Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
02. júl 2021

Národ s krátkou pamäťou

Prečo je pre Slovákov také náročné sa poučiť z minulosti?
Národ s krátkou pamäťou

Slovensko, zdá sa, trpí akousi kolektívnou poruchou pozornosti. Skôr ako sa spoločenská realita stane realitou, sme hladní po niečom novom a kým to nové stihne prísť, túžime už po ďalšej novinke, v nádeji, že nás práve ona uspokojí. Je to hrozný cyklus, ktorý sa neustále opakuje. Najvýznamnejšiou a najnebezpečnešjou súčasťou tohto procesu však nie je samotná túžba po novom, no kolektívna amnézia, ktorí tak radi dobrovoľne často podstupujeme.

Snáď jednou z najlepších ukážok tohto fenoménu poctivo pestovanej necitlivosti spoločnosti je vôľa odpúšťať politické kauzy či prešľapy verejných činiteľov. Stačí sa pozrieť na vývoj preferencií strany SMER - strana, u ktorej po rokoch nespočetných afér, hriechov a dokonca odchode novej tváre Petra Pellegriniho opäť vidíme príliv nových voličov. Azda vďaka novému logu a mladším tváram?

Veľmi podobným príbehom je Sme Rodina, ktorá už-už vyzerala, že sa z káuz plagiátorstva a zaobchádzania so zdravotníckym personálom svojho predsedu nezotaví. Stačila jedna vládna kríza a Boris Kollár sa vrátil do politickej formy, s energiou ako nikdy predtým. Aj jeho voličská základňa sa ukázala viac než ochotná odpúšťať, respektíve na jeho hriechy úplne zabudnúť a jeho strana sa vrátila na stabilné priečky v prieskumoch.

Nejde však len o preferencie - ukážkovým príkladom sú strany na jedno použitie, ktoré sa znova a znova vracajú v každom volebnom cykle a volič je znova a znova ochotný pristúpiť na možnosť, že to tentokrát dopadne inak. Tak sme skončili so stranami ako #SIEŤ či Za Ľudí, ktorých dávnejšími ekvivalentami boli napríklad Schusterova SOP či strana ANO. Naša chuť zabúdať sa preto vždy pretaví do podoby podobného nestáleho kúsku vládnej koalície a vôbec by nebolo prekvapením, ak by sa podobný scenár zopakoval aj v ďalších parlamentných voľbách.

Kolektívna amnézia sa však netýka len preferencií a politických strán. Táto naša "celonárodná" vlastnosť má veľmi významný dopad aj na oveľa dôležitejšie otázky, otázky, ktoré môžu rozhodovať priam o živote a smrti. Ak si zoberieme očkovanie ako bernú mincu, ochota dať sa zaočkovať klesá a stúpa úmerne k aktuálnej pandemickej situácii na Slovensku. V dňoch a týždňoch, keď sa nám plnili nemocnice a každý deň sme hlásili vysoké počty úmrtí na COVID-19, bolo ochotných zaočkovať sa okolo 50% Slovákov, no odvtedy táto hodnota postupne klesá, či prinajlepšom stagnuje. Obrazy hroznej zimy a jari, keď takmer každý z nás poznal niekoho, kto kvôli COVIDu vážne trpel, sa nám neustále vzďaľujú a mnohí si radšej povedia, že im očkovanie nestojí napríklad za jeho vedľajšie účinky. Slovensko je aj vďaka tomu jedna z najhorších krajín EÚ, čo sa postupu očkovania týka.

Inzercia

Hromadne pohŕdame jedinnou účinnou zbraňou voči koronavírusu len preto, že sme ochotní zabudnúť, aké hrozné to s COVIDom bolo a veľmi rýchlo znova môže byť.

Ak je nášmu národu naozaj vlastná pamäť "zlatej rybičky", má zmysel sa vôbec rozprávať o akejkoľvek ceste z tohto marazmu, akejkoľvek nádeji na poučenie, či zlepšenie sa? Sme schopní poučiť sa z voľby populistických strán do časov krízy, či z obrovskej pohromy, ktorou bol pre Slovensko COVID?

Dovolím si povedať, že áno. Jedinou nádejou je nájsť akési riešenie na túto krízu v každom z nás. Prispieť svojou malou troškou k tomu, aby naši priatelia či známi, nepriatelia či ľudia, s ktorými sa pustíme do reči na ulici, zabúdali trochu menej. Je našou povinnosťou nevzdávať sa, nepodľahnúť kolektívnej amnézii, do ktorej nás verejnosť tak často ťahá a neustále pozitívne prispievať k tomu, aby sme my sami (a s nami aj naše okolie) nepodľahli strate spoločenskej pamäti.

Je našou povinnosťou diskutovať. Nehádať sa, neškriepiť sa, nezanevrieť na iných. Jednoducho viesť rozhovory ako ľudia, ako blížny s blížnym. Pretože ak sa vzdáme diskusie, stratíme kolektívne nielen pamäť, ale aj akúkoľvek nádej pre našu lepšiu spoločnú budúcnosť. Budúcnosť, ktorá nie je odkázaná na opakovanie chýb minulosti.

Odporúčame

Blog
Osteň

Osteň

V nedeľných čítaniach obdobia „Cez rok“ nás čaká posledný úryvok z Druhého listu Korinťanom. Pochádza z jeho predposlednej kapitoly, ktorá je súčasťou poslednej ucelenej časti spisu. V kapitole 10 sa totiž Pavol „opäť“ vracia k svojej obrane. Jazyk záverečných štyroch kapitol je však tak nezvyčajne ostrý a expresívny, že túto sekciu mnohí považujú za pôvodne samostatný list. Mohlo by dokonca ísť o niektorý zo „stratených“ listov do Korintu (porov. 2 Kor 7,8), ktorý neskorší redaktori zachovali tak, že ho zakomponovali na záver 2 Kor. V každom prípade pri porovnávaní s predchádzajúcim textom badať v slovách posun. Sú totiž plné detailov z Pavlovho vnútorného života a jeho emócii. O to viac to platí aj o našom liturgickom výbere, ktorý je dodnes zahalený rúškom tajomstva.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.