Ak je Cirkev matkou, štát chce byť otcom

Môj priateľ a spolubrat Anton Ziolkovský napísal na svojom blogu v SME článok, v ktorom dospel k zaujímavej téze: kresťan nemôže s čistým svedomím vhodiť pri prezidentských voľbách do urny volebný lístok s menom profesorky Ivety Radičovej. Spolu s tým obvinil KDH, že urobilo chybu, ak pristúpilo k podpore jej kandidatúry. Dôvod: jej liberálne postoje. A hoci to v článku nezaznelo, nepriamo tým urobil propagandu pánu Gašparovičovi.

Nuž, v nasledujúcich riadkoch sa pokúsim o niečo podobné, len otočím dôvody i kandidáta. Pán Gašparovič bol členom Komunistickej strany, ale iba toto konštatovanie mladej generácii, ku akej patrí aj spolubrat Ziolkovský už asi nestačí. Treba pridať aj trochu histórie pre oživenie pamäti o spôsobe politického zápasu komunistov o moc.

Pri voľbách v roku 1920 - píše Civiltá Cattolica z uvedeného obdobia - socialisti robili volebné kortešačky aj na Slovensku. Sľubovali takmer raj na zemi a na hlas zvona prerušovali svoje propagandistické reči a začali sa modliť Anjel Pána… Jednoduchý ľud tým úplne zmiatli a voľby vyhrali - komentuje vysledok volieb Civiltá Cattolica a dodáva, že Slovensko “je červené”, až kým nevystúpil Andrej Hlinka, aby uviedol pravdu na správnu mieru. Neskôr po vojne komunisti opäť “hrali” s náboženskou kartou. Ako príklad uvediem prezidenta Gottwalda, ktorý po komunistickom puči vo februári 1948 a potom, ako sa nechal zvoliť za prezidenta, požiadal pražského arcibiskupa Berana o požehnanie v chráme sv. Víta a o spev Te Deum laudamus. Stalo sa, no vzápäti dal Gottwald arcibiskupa internovať a znemožnil mu pôsobenie. Ba profesor Hanus vo svojich spomienkach aj v 48. pri volebných kortešačkách komunisti na hlas zvona prerušovali svoje príhovory, aby sa modlili (nechcel som tomu uveriť, keď som to v Hanusovej knihe čítal). A ako sa správali a čo páchali komunisti na Cirkvi, nech si každý prečíta knihu profesora Ladislava Hanusa Pamäti svedka storočia. Boli to práve komunisti, ktorí z biskupov a kňazov urobili, čo chceli: nepoddajných zavreli do väzenia a z poddajných urobili svojich “pajácov” a iba istá časť si kléru si uchovala svoju česť a kresťanskú dôstojnosť.

V septembri 1989 pri biskupskej konsekrácii nového spišského biskupa Mons. Tondru vtedajší zástupca Ministerstva kultúry pre veci cirkevné pán Máčovský pri pozdrave nového biskupa v mene štátu povedal, že “Cirkev je matkou, ale štát otcom” a kto ubližuje “matke”, uráža aj “otca”. Ak som dobre rozumel jeho prejavu, asi chcel tým povedať, že Cirkev je pod “mocnou” ochranou socialistického štátu. Je to náhoda, že niečo podobné zaznelo aj z úst premiéra Fica pri tohtoročnom novoročnom stretnutí s predstaviteľmi cirkvi a náboženských spoločnosti? Opäť tam zaznelo, že ak je cirkev matkou, štát chce byť otcom… Neviem, kto takéto výroky komunistickým a post-komunistickým predstaviteľom chystá. Nápadne sa to však podobá výroku sv. Ambróza z prvého tisícročia kresťanstva, ktorý povedal: “Nikto nemôže mať Boha za Otca, ak nechce prijať Cirkev za svoju matku”. Ešte mám z čerstvej pamäti ako pri biskupských vysviackách v roku 1990 exkomunisti (lebo vtedy už poodhadzovali stranícke legitimácie, ale s najväčšou pravdepodobnosťou nie svoje komunistické presvedčenie) ”kľakali” na sv. omšiach pri pozdvihovaní, ale neboli spôsobilí povedať jednu vetu na svoje vlastné ospravedlnenie, že patrili k partaji, ktorá napáchala toľko neprávosti aj na Cirkvi.

Vieme aj o činnosti pána Gašparoviča i o tom, ako viedol Slovenský parlament v ponovembrovom období. Človek môže prežiť vnútorné obrátenie, vnútornú zmenu, ale to si žiada aj určité verejné ospravedlnenie. Toto však pán Gašparovič nikdy neurobil. Preto nemožno veriť ani v jeho vnútorné obrátenie. Komunisti vždy koketovali s Cirkvou, ale len dovtedy, kým nepocítili, že prišiel ich čas ju “biť” a “doraziť” a že už ju nepotrebujú ako svoju slúžku. Takýto to postoj často pomýli aj úprimne veriacich ľudí, ktorí si myslia, že pomoc komunistov a socialistov je úprimná. Podľa mňa je to krutý omyl.

Možno hovoriť ešte o pravicovom a ľavicovom liberalizme. Zdá sa, že v súčasnosti ”straší” katolíkov najmä liberalizmus a sekularizácia a myslím si, že oprávnene. Ale treba rozlišovať pravicový liberalizmus a ľavicový socialistický liberalizmus. Ako príklad nám môže poslúžiť “katolícke” Španielsko (krajina sv. Ignáca z Loyoly, sv. Terézie z Avily, sv. Jána z Kríža, sv. Josemaríu Escrivu a ďalších celosvetovo významných svätcov). Kým tam vládol premiér Aznar ako konzervalivec liberálneho typu, aj Cirkvi sa žilo ľahšie. Keď nastúpil socialista a ľavicový liberál Zapatero, presadil aj homosexuálne partnerstvá a všelijaké iné zákony, ktoré prinútili dokonca madridského kardinála Rouco Varelu, aby sa postavil do čela protestného pouličného sprievodu a ak kardinál takéto niečo urobí, to už nie je maličkosť a nikdy to nerobí bez konzultácie so Svätou stolicou.

Profesorka Radičová nie je iste pre katolíkov ideálom ako predstaviteľka pravicového liberalizmu, ale aspoň sa nepretvarovala a myslím, že ani sa nepretvaruje a vie sa, čo možno od nej očakávať. Preto si dovolím povedať, že kto by volil Gašparoviča, potupil by a pošliapal česť a pamiatku všetkých členov Cirkvi, ktorí tak kruto trpeli pod jarmom komunizmu. A nielen to. Kto si myslí, že spojenectvom s pánom Ficom a jeho “služobníkom” pánom Gašparovičom, zachráni Slovensko pred liberalizmom, podľa mňa je vo veľkom omyle. Vyčkajme si druhé volebné obdobie pána Fica a uvidíme. Myslím si, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že Zapaterove socialisticko-liberálne opatrenia sa budú realizovať v plnej miere aj na Slovensku. A budem zvedavý, či predstavitelia Cirkvi, ktorí sa za neho zasadzovali a zasadzujú (nie síce verejne, ale niektorí poloverejne, iní tajne ako biblický Nikodém), či budú mať aspoň toľko odvahy, koľko prejavil madridsky kardinál Rouco Varela a či sa postavia do čela protestných sprievodov. Preto na záver si dovolím vysloviť vetu podobnú tej, ktorú vyslovil môj priateľ a kňaz Anton Ziolkovský: kresťan nemôže s čistým svedomím vhodiť do urny volebný lístok s menom pána Gašparoviča.

V každom prípade katolíci to budú mať v najbližších prezidentských voľbách ťažké. Viem, že v politike sa príliš často do minulosti nepozerá, ani obete minulých politických zápasov sa nezvyknú počítať. Pozerá sa predovšetkým na súčasné a budúce geopolitické a, z katolíckej strany, na cirkevné záujmy. Týmto cieľom a nie tamtým sa podriaďujú postoje, usmernenia. Myslím si, že touto líniou ide - podľa môjho názoru - politika Jána Čarnogurského. Možno by som bol rád, keby on vyslovil svoj názor. Ale asi by som chcel od neho veľa, ak by mal vysloviť svoj názor rok pred prezidentskými voľbami, keď sa ešte kalkuluje, vyjednáva. Ale dúfam, že jedného dňa aj on povie “kto” a bude veľmi dôležité čítať “medzi riadkami” jeho “prečo”.

Ján Duda

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho navybrali.sme.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo