Volebná povinnosť- vrchol etatizmu?

Práva, respektíve povinnosti ľudí alebo občanov patria medzi veľmi citlivú oblasť práva. Je to dané predovšetkým špecifickým vzťahom, vzťahom občana, človeka ku svojmu štátu. Je to vzťah recipročný, teda rovnakú citlivosť možno sledovať ako zo strany štátu, tak aj zo strany človeka (občana, iného subjektu). Vzhľadom na to, že práva, resp povinnosti sú „ponúkané alebo dávané“ v hlavnej miere zo strany štátu, zdalo by sa, že človek má v tomto vzťahu nerovnaké postavenie. Pozícia štátu je ešte naviac posilnená aj o to, že štát nielenže práva poskytuje, ale ich aj garantuje a ich porušenie následne sankcionuje. Podobne je to aj s povinnosťami. Štát ich nielenže ukladá, ale aj vynucuje ich plnenie zo strany ľudí, občanov, prípadne ostatných nositeľov.
Hranice medzi právom a povinnosťou sa zdajú byť na prvý pohľad veľmi jasné a zreteľné.V práve je v zjednodušenej podobe skrytá možnosť daného subjektu naložiť voľne so svojím oprávnením. Právo je teda to, čo oprávnení využiť môžu, ale nemusia využiť. Na druhej strane povinnosť túto možnosť neobsahuje, predstavuje naopak určité nutné chovanie. Z toho logicky vyplýva, že väčšina subjektov je radšej v pozícii možnosti ako nutnosti. Poskytovanie práv sa vždy stretávalo s pozitívnymi ohlasmi, čo je možné vidieť dodnes. Nové práva sa rodia takmer každý deň a to, čo sa právom nikdy nezdalo byť, je už dnes samozrejmosťou.Ukladanie povinností je preto veľmi citlivou otázkou a človek, občan, respektíve iný subjekt sa cíti pri stanovovaní povinností obmedzovaný zo strany štátu.
Volebná povinnosť nie je medzi štátmi až taká populárna. Volebná povinnosť si získala dôveru predovšetkým v štátoch Latinskej Ameriky. No výnimkou nie sú ani európske krajiny ako napríklad Belgicko, Luxembursko, Grécko, Cyprus. Z významných svetových má zavedenú volebnú povinnosť Austrália. Ak sa volič nedokáže stotožniť s ani jednou politickou stranou, prípadne politikom, má možnosť vhodiť tzv. biely lístok ako znak protestu. S povinnosťou je tiež neodlučne spojená myšlienka sankcie, ktorá nasleduje po nesplnení nutného rámca chovania. V prípade nezúčastnenia sa volieb v štáte, kde je zavedená volebná povinnosť, hrozí danému jednotlivcovi väčšinou peňažná pokuta a to v rôznej výške. V Turecku dokonca hrozí aj väzenie. Avšak spomedzi štátov sú aj také, ktoré neúčasť na voľbách nesankcionujú žiadnym spôsobom. No v týchto štátoch silne pochybujem o efektívnosti tejto povinnosti.
Nazdávam sa, že každý občan svojho štátu si musí byť vedomý rovnako svojich práv ako i povinností. Ak sa však pozrieme na volebnú povinnosť zo strany štátu, z povinnosti občana sa podľa mojej mienky stáva „právo štátu“. „Právo štátu“ na to, aby nebol zo strany svojich občanov vystavený nezáujmu, apatii, prípadne totálnej ignorancii.
Kritici volebnej povinnosti argumentujú tým, že to je prevažne otázka postkomunistických krajín a súvisí s istým sklamaním z demokracie ako takej. Je objektívne pravda, že volebná účasť je na Západe omnoho vyššia. Je to hlavne vďaka vyššej občianskej uvedomelosti týchto krajín, ktorej sa u nás budú občania ešte dlho učiť.
Som však presvedčený, že prevažná časť občanov, ktorí sa nezúčastňujú na voľbách to robia buď z ľahostajnosti alebo lenivosti zúčastniť sa volebného aktu. Ak by to tak nebolo a prevažná časť by vyjadrovala protest, tým, že by bola volebná povinnosť, sa nijako nedotkne ich právo na prejav protestu. Napríklad formou už spomenutých bielych lístkov. Preto mi v tejto súvislosti napadá otázka. Má teda občan právo na to, aby mu boli poskytované určité výhody zo strany štátu aj napriek tomu, že on sám svojou neúčasťou vo voľbách svoj štát ignoruje? Myslím, že nie. Vzťah občana a štátu je totiž vzájomný a nie jednostranný.
Z liberálnych alebo libertariánskych kruhov sa často ozýva výhrada, že dochádza k obmedzovaniu osobného postavenia jednotlivca. Volebná povinnosť je podľa môjho názoru povinnosťou, ktorá zasahuje do sféry jednotlivca asi najmenej. Ak si ju porovnáme napríklad s brannou povinnosťou, resp. povinnosťou platiť dane, ide skutočne o minimálny zásah.
Mojím ďalším argumentom za volebnú povinnosť je istotne to, že povinnosť voliť prispieva k omnoho väčšiemu naplňovaniu základných ideálov demokracie. Ak ju chápeme tak, ako to vo svojom slávnom výroku o demokracii povedal A. Lincoln, mala by to byť vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud. Neúčasťou vo voľbách nemôže vzniknúť vláda ľudu, demokracia sa nenaplňuje ani prostredníctvom ľudu a už vôbec nie pre ľud. Často sa môže stať, že výsledok vo voľbách reprezentuje iba malú časť ľudu ako takého.
Mnohí tvrdia, že pomerne nízka volebná účasť občanov je tiež určitým signálom. A tento signál podľa kritikov volebnej povinnosti, nie je až taký závažný, aby bolo nutné zaviesť volebnú povinnosť. Naviac môže byť chápaný dosť rôznorodo. Jednak ako prejav protestu, prípadne nezáujmu. Medzi najčastejšie zdôvodnenia neúčasti sa považuje protest občanov, ich ľahostajnosť, nemožnosť výberu, nedôvera elektorátu voči politikom, neinformovanosť, sklamanie, aktuálne počasie, prípadne presvedčenie, že ich hlas aj tak nič nezmení. Problém vidím hlavne v tom, že skutočné dôvody sú pomerne ťažko objektívne zistiteľné. Toto zahmlenie sa určite odstráni zavedením volebnej povinnosti. Napríklad volič, ktorý nebude mať dôveru k žiadnej strane, respektíve politikovi, jednoducho vhodí tzv. biely lístok alebo lístok neplatný. Odbúrajú s tým dôvody ako lenivosť, zaneprázdnenosť, počasie, zníži sa počet ľahostajných ako i tých, ktorý o dianie v štáte nejavia žiaden záujem.
Volebná povinnosť takisto prinúti politikov, aby sa neschovávali za nízku volebnú účasť. Politici budú totiž nútení v prípade veľkého percenta bielych lístkov zaujať určité stanovisko, zmeniť svoj štýl vládnutia, prípadne vyvodiť iné konzekvencie, ktoré v prípade veľkej neúčasti nie sú prinútení vykonať.
Som presvedčený, že volebná povinnosť môže pozitívne vplývať aj na zvyšovanie záujmu občanov o politické dianie, resp. všeobecné dianie v spoločnosti a v štáte. Priznávam síce, že sa bude jednať o istú nanútenú motiváciu, ale v končenom dôsledku bude informovanosť občana len prínosom.
Za otvorenú považujem otázku sankcie, pre prípad nedodržania povinnosti. V mnohých štátoch má sankcia podobu určitej peňažnej pokuty, čo považujem asi za najoptimálnejšie riešenie. Zatváranie ľudí do väzenia prípadne iné tresty považujem za neadekvátne a pripomínajúce totalitné štátne zriadenia.
Zastávam názor, že volebná povinnosť sa nemusí týkať všetkých druhov volieb. Je síce veľmi diskutabilné určovať, ktoré konkrétne voľby majú najväčší význam. Jednoznačne však medzi ne patria parlamentné voľby, prípadne voľby prezidenta.
Nazdávam sa, že veľmi pochybným argumentom v rukách odporcov volebnej povinnosti je jej prirovnávanie k totalitným praktikám. Sú potom štáty ako Austrália, Belgicko, Grécko, Luxembursko, Lichtenštajnsko alebo Cyprus nedemokratické? To určite nie.
Volebnú povinnosť chápem tiež ako istú morálnu povinnosť občana voči svojmu štátu. Niekedy sa v tejto súvislosti hovorí aj o tzv. občianskej povinnosti. Podľa môjho názoru by bolo omnoho lepšie chápať ju z vnútorného pohľadu každého občana. Pri zavádzaní volebnej povinnosti by bola podľa mňa nevyhnutná mohutná reklamná kampaň, aby sa ľudia s povinnosťou voliť stotožnili, pochopili jej význam, účel a zmysel a nechápali ju ako totalitný ovládací prvok v rukách štátu. Občania by si mohli tiež uvedomiť, že majú určitú zodpovednosť aj voči celku, voči spoločnosti a štátu, kde žijú. Osobná sloboda, garantovaná štátom, totiž nemôže jestvovať bez osobnej zodpovednosti.
Niekedy je volebná povinnosť obhajovaná aj tým, že jej zavedením sa eliminuje vplyv extrémistických, napríklad krajne pravicových strán. Nižšou volebnou účasťou sa totiž zvyšuje šanca týchto malých strán dosiahnuť dobrý výsledok, pričom príkladom môže byť východné Nemecko. Uznávam, že to môže byť dvojsečná zbraň a často na ňu môžu doplatiť aj malé, neextrémistické strany.
Mojím ďalším argumentom je aj finančná stránka volieb. Voľby ako také sú určite pomerne nákladnou záležitosťou. Je potrebné zabezpečiť volebné lístky, priestory, komisie, sčítanie a mnoho ďalších organizačno-technických záležitostí. Napríklad efektivita použitia hlasovacích lístkov pri zavedení volebnej povinnosti je neporovnateľne vyššia, ako v prípade, ak sa volieb zúčastní napr. 50 % oprávnených voličov.
Zavedenie volebnej povinnosti by bolo podľa mňa vhodné aj z dôvodu, že mnohí občania si toto ich právo, najmä však atribúty tohto práva nevážia. Tí, ktorí častokrát bojovali za to, aby mohli dnes ľudia slobodne voliť, dnes majú pocit, že ich boj bol zbytočný. To, za čo oni najmä vo východnom bloku riskovali aj svoje životy, si dnes ľudia, ktorí nechodia voliť, jednoducho necenia. Je otázne, či by si títo ľudia začali slobodné voľby po zavedení volebnej povinnosti následne vážiť. Určite by sa však nad ich zmyslom minimálne zamysleli.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora