Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
21. jún 2021

P. Tomáš Gerboc: Vidieť potrebu je pekné, konkrétny skutok je viac

Svetový deň utečencov si pripomíname 20. júna. Žijú aj medzi nami. V roku 2016 prijali vo farnosti v Nitre a okolitých obciach rodiny kresťanov z Iraku. Niektorí na Slovensku strávili kratší čas a vrátili sa domov, iní ostali. Kňaza Tomáša Gerboca SVD (37) sme sa pýtali, ako prežíval službu týmto rodinám a čo v ňom zanechala. 
P. Tomáš Gerboc: Vidieť potrebu je pekné, konkrétny skutok je viac

Autorka: Zuzana Straková 

Páter Tomáš, možno na začiatok by sme si mali ozrejmiť rozdiel medzi migrantom a utečencom, pretože ľudia si ich zvyknú zamieňať a na základe toho si vytvárajú rôzne predsudky...

Migrant je človek, ktorý sa rozhodol zmeniť natrvalo alebo na istý čas miesto svojho pobytu, ide o pohyb v geografickom a sociálnom priestore. Napríklad človek, ktorý odchádza za prácou do zahraničia natrvalo alebo na nejaký čas a opúšťa svoj domov – vlasť, je migrantom. Utečenec je človek, ktorý je prinútený utiecť z vlastnej krajiny, pretože pre isté okolnosti, ako je národnosť, vierovyznanie, farba pleti, príslušnosť k istej sociálnej vrstve a podobne, mu hrozí prenasledovanie a je ohrozený jeho život. Na Slovensku by sme mohli namiesto slova utečenecpoužiť aj slovo azylant.

V období, keď prišli na Slovensko prvé utečenecké rodiny z Iraku, predovšetkým z mesta Karakoš a okolia, vrcholila takzvaná utečenecká kríza v Európe a médiá boli plné hrozivých správ z ich prílivu. Ovplyvnili tieto správy váš pohľad na nich?

Pokiaľ ide o môj pohľad, myslím, že jediná emócia, ktorá vo mne bola, bol súcit. Skutočný súcit a obava, čo to my ľudia v tomto svete stvárame. Keď sa objavili správy o tom, že aj na Slovensko príde časť utečencov, bol som rád, že sme prejavili aspoň trochu súcitu a odvahy prijať i keď len malú skupinu, ale predsa. Ale stretol som sa aj s opačným názorom a s obavami u ľudí. V tom čase som pôsobil ako kaplán v inej farnosti, nie v Nitre, a veru, nebolo ľahké vysvetliť ľuďom, že je našou kresťanskou povinnosťou prijímať aj utečencov a že aj takto sa prejavuje živá viera. Navyše, je nutné pripomenúť, že Slovensko sa zaviazalo prijať kresťanov, nie ľudí iných náboženstiev – teda riziko terorizmu, ktorým sa mnohí oháňali, nám naozaj nehrozilo. Raz sme mali vo farnosti práve k tejto problematike nedeľné príhovory. Snažili sme sa ľuďom vysvetliť, že aj prijatím utečencov sa prejavuje kresťanská láska. O niekoľko dní som stretol jedného veľmi dobrého človeka a povedal mi: „Páter, pekne ste to v nedeľu povedali. Múdro. Správne. Súhlasím s vami. Ale i tak ich tu nechcem!“ Sú asi veci, ktoré nie je ľahké podať či prijať.

Prečo je, podľa vás, v ľuďoch toľko predsudkov a obáv?

Keď som nad tým niekedy premýšľal, uvedomil som si, že aj my veriaci sme niekedy veľmi pragmatickí a šablónovití. Bojím sa však, že práve v takomto postoji strácame možnosť toho, aby sa nás vanutie Božieho Ducha – Ducha, ktorý oživuje, dotklo a priviedlo nás hoci aj tam, kde nechceme. Ak ale hľadáme Božiu vôľu a jej naplnenie, privedie nás na to správne miesto. Či môže za naše obavy strach alebo to, že veríme viac sebe ako Bohu, to neviem. Možno aj kombinácia oboch.

Ako prijali iracké rodiny obyvatelia Nitry a okolia? Predsa len, je iné prijímať ľudí, keď sa nás ich prítomnosť až tak netýka, a iné, keď žijú vedľa nás.

Pokiaľ ide o ľudí v Nitre, v našej farnosti aj v meste, všeobecne to až taký veľký problém nebol. Kto vníma život v celosti a nielen cez „mediálnu pravdu“, ten vie, že základom je osobná skúsenosť – podobne ako vo viere. Rodiny z Iraku boli podľa mňa ľuďmi vo veľkej väčšine prijatí a dostalo sa im aj aktívnej pomoci. Či už šlo o bývanie, pomoc s učením jazyka, zháňanie práce, či nástupom do školy.

Tu by som chcel oceniť postoj nášho otca biskupa Viliama Judáka, ktorý sa postavil za príchod utečencov do jeho diecézy napriek tomu, že postoj časti obyvateľstva a aj politických predstaviteľov bol opačný. Nebál sa, hoci sa mnohí báli. Necúvol, aj keď si za to vyslúžil kritiku.

Páter Tomáš, kto všetko musí byť zapojený do služby utečencom, aby to malo nejaký efekt?  Do krajiny príde človek, ktorý sa musí nejako socializovať, naučiť sa jazyk, nájsť si prácu, bývanie, školu pre deti a tak ďalej. Na takú misiu asi nestačí iba jeden kňaz...

Po príchode našich priateľov z Iraku ich čakalo niekoľko týždňov v stredisku v Humennom a až potom sa presunuli do Nitry a okolia. Medzitým sa do prípravy ubytovania zapojili desiatky ľudí, ktorí boli prepojení Biskupským úradom a Diecéznou charitou. Vznikla organizácia Pokoj a dobro, ktorá na seba prevzala úlohu zorganizovať všetko potrebné pre ich príchod. Nájsť ubytovanie, zabezpečiť jazykové kurzy, hľadať do budúcnosti vhodný druh zamestnania. Zabezpečiť pre malé deti škôlku, pre staršie školy – od základných až po vysoké. Zoznámiť ich s prostredím, kultúrou, mentalitou ľudí. Bolo toho naozaj veľa. Okrem organizácií pomáhali aj ďalší dobrí ľudia.

A aká bola vaša hlavná náplň pri práci s týmito rodinami?

Na tomto mieste musím povedať, že ich prvým duchovným bol otec Martin Michalíček, ja som prišiel až neskôr. Moja úloha spočívala v sprevádzaní v oblasti viery. Nebolo to ľahké. Jazyk, mentalita, liturgia, slávenie a prežívanie boli iné. Najskôr boli omše slovensko – anglicko – arabské. Po troch rokoch sme opustili všetky pomocné jazyky a slávili sväté omše už len v slovenčine – teda okrem čítaní a evanjelia. Okrem omší to boli aj sväté spovede a návšteva rodín, stretávanie sa s mladými a aj pomoc rodinám.

Poďme sa teraz rozprávať bližšie o prežívaní ich exodu z domoviny. Pre nás, ľudí z EÚ, kde je stabilita, to môže znieť celkom sci-fi, ale realita miliónov ľudí na svete je aj taká, že opustia svoje zázemie, aby si zachránili život. Čo prežíva vo vnútri rodina, ktorá musela zanechať svoj domov a ocitla sa v cudzej krajine a kultúre?

Predstavte si, že ste otec alebo matka. Máte manžela alebo manželku a deti. Máte domov, prácu, rodinu, ktorá žije neďaleko od vás. A jedného dňa musíte všetko opustiť. Môžete si zbaliť veci, ktoré unesiete v taške či batohu. Poznám rodinu, v ktorej sa narodilo štvrté dieťa a malo len niekoľko mesiacov, keď museli opustiť svoj domov. Najskôr ich presunuli do jedného utečeneckého tábora, potom do ďalšieho. S malým dieťaťom. Niekedy vo dne, inokedy v noci. Cestovali či putovali, vždy podľa toho, aká bola situácia na bojovom „fronte“, ktorý bol vzdialený zväčša len niekoľko kilometrov. Niekedy pešo, inokedy na autách či autobusom. Niekedy spali v stane, niekedy pod holým nebom. Pre matku s malým dieťaťom sa našiel „prístrešok“, teda vlastne plechová búda, kde bolo vo dne horúco a v noci zima. Rodičia nevedeli, či prežijú a čo bude s ich deťmi. A nakoniec, pre bezpečie, museli opustiť svoj domov a vysťahovať sa do krajiny, v ktorej nikdy neboli a o ktorej nič nevedeli. Nie pre blahobyt, ale pre záchranu vlastného života. To nie je sci-fi, ale príbeh skutočných ľudí. Keď mi matka rozprávala tento príbeh, jej manžel sediac vedľa za stolom plakal. Bolo ťažké to počúvať, nie to ešte zažiť. Keď som sa neskôr rozprával s otcom, povedal, že on by sa rád vrátil domov, tam má korene. Ale radšej vraj zostane v cudzom svete, kde môžu jeho deti slobodne žiť, akoby by sa mal vrátiť do krajiny, kde mu môžu jeho deti zo dňa na deň zabiť. Neviem, či je potrebné dodať viac. A takto silné a smutné príbehy majú všetci.

Inzercia

Čo bolo pre nich po príchode na Slovensko najväčšou oporou?

No, to je ťažká otázka. Na toto sa asi jednoznačne odpovedať nedá. Podľa mňa to bolo viacero vecí. Jednak bezpečie – život v krajine bez vojenského konfliktu a prenasledovania. Ďalej komunita, keďže ich bolo spolu asi 150 ľudí, hoci sa mnohí medzi sebou vôbec predtým nepoznali. A samozrejme viera – opora a dôvera v Boha. Tiež to, že sa stretli s prijatím. Áno, i s neprijatím, avšak toho bolo našťastie menej. 

Koľkí z nich, ktorí na Slovensku hľadali útočisko, tu aj ostali a koľkí sa vrátili? Ako žijú teraz?

Viac ako polovica z nich sa vrátila späť. I tu môžeme vidieť, že ich snahou nebolo to, čo tvrdili niektorí politici – ísť za prospechom do sveta. Ich snahou bolo zachrániť si život a nájsť miesto, kde môžu spolu so svojimi rodinami pokojne žiť. Rodiny, ktoré ostali na Slovensku, v súčasnosti žijú v Nitre alebo v okolitých obciach. Kúpili si byty či domy alebo sú v podnájme, ale už žijú samostatne, začlenili sa poväčšine do farností a našli v nich ľudí, vďaka ktorým sa cítia prijatí. Majú zamestnanie a pracujú, deti chodia do škôl, od základných až po vysoké.

Čo bolo pre vás osobne najväčšou výzvou v tejto misii?

Mám byť úprimný? Ale nebude to ľahké čítať. Tou najväčšou výzvou pre mňa bol postoj ľudí, okolia. Keď sa dozvedeli, že sa pohybujem medzi utečencami, že sa s nimi stretávam, veľakrát mali rôzne poznámky o tom, že to sú teroristi, „vychytrálci“, že už len títo nám tu chýbali. Poväčšine to však boli ľudia, ktorí v živote nestretli živého utečenca a nechali sa tak trochu „uchvátiť“ médiami a názormi iných. Aj som im hovoril, aby došli, spoznali, stretli sa s nimi, aby si sami overili, že to, čo tvrdia, nie je pravda. Nemyslím si, že som bol pochopený a že sa ich názor na mojich priateľov z Iraku zmenil.

Páter Tomáš, keď sa pozriete spätne na roky svojej služby rodinám z Iraku, ktorý príbeh sa vás výnimočne dotkol a prečo?

Je to asi jeden z najsmutnejších a najťažších príbehov. Manželia. Dve deti. Manželke bola po dvoch rokoch diagnostikovaná rakovina a, žiaľ, po niekoľkých mesiacoch zomrela. Ostal manžel a dve malé deti. Jeho i jej rodina odišla späť do Iraku, i keď to bolo nebezpečné. On sa však pre dobro svojich detí rozhodol ostať na Slovensku. Bál sa a bojí sa o ich život a tak je tu, na Slovensku, bez rodiny. Z učiteľa je robotník. Láska k deťom a strach o ne je silnejší ako túžba po návrate do vlasti a k rodine. Ja to vnímam ako ozajstnú obetu otca pre dobro detí.

Ako môžeme reálne pomôcť my, kresťania z iných farností, ktorí vnímame túto misiu len z diaľky?

Jedna z najdôležitejších vecí, ktorú by sme mali robiť, je uvedomiť si, že možno v každej rodine sa nájde človek, ktorý je migrantom, zväčša ekonomickým. Toto vieme akceptovať, ak niekto odchádza za lepším životom, za lepším zárobkom či lepšou pracovnou príležitosťou. Ale mali by sme sa naučiť vnímať i to, že vo svete je naozaj veľa ľudí, ktorým ide o život. A tí hľadajú len pokojný život.

Vedieť sa zastať takýchto ľudí, vedieť pochopiť ich zložitú životnú situáciu, to je to, čo môžeme a mali by sme všetci. A svedčiť o tom, že nie každý, koho niektoré médiá nazvú „utečencom“ a myslia tým „teroristom“,  je terorista. Pokiaľ ide o ďalšie možnosti, myslím, že krásne to píše evanjelista Matúš v 25. kapitole: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ A tak vidieť potrebu, nedostatok či možnosť, ako pomôcť, je pekné, aj hovoriť o tom je zaujímavé. Ale urobiť konkrétny skutok je viac.

 

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Zázraky v islame: zázraky proroka Muhammada

Zázraky v islame: zázraky proroka Muhammada

Keďže niektorí ľudia neveria Prorokovi, dokiaľ nepočujú alebo nečítajú o zázraku, ktorý vykonal alebo o proroctve jeho úst, ktoré sa naplnilo, prinášam súhrn pár zázrakov a predpovedí, ktoré vykonal a vyriekol prorok Muhammad s povolením Božím.

Blog
Preskúmajme učenie islamu - 2

Preskúmajme učenie islamu - 2

ISLAM je názov náboženstva, ktoré založil Mohamed na začiatku siedmeho storočia po Kristovi, čo z neho robí najmladšie svetové takzvané „veľké“ náboženstvo. Pojem islam znamená „rezignácia“ alebo „plné podriadenie sa“. Posvätnou knihou islamu je Korán. Skladá sa zo 114 súr alebo kapitol, ktoré majú veršové rozdelenia podobné Biblii. Pri skúmaní Koránu, ktorý je zhruba taký veľký ako Kresťanské grécke Písma, človeka prekvapí absencia zázrakov alebo dôkazov, že Mohamed bol skutočne prorokom poslaným od Boha.