postreh

...žeby nedostatok pokory?

V Podobenstve o stratenej ovci čítame:

Do Ježišovej blízkosti často prichádzali výbercovia daní a ľudia zlej povesti, aby ho počúvali. Farizeji a učitelia Zákona sa nad tým pohoršovali a vraveli: „S takou zberbou sa priatelí a sedáva s nimi za jedným stolom!" Ježiš im na to odpovedal podobenstvom: Keby niekto z vás mal sto oviec a jedna z nich by sa mu stratila, nepokúsil by sa ju nájsť? Nechá tých deväťdesiatdeväť sa pásť a pôjde hľadať tú stratenú. Bude ju hľadať dovtedy, kým ju nenájde. A keď ju nájde, vyloží si ju na plecia a radostne ju ponesie domov. Zavolá svojich priateľov i susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju stratenú ovečku! Podobne v nebi bude ešte väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý sa napraví, ako nad deväťdesiatimi deviatimi, ktorí si myslia, že nepotrebujú pokánie.

My kresťania mali by sme sa tiež takto správať, ale nie je tomu vždy tak. Poviem Vám teraz jednu príhodu – moju nedávnu skúsenosť:

Pracujem ako dobrovoľník v diakonii(je to grécke slovo a znamená služba – podľa Novej zmluvy sa každá činnosť cirkvi rozumie ako služba) – pomáham podľa svojich možností a schopností tým, ktorí to potrebujú: deťom, ktoré nemajú kam ísť po skončení pobytu v detskom domove, seniorom, ktorých navštevujem...a iným potrebným. Vďaka Bohu, organizátorom a hostiteľom z cudziny som sa nedávno zúčastnila spolu s asi dvadsiatimi profesionálnymi pracovníkmi diakonie na študijno - pracovnej ceste po zariadeniach sociálnych služieb. Navštívili sme mnoho zariadení pre seniorov a nakoniec náš naši hostitelia zaviedli do velikánskeho kostola Vesperkirche. Poviete si, no a čo, veď kostolov je habadej a na takýchto cestách je možné ich bežne navštevovať. Ale...ale toto nie je len taký obyčajný kostol , hoci ani zázračný nie je...zázračným mi len pripadal a to preto, čo sa tam deje...Tento kostol totižto nie je len kostolom pre služby božie. Priamo v kostole sa 3 mesiace v roku cez zimu podáva strava pre bezdomovcov, narkomanov,... a ostatných potrebných. Jedlo sa varí inde, dováža sa, vydáva sa a konzumuje sa na stoloch, ktoré sú rozmiestnené po celom kostole(podotýkam, že v maximálne hygienických podmienkach, v čistom prostredí), zriadený je tu aj kútik pre deti, odpočívadlá, ambulancia s dobrovoľníckym lekárom a každý deň tu býva aj krátke stíšenie – služby božie. Denne sa tu vydáva jedlo pre 700 ľudí , chodia sem aj ľudia, ktorí majú problémy so zákonom, sem je pozvaný každý bez ohľadu na vieru, vierovyznanie, bez ohľadu na to, či chce svoj život zmeniť alebo nie, pracovníci(napospol dobrovoľníci, okrem vedúceho – ten je profesionál platený Diakoniou) tu nerobia misiu a nie sú pedagógovia, nemoralizujú, dávajú potrebným aj oblečenie, spacáky, karimatky... Bývajú tu na spestrenie aj koncerty a hrajú hry. Za jedlo sa platí symbolická suma, kto na to nemá, hladný z kostola neodíde.

Od našich hostiteľov sme my účastníci študijného pobytu dostali stravné lístky a mali sme možnosť jesť za stolom spolu s ostatnými. A tu nastal problém: väčšina ľudí z našej skupiny (opakujem, že to boli všetci okrem mňa profesionáli diakonie – prichádzajú alebo mali by(?) prichádzať do styku s ľudským utrpením v rôznej podobe) si len horko-ťažko posadala medzi „domácich“ – aj to po skupinkách, hoci nám vedúci doporučil, aby sme sa „rozptýlili“. Jedlo si síce vyzdvihli a aj keď bolo veľmi dobré (vyprážaná ryba so zemiakovým šalátom – bol piatok), hnusilo sa im ho jesť a ako potom povedali vonku – obracal sa im žalúdok. Mňa osobne tento postoj šokoval, veď tí „domáci“ boli čistí – hoci oblečení v obnosených šatách, nesmrdeli, neobťažovali... Popravde v hociktorej domácej – slovenskej krčme to vyzerá oveľa horšie. Nechcem, aby ste si mysleli, že sa vyvyšujem nad niekoho, ale mne pripadalo celkom prirodzené jesť medzi týmito ľuďmi – lepšie povedané jesť s nimi za jedným stolom. A nemusela som ani premáhať nejaký odpor.

Nechcem prísne napomínať ani poučovať, som len presvedčená o tom, že pracovníkom diakonie z našej skupiny chýba dostatok pokory a pozabudli, ako to bolo v tom podobenstve O stratenej ovci alebo v tých ďalších - O stratenej minci a či v tom O márnotratnom synovi. Nie som odborník – teológ(takže to poviem, ako si myslím), keby som vedela, napomínala by som ich s láskou: Myslite na to, prosím, že nie všetci, ktorí sa s Vami ocitli vtedy pri jednom stole sa v tej svojej situácii ocitli z vlastnej viny a keby aj, myslite na tie podobenstvá – ako jednal v konkrétnych situáciách pán Ježiš. A myslite aj na to, že je potrebné odpúšťať a zabúdať odpustené viny...A ešte, myslite aj na to, že aj Vy alebo niekto z Vašich blízkych sa môže ocitnúť na „druhej strane barikády“, že budete potrebovať pomoc a možno sa nájdu ľudia, ktorí Vám poskytnú pomoc, budú s Vami sedieť za jedným stolom a nebudú ohŕňať nosom.
A aby sa to podarilo a neviem, ako inak pomôcť, budem sa aspoň modliť, aby ste ak sa znovu ocitnete v podobnej situácii(ako počas toho nášho obeda v tom kostole) našli silu a hlavne dostatok POKORY v sebe a s radosťou s nimi stolovali. Pán Boh Vám pomáhaj.

S láskou pozorované, prežité a zaznamenané.

Alenka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo