Máme ich v srdciach, aj v mobiloch

Krajinu, ktorá sa nachádza vedľa nás, delí napriek malej vzdialenosti priepastné množstvo rozdielov. Každoročne to konštatujú aj mladí, ktorí na Ukrajinu prichádzajú ako misijní dobrovoľníci. No ich cieľ je o niečo zmysluplnejší. Pomôcť v detských táboroch a tak svedčiť o svojej viere aj mimo Európskej únie.

„V televízii môžeme vidieť Ukrajinu ako krajinu mafiánov, krajinu obrovskej chudoby. A je to naozaj tak. Ako keby sme sa vrátili na Slovensku o 20 rokov dozadu,“ hovorí maturant Juraj Kováč, ktorý sa minulý rok zúčastnil ako misijný dobrovoľník letného tábora na Ukrajine. Tieto misijné pobyty organizujú Saleziáni Dona Bosca, aby mladí pomohli miestnym kňazom alebo misionárom, ktorí majú práce ponad hlavu. „Preto keď som sa vrátil na Slovensko, som si veľmi vážil splachovací záchod,“ smeje sa. Na Ukrajine je to jednoducho tak. Ich život je viac spojený s prírodou. Všetko si vypestujú sami, nepotrebujú si to kupovať.

Jazykové bariéry
Príprava mladých, ktorú má na starosti salezián don Pravda, prebieha od septembra do júna, vždy raz do mesiaca. Jej cieľom je naučiť sa ukrajinčinu, pripraviť si program na tábor a vzájomne sa spoznať. „Viac som tu ocenil, že sme sa spoznávali, ako niektoré veci, ktoré sme robili. Zdalo sa mi zbytočné, že jedno stretko sme preberali tému o kráľovi Dávidovi, celé sme to tam čítali, ani sme poriadne nevedeli po ukrajinsky,“ hodnotí Juraj.

Lúštenie azbuky dalo zabrať, a nie vždy sa podarilo prelomiť jazykovú bariéru . „Keď sme tam prišli, dve dievčatá, Irenka a Ivanka, nás pozvali na čaj. Irenka bola už učiteľka, 26-ročná, Ivanka mala 18 rokov. A keďže sme ešte len začínali s ukrajinčinou, pokúšali sme sa o rozhovor. Keď nám ukazovali fotky, niekto chcel povedať: Na tej fotke sa nepodobáš. V Ukrajinčine to ale znamená, ty sa mi nepáčiš.“ Situáciu zachránil ďalší Slovák, ktorému ukrajinčina išla lepšie a všetko vysvetlil. Ešteže to nie je všetko iba o jazyku. „Nie je to len nejaká charitatívna akcia, ale chceli sme im predovšetkým dať pocítiť lásku, tak, že sme s nimi boli, že sme sa s nimi hrali.“ Oni si najviac cenili aj tak prítomnosť ako slová.

Evanjelizácie mladých
Takmer dvadsať mladých sa po prechode ukrajinských hraníc rozdelilo do rôznych skupín a rôznych farností. Spolu s dvoma dievčatami a dvoma chalanmi pripravoval Juraj tábor v dedinke Čiačim, v bývalej Podkarpatskej Rusi, pri rumunských hraniciach. Miestny farár im vybavil, aby bývali v rodinách, a tak ich pod vlastnú ochranu zobrala jedna žena. Keďže jej muž a traja synovia pracovali v Kyjeve, mala ich za vlastné deti.

Po návšteve na nevydarenej diskotéke ich ďalší deň už čakali deti a vzájomné očakávania.
„Prvé stretnutie bolo také ostýchavé. Potom nám už chceli všetci pomáhať. Chceli nosiť ruksaky, ktoré bolo väčšie ako oni,“ spomína. Boli radi, že sa im niekto venoval.
Každý deň prišlo pred kostol asi dvadsať detí vo veku od 6 do 14 rokov. „Miestna cirkev, to sú iba obrady a liturgia, tým sa to všetko končí.“

Futbal medzi kravami
„Keď sme sa ráno stretli, pomodlili sme sa, zaspievali si, a išli hrať futbal alebo pexeso. Na ihrisku sa vždy pásli kravy, tak sme hrali medzi nimi. Keď pražilo slnko, zobrali sme ich pod tribúnu. No katechézy ich veľmi nebavili, museli sme to spojiť s krížovkou alebo tajničkou, potom sa to už dalo.“ Zaujať ich bol veľký problém. „Ukrajinské deti sú živé, húževnatejšie a menej zakomplexované ako tie naše. Nedajú sa tak ľahko rozhádzať. Jednému 6-ročnému chlapcovi robili zle, zobrali mu šľapku a hodili ju do kravského lajna. Nasadil si ju so slzami v očiach a išiel ďalej. Majú ťažší život, tak sa musia viac prebíjať. Vždy sme sa ich snažili pozvať na omšu, a väčšina aj prišla.“ Tam Juraj zažil na prvý piatok niečo nezvyčajné. Keďže gréckokatolícke obrady sú dlhé, miestny kňaz začal spievať pieseň, alebo prosby, a pokiaľ ich ľudia dospievali, stihol vyspovedať jednu babku.

Posledný večer tábora to bolo skutočné silné. „Dostal som od nich porcelánovú sošku, tortu a takého motýľa.“ A získal mnoho kamarátstiev, mnohí sa mi ozvali mobilom, aj keď sme už boli doma. „Čau Juri, ako sa máš?“ telefonovali mu jeho ukrajinskí kamaráti. A rozumel si im? „Tak trochu. Dalo sa to, keď rozprávali pomaly.“ To predsa nebolo najhlavnejšie.

Martin Ližičiar

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora