som sa ich podpisov...