Cirkev – naša rodina

Nechcem kritizovať ani zraňovať, ale dotknúť sa chcem.

Časť I. Patria malé deti do kostola?
Nedávno som bola svedkom výstupu viacerých starších farníkov (nie starých, len starších od nás – rodičov malých detí), ako sa pustili do mamičiek, ktoré majú aktívnejšie a živšie deti, že je to vraj ich vizitkou, ako sa v kostole ich deti správajú a že ich tam už nechcú vidieť a pod. (Horší výrok radšej necitujem, bol len jeden, teda nereprezentuje klasickú vzorku veriacich katolíkov.) Aj mňa to veľmi nahnevalo. No my s manželom už dlhšie vieme, že v našej farnosti deťom nie je dovolené byť deťmi, preto chodíme počas roka inde, tam, kde sú výborné detské omše a deti majú priestor byť také, aké sú. Je nám to ľúto, my nechceme unikať z vlastnej farnosti, lebo nemáme nič osobné proti farárovi ani celému sídlisku, ale radšej sa vyhneme nepríjemným konfliktom s ľuďmi, ktorí už zabudli, aké to i oni mali náročné so svojimi kedysi malými deťmi, alebo ktorí ani deti vôbec nemajú. Práve tí sa do nás púšťajú najčastejšie! V lete neboli rodinné omše na našom obľúbenom mieste, nuž sme si dovolili prísť do nášho kostola. Keď som ja bola bezdetná, nemiešala som sa do rodičov, pretože som tušila, že je to niekedy nemožné spacifikovať malé dieťa, ktoré ešte nerozumie celému dianiu. Nám rodičom je to najviac trápne a ťažké, keď vidíme, že dieťa vyrušuje. Všetci sa hanbíme, máme prácu s utišovaním ratolesti, z omše si veľa i tak neodnesieme, no keď sa navyše do nás pustia ľudia, je to ešte ťažšie. Preto zvažujeme, či je lepšie chodiť na omše oddelene – na jednu omšu muž, na inú ja, alebo vôbec nevodiť deti do kostola ... Avšak nebude neskoro, keď to potom budeme chcieť od staršieho dieťaťa? Veď teraz sa uňho pestujú návyky! Mne istý pán poradil, že nemusíme byť predsa celý čas vnútri, že môžeme ísť aj von. Ale potom načo chodíme do kostola? To môžem ísť s malým o pol deviatej ihneď na ihrisko, tých je na sídlisku dosť.
Tento problém je iste bežný v každej jednej farnosti na Slovensku. Mnohí to vyriešili stanovením detských omší, iní vytvárajú v bočnej miestnosti kostola či na fare počas kázne, ba počas celej omše besiedku pre deti s programom primeraným ich veku. Alebo ďalší zas oveľa viac integrujú deti do omše: je len jedno čítanie, interaktívna kratučká kázeň a samé deti sa chodia dopredu modliť prosby. No stále je tam istý počet maličkých, ktorí len behajú a mrmlú. Tí sú jednoducho akceptovaní.
Náš návrh je: upozorniť jasne farníkov, že tá a tá omša je pre rodiny s deťmi a tým, ktorí ju túžia stráviť v absolútnom tichu, ponúknuť inú z troch či viacerých omší počas dňa. Ale ak im časovo vyhovuje najviac tá istá, aby sa pokúsili akceptovať prirodzenosť detí. Na psychológii som sa učila, že dieťa prvého stupňa ZŠ sa dokáže koncentrovať na jednu činnosť len 6-8 minút. Čo potom ešte menšie deti?! Ich prirodzenosťou je hrať sa, džavotať a pohybovať sa. Ani my z nich nechceme mať drzých nevychovancov, snažíme sa ich prísne vychovávať, ale nemôžeme ich biť pre ich detskosť ani im nechceme sprotiviť omšu a tým vieru, ktorú oni vnímajú aj cez kostol. Rôzne deti sú aj rozdielne. Niektoré sú tichšie, niektoré bláznivejšie. Až sa dostanú do veku, keď budú chápať dianie na omši, vysvetlíme im ho a budeme požadovať ticho.
Ja mám už taký blok v sebe, čo zase ľudia povedia, že dva dni po sebe som odišla uprostred omše, pričom môj malý reval, že nechce ísť preč. Rukou mi ukazoval na kostol, aby sme nestáli len vonku, ale išli dnu. No ja som sa s ním napriek tomu úplne vzdialila, aby tam nerušil.
Čo sa stane, a veru už dávno stáva, ak sa nenájde pochopenie pre rodiny? Odídu, nebudú jednoducho do kostola chodiť. Poznám x takých, ktoré už do svojej farnosti nezavítajú. Vídame sa inde. Alebo represiami v deťoch vytvoríme falošný obraz o Bohu a Cirkvi (ako sa to stalo mne i mojim rovesníkom ešte v detstve). A čo je tiež reálne, katolíci odchádzajú k bratom protestantom, kde nachádzajú viac života a prirodzenosti. Aj my uvažujeme, či nebudeme navštevovať radšej ich nedeľné bohoslužby. Pretože my túžime kráčať za Kristom a žiť s Ním, pre Neho, no ako rodičia musíme hľadať schodnú cestu pre spoločné trávenie nedele a priestor, kde nás prijímajú.
Môžeme si vôbec v tejto krutej dobe, keď spoločnosť zovšadiaľ útočí na rodinu ako takú, podceňovať tento problém? Do veľkej miery je to na kňazovi, aký smer určí. Či je ochotný vypočuť si bolesť mladých rodičov i nápady dospievajúcich a dať im väčší priestor. To, že to ide, som zažila v tej istej farnosti za pôsobenia iného kňaza. To bol raj na zemi.

Časť II. Naši drahí kňazi

Je kňaz obrátený? Obrátený k Bohu? Modlí sa alebo viac študuje? Kňaz nie je Boh, je to človek, náš brat, rovnocenný pred Bohom s nami a aj on potrebuje dostávať spätnú väzbu od laikov. Neobstojí kázeň o tom, že nemáme kritizovať a byť večne nespokojnými Slovákmi. Moje otázky idú ďalej.
- Prečo je tak málo mužov v cirkvi? Je to problém len Zlého a sekularizácie spoločnosti?
Netreba úprimne hľadať príčinu aj v spôsoboch, akými sa muži-kňazi prihovárajú mužom-
laikom?
- Prečo na konferenciách laických komunít, našich či zahraničných, zažívam Božiu prítomnosť, počujem Boha cez živé kázne, čo sa mi málokedy stáva počas katolíckych omší? Prečo vedia títo kazatelia (katolíci i protestanti) pomenovať veci trefným spôsobom a hovoria priamo k môjmu srdcu? Prečo sú kázne viacerých našich kňazov nepoužiteľné pre to, čím ja od pondelka do nedele musím žiť? Môj manžel s bolesťou skonštatoval: „Naši kňazi majú veľa naštudované, no málo nažité. Dnes už sa kňazom tuším ani nemusíš stať, za kňaza u nás môžeš vyštudovať.“ Áno, stále počúvam 25-30-minútové intelektuálne či spoločensko-politické úvahy, o dianí vo svete, v novinách ... no málo z Božieho slova, málo živého zjaveného slova, ktoré Ježiš chce odovzdať na osobnej modlitbe kňazovi, aby ho povedal svojim ovečkám. Pýta sa kňaz pred omšou, čo má Pán na srdci pre svoj ľud?
- Ak ľud viac navštevuje laické kresťanské zhromaždenia, kňazi v tom hneď vidia nebezpečenstvo a cítia sa byť oni tými, čo musia chytro varovať a chrániť pravosť viery ... Varujú nás pred pýchou, no netýka sa niekedy aj nich?
- Neudržujú nás kňazi príkazom poslušnosti zviazaných v nevedomosti, že i my obyčajní ľudia môžeme počuť Boha? Vari len k nim hovorí? A počujú ho oni? V jednej kázni som sa dozvedela, že si Boha vraj nemožno volať za spoločníka pre svoje podnikanie. Alebo že sa nemôžem nádejať, že mi cez Písmo sv. odpovie na môj problém. Toto si úplne protirečí s mojou 17-ročnou opakovanou krásnou skúsenosťou s Pánom. Tu sa zase musím pýtať, či majú oni osobnú skúsenosť s Bohom, či ho počujú...
- Prečo sa v našej cirkevnej rodine hovorí viac o kresťanských hodnotách a o náboženstve než o samotnom Ježišovi Kristovi? Kto mení človeka: -stvo alebo živý Ježiš?
- Je moja úvaha drzá? Smiem sa vôbec pýtať?

Časť III. Jednota so všetkými kresťanmi

Už dávno som za fázou krízy, keď som mladícky chcela opustiť moju katolícku rodinu a hľadať si domov inde – u priateľov protestantov. Áno, u priateľov, nie u „odlúčených bratov“. Preto moja ďalšia úvaha nie je namierená proti RKC, lebo ju naozaj vnímam ako môj domov, a práve preto mi záleží na jej preliečení.
V deň celosvetových príhovorov za jednotu Cirkvi čítam i počujem len o duchovnom zjednotení s ortodoxnými, príp.o spoločnom krste s evanjelikmi. A to zjednotenie má vraj nastať tým, že oni (nie my) sa vrátia do katolíckej rodiny. Vraj už-už na to prichádzajú! Áno, sú tí, čo majú väčšie vzdelanie v cirkevnej histórii než ja. Ale i tak ma bolí, že nie je žiadna zmienka o ďalších – evanjelikálnych zboroch (cirkvách, skupinách). V dobe, keď sa liberalizuje celé Slovensko, keď ani „praktizujúci“ katolíci nemajú jasno, čo je viera v Krista a čo sú povery, keď títo „praktizujúci“ kresťania nie sú naisto utvrdení v otázke potratov, rozvodov, eutanázie, homosexuality, antikoncepcie ..., ignorujeme baptistov, apoštolských, kresťanské letničné zbory a.i. „Po ovocí ich spoznáte“, povedal náš vzor. Tak prečo sa na to ich ovocie nepozrieme zblízka?! Rozvinutá služba mladým, deťom, narkomanom, ženám, rodinné tábory, 24-hodinové príhovory po celý rok za všetky oblasti štátu, živé vyučovania, konferencie, kde sa stretajú s Bohom mladí i starší, vysielanie misionárov do zahraničia, publikovanie, chváliace a uctievacie tímy, hudobné skupiny, úspešná základná i materská škola ...
V každej cirkvi sa nájdu mŕtve miesta, stojaté vody a každej hrozí postupné ustrnutie vo vlastnej tradícii, zahľadenosť do seba a pokušenie k pocitu, že len my sme tí ozajstní, praví, odmietajúc tých druhých. Všade sú stopy nezrelosti. No to nie je dôvod na odmietanie a vyhlasovanie za bludárov.
Od nekatolíkov som sa naučila čítať Božie slovo, uctievať Boha slobodne (= improvizovaným spevom, tancom, telom), u nich som prvýkrát prežila túžbu slúžiť, oni upriamili moju pozornosť z kresťanského náboženstva na osobu Ježiša Krista. U nich som si všimla efektivitu pri získavaní učeníkov. Od nich som sa dozvedela o modlách, o potrebe venovať sa vnútornému uzdraveniu, o generačných hriechoch, o prekliatiach. Oni sa mi stali priateľmi. A toto priateľstvo je podľa mňa cesta k ekumenizmu. Teológie sa možno nikdy nezjednotia. Tam hore to pôjde len ťažko. My dole sme už začali. Cez vzťahy, cez spoločnú službu, cez vzájomné obohacovanie sa, cez tolerovanie rozdielov, cez upnutie pozornosti na evanjelium a vlastne celú Bibliu, ktorú máme spoločnú.
Ja neplánujem opustiť katolícku časť Kristovho tela. Ak je to moja matka, moja rodina, kde som prijala vieru, kde som vyrastala, kde teraz spoznávam Boha, neopustím ju preto, že má svoje choroby. Ale ani mi nikto nemôže zakázať či vyčítať účasť na iných bohoslužbách, spoluprácu s nekatolíkmi a už vôbec nie vymazať mi z hlavy tento smer zmýšľania. Ekumenizmus vidím tak, ako mi ho predstavili vyzretí ľudia z „oboch strán“. A na takto chápanom mienim pracovať. Veď aj na Slovensko prichádza éra, ktorú poznajú susedia Rakúšania, Česi i Nemci (o ďalších ja nemám poznanie), kedy je už nevyhnutne potrebné spojiť sily a zjednotiť sa v Duchu, láske a nie v teológii, lebo náš nepriateľ je veľký a potreba poznať Boha ešte väčšia.

Dúfam, že som nekritizovala a nezranila, ale dotknúť som sa chcela.

Alena Ješková

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora