Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
20. jún 2021

Dumky o slovenských dejinách

V novej sérii článkov by som sa chcel venovať reflexii niektorých vybraných problémov našich národných dejín, ktoré sú dôležité pre poznanie našej identity.
Dumky o slovenských dejinách

Nitra je najstaršie sloven-ské mesto. Prvý krát sa spomína v spise O obrátení Bavorov a Korutáncov z roku 870 (-872?), ale táto zmienka sa viaže k roku 828, kedy salzburgský arcibiskup Adalram vysvätil na vlastnom majetku Pribinu v Nitre (Nitrave) kostol. (Existuje aj zmienka nemeckého historika Johanna Aventina (1477-1534) o Bratislave (Wratislassburgium) k roku 805, ale túto zmienku nepovažuje väčšina historikov za spoľahlivú.) 

Posledné zhruba dva až tri roky som sa intenzívnejšie zaujímal o slovenské dejiny. Výsledkom tohto môjho štúdia bude teraz séria článkov nazvaná Dumky o slovenských dejinách.

V minulosti som už publikoval na blogu Postoja viacero sérií na seba nadväzujúcich článkov ako Cesta do hlbín progresívcovej duše, Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimatickom alarmizme, Obri- Nefilim alebo Moja cesta k extrémizmu. Táto nová séria sa bude líšiť od predchádzajúcich, okrem témy, tým, že tieto články budem písať s väčším časovým odstupom zhruba dvoch troch mesiacov a pokiaľ ju vôbec niekedy uzavriem, tak určite nie skôr ako o tri štyri roky.

Články som nazval „dumky“ preto, lebo je to staré slovanské slovo a často ho používali štúrovci, na ktorých ideovo nadväzujem. Slovo „dumky“ zároveň naznačuje, že články nebudú mať len faktografický charakter, ale pôjde aj o reflexiu našich dejín. Budem sa pohybovať niekde medzi faktografiou a úvahou, teda s presahom do filozofie dejín.

Nechcem preberať ideový odkaz štúrovcov mechanicky, ale chcel by som ho aktualizovať, aby bol inšpiratívny pre našu dobu. Vzhľadom na môj vzťah k štúrovcom by som sa nebránil ani označeniu neoštúrovec.

Hoci budú jednotlivé články venované rôznym témam, vždy mi pôjde o jedno a to isté, o poznanie sloven-skej identity.

Prečo som sa rozhodol písať o slovenských dejinách? Prečo sa vracať k udalostiam dávno minulým? Okrem toho, na Postoji je dostatok článkov o dejinách, či už od Jozefa Hajka alebo Andreja Žiarovského. Dejinám sa venujú aj niektorí blogeri. Písať novú sériu článkov o dejinách na Postoji je ako nosiť drevo do lesa alebo liať vodu do mora.

Je pravda, že na Postoji je dosť článkov o dejinách. Mojou ambíciou však je písať o dejinách inak, priniesť svoj vlastný pohľad. Jozef Hajko robí takú opatrnú meinstrímovú históriu pre čo najširší okruh čitateľov, hlavne nikoho neuraziť, nikoho sa nedotknúť. Moja koncepcia dejín bude iná. Budem vyjadrovať jasnejšie, vyhranenejšie postoje bez ohľadu na to, či sa to niekoho môže dotknúť, alebo nie. Ide mi o pravdu na základe dostupných prameňov, avšak o pravdu zo slovenského hľadiska.

Keď niekto píše o dejinách, mali by sme sa zaujímať aj o jeho náboženské, filozofické a politické presvedčenie. Ja sa hlásim k svojej slovenskej, slovanskej a, v nekonfesionálnom zmysle, kresťanskej identite, filozoficky k idealizmu. Toto všetko bude mať vplyv na to, ako budem písať o našich dejinách.

Čitatelia Postoja patria medzi tých vzdelanejších, ale aj oni majú niekedy hlboké medzery v znalostiach našich dejín, vnímajú naše dejiny cez prizmu zjednodušujúcich schém a sloganov alebo sa pozerajú na ne z neslovenského (väčšinou českého alebo maďarského) hľadiska. Mal som možnosť sa o tom viackrát presvedčiť v diskusiách pod článkami.

Písať o slovenských dejinách na Sloven-sku má zmysel aj preto, lebo Slováci sú národom, ktorý má v regióne strednej Európy najmenšie znalosti o svojich dejinách a z toho vyplýva aj ich slabšie národné povedomie. Sme na tom horšie ako Česi a Poliaci, o Maďaroch ani nehovoriac. A ani nie je záujem niečo s týmto stavom robiť, čo sa prejavilo aj v redukcii počtu hodín dejepisu na základných a stredných školách.

Hoci sa dejiny zaoberajú dejmi dávno minulými, tieto minulé deje vrhajú svoj tieň až do prítomnosti. Dejiny sú vlastne pamäť, či už pamäť národa, štátu, ale dejiny môžu mať aj inštitúcie (napr. Matica slovenská), mestá, dediny, regióny, odvetvia kultúry (dejiny náboženstva, umenia...) alebo aj priemysel atď. Poznanie dejín, toho, čo bolo, je dôležité pre pochopenie prítomnosti. Ak máme dospieť k poznaniu toho, kto sme, potrebujeme poznať, odkiaľ sme prišli. A to je dôležité aj na to, aby sme sa mohli projektovať do budúcnosti, aby sme si mohli vytvoriť predstavu o tom, kým môžeme a chceme byť.

Naša prítomnosť, v ktorej žijeme, nevznikla z ničoho nič, nespadla len tak z neba, ale je výsledkom postupného vývoja, postupných zmien, práce mnohých generácií pred nami. Tento vývoj mal svoju vnútornú logiku, nejde len o sled náhodne po sebe idúcich zmien a udalostí, ale skôr o ucelený príbeh a dobré dejiny by sa mali ľuďom podávať ako príbeh. Je dôležité poznať cestu, ktorou sme prešli, aby sme sa mohli stať tým, čím sme a aby sme sa mohli stať tým, čím sa máme stať.

Môj prístup bude špecifický v tom, že nebudem hovoriť len o našej minulosti, ale aj o prítomnosti a budúcnosti. Minulosť, prítomnosť a budúcnosť chápem ako celok. Nielen minulosť ovplyvňuje prítomnosť, ale aj budúcnosť. Aj budúcnosť je v istom zmysle už prítomná a ovplyvňuje prítomnosť ako účelová príčina v aristotelovskom zmysle. V platónskej ríši ideí sú vzory, ktoré sa realizujú na materiálnej úrovni a to sa netýka len evolúcie v prírode, ale aj evolúcie človeka a spoločnosti.

Najvýznamnejší ruský filozof Vladimír Solovjov povedal: „Nie je pravou ideou národa to, čo si sám národ o sebe myslí, ale akú mienku má o ňom od večnosti Boh.“ My Slováci máme o sebe pomerne nízku mienku. Boh nás však môže vidieť inak, môže mať s nami väčšie plány, ako si my sami vieme predstaviť. Možno by sme sa mali zamýšľať niekedy aj nad tým, ako nás vidí Boh a mali by sme sa tejto ideálnej mienke o nás snažiť priblížiť. Nezabúdajme, že niekde hore v nebi, v platónskom svete ideí, sa nachádza aj idea slovenského národa.

Akým témam sa budem venovať? Hneď prvá dumka bude o starých Slovákoch a Sloven-kách. Potom budem písať o našich štátnych symboloch, o autochtónnej a migračnej teórii pôvodu Slovákov a Slovanov, o tom, čo majú dnešní Slováci spoločné s pravekými staviteľmi rondelov, o Svätoplukovi, jeho kráľovskom titule a soche na Bratislavskom hrade, o tom, kde bolo veľké Slovensko, o slovenskom mesianizme, o štúrovcoch,  čo mal spoločné Štúr s Buddhom, či je Budapešť Budhovým mestom, o tom, aké je dejinné poslanie Slovanov, o slovenstve a maďarstve, o tom či sú Slováci a Maďari bratia, o tom, ako Maďari v 19. storočí obhajovali slovenské národné práva, o slovenstve a češstve, kedy sa Slováci a Česi znova spoja v jednom štáte, či sú Slováci holubičí národ, o tom, či bol Tiso najväčším zločincom slovenských dejín... Ale budem písať aj o tom, čo nám hovoria o našej minulosti genetické výskumy, či bolo naše prvé dejepiscami zaznamenané knieža Pribina prijebané, podľa čoho sú pomenované Tatry, ako súvisí Trenčín s trenkami, kedy sme stratili svoju národnú pamäť, ako Slováci budovali Uhorsko, či boli Arpádovci maďarskí králi, či mali Slováci svojich kráľov, kto bol praotcom Slovákov, o tom, akú stopu zanechali starí Slováci v starom Egypte, kde sa nachádzajú stratené slovenské poklady, aké stopy zanechali na Slovensku obri...

Aby mohol strom rásť do výšky, musí byť pevne zakorenený smerom dole, v zemi. A aj človek a národ, ktorého je človek súčasťou, potrebuje mať svoje korene. Tými koreňmi je pôvod, sú to jeho dejiny, jeho tradície, jeho kultúra. To dáva človeku pocit pevnej kolektívnej identity, ktorá mu umožňuje orientovať sa v menlivom a chaotickom svete, zachovať si odstup voči rôznym povrchným módnym myšlienkovým trendom.

V súčasnosti prevláda v EÚ, ktorej sme súčasťou, skôr trend k oslabovaniu národného princípu tým, že sa čoraz viac kompetencií prenáša z národných štátov do Bruselu. EÚ, tak ako je dnes naprojektovaná, smeruje k federalizácii, k vytvoreniu Spojených štátov európskych. Von der Leyenová, ktorá je, aspoň formálne, najvplyvnejšou osobou EÚ, sa svojím eurounijným federalizmom netají. Lenže nič netrvá naveky. Aj spojenectvo so Sovietskym zväzom, ktoré malo byť na večné časy, pretrvalo len asi 50 rokov. Koleso dejín sa otáča neprestajne. Impériá vznikajú a zanikajú. Z toho nemôže byť vyňaté ani moderné impérium - Európska únia alebo Eurosojuz, ako ju niektorí nazývajú.

Som presvedčený, že sila a bohatstvo Európy sa zakladá na množstve jej národných štátov. Ľudovo povedané: „Viac hláv, viac rozumu.“ Európska únia, ktorá chce národné štáty prekonať, je v tomto hlbšom zmysle proti európska. Ako povedal Alexander Tomský, je to utopický projekt. Preto musí tento projekt skôr či neskôr naraziť na útesy reálneho sveta a stroskotať. Koleso dejín sa otočí a štáty, ktoré dnes smerujú k integrácii, sa budú voči sebe zase viac vymedzovať. Hranice budú obnovené, pretože svet bez hraníc je neprirodzený. Všade v prírode existujú hranice.

V takom čase bude dôležité, aby sme vedeli, kto ako Slováci sme. Bude potrebné, aby sme poznali svoju identitu, aby sme si boli vedomí seba, teda seba-vedomí. Jednou z najdôležitejších podmienok získania tohto seba-vedomia je poznanie vlastných dejín, ktoré nám dáva pocit pevnej pôdy pod nohami, pocit zakorenenia. Naše historické vedomie je však akoby rozmazané alebo roztrasené, a preto sem potrebujeme vniesť viac jasnosti, určitosti a pevnosti.

Inzercia

Ale bez ohľadu na to, či a kedy sa koleso dejín otočí, potrebujeme mať nejaké korene.

My Slováci sme v určitých ohľadoch zvláštny národ.  Sme národ, ktorý ako keby nemal žiadne dejiny. Samova ríša, ani Veľká Morava, to ešte neboli Slováci, lebo vtedy Slováci ešte neexistovali. V Uhorsku už Slováci existovali, ale dejiny sme aj tak nemali, lebo Uhorsko bolo štátom Maďarov. Po zániku Uhorska vzniklo Československo, ale to bol zase viac štát Čechov ako Slovákov. Slovenská republika v rokoch 1939 až 1945 bola štátom, ktorý vznikol pod nátlakom Hitlera, vyznačoval sa autoritatívnymi prvkami a likvidoval svojich občanov. Preto s ním nechceme mať nič spoločné. Po roku 1948 zase vládli komunisti. Krátko po obnovení demokracie sme sa s Čechmi rozdelili, ale 27 rokov je krátko na vybudovanie dejinnej tradície. Sme teda národom bez dejín, národom, ktorý nebol subjektom, ale objektom dejín. O nás rozhodovali vždy iní, bez nás.

Mojím cieľom bude ukázať, že Slováci sú starý európsky a historický národ, že mali svoj národný štát už v stredoveku, že sa viac v dejinách prejavovali ako budovatelia než ako dobyvatelia a ničitelia, že majú svoje miesto v súčasnej Európe a že aj do budúcnosti môžu byť prínosom pre svet, pravda, za predpokladu, že rozpoznajú svoju úlohu a naplnia svoj potenciál.

Ako som už uviedol, Slováci poznajú svoje dejiny, v porovnaní s okolitými národmi, málo. To by sa malo zmeniť. Ich úlohu vo vzťahu k svojím dejinám by som definoval tromi P. 1. Poznať. 2. Pochopiť. 3. Prijať za svoje.

Poznať, pochopiť a prijať dejiny územia dnešného Slovenska, ale aj generácií ľudí, ktorí na tomto území, alebo aj za jeho dnešnými hranicami, žili pred nami a z ktorých niektorí boli našimi biologickými a niektorí aj kultúrnymi predkami. Samova ríša, Nitrianske kniežatstvo, Veľká Morava, Panónske a neskôr Uhorské kráľovstvo, Habsburská monarchia, Rakúsko-Uhorsko, Československá republika, Slovenská republika z rokov 1939 až 1945, Československá socialistická republika, toto všetko treba poznať, pochopiť a prijať do našich dejín, treba si z toho zobrať niečo pozitívne. Vo všetkých týchto útvaroch žili Slováci, podieľali sa na ich budovaní ale aj obrane, a zanechali tu svoju stopu.

Dôvod, prečo som sa pustil do písania série týchto článkov je aj to, že ma to osobne zaujíma. Slovenské dejepisectvo odviedlo za posledných dvadsať tridsať rokov kus dobrej roboty, je tam mnoho nových vecí a širšia verejnosť o tom nevie. Dejiny ma zaujímali už od detstva, ale v určitom momente som sa zahanbil, keď som si uvedomil, že viem toho viacej o dejinách starého Egypta ako o našich dejinách. Staroegyptská civilizácia je nepochybne fascinujúca, ale človek by mal najprv poznať to svoje. Pri poznaní dejín by pre nás malo platiť: Slovakia first!

Ja vnímam existenciu slovenského národa ako pozitívnu hodnotu a aj od slovenského historika očakávam, že bude mať mať k svojmu národu pozitívny vzťah, ak nie priamo lásku, bude mu naklonený, myslieť to s ním dobre. Ak je však slovenský alebo skôr „slovenský“ historik naladený protislovensky, možno preto, lebo ako kozmopolita odmieta národný princíp, alebo ako čechoslovakista by si želal splynutie tohto národa s českým národom, alebo je taký veľký „Európan“, že si želá nahradenie národnej slovenskej identity identitou európskou, alebo ide o historika, ktorý sa pozerá na slovenské dejiny optikou maďarskej šovinistickej historiografie, k takémuto historikovi po inšpiráciu chodiť nebudem. S takýmto historikom môžem len polemizovať. Preferujem historikov pro-národných a kresťanských.

Inšpiráciu hľadám predovšetkým v práci týchto sloven-ských historikov: Martin Homza, Ivan Mrva, Matúš Kučera, Ján Lukačka, Emília Hrabovcová, Martin Lacko, Viliam Judák, Peter Mulík, Adam Mesiarkin, Anton Hrnko, Milan S. Ďurica, František Vnuk, Richard Marsina, Róbert Letz, Miloš Marek. Tiež v prácach jazykospytcov ako Šimon Ondruš, Ján Stanislav, Ľubor Králik, Rudolf Krajčovič a iných. Prečo práve títo historici a jazykospytci? Pretože oni sú všetci vo väčšej alebo menšej miere pro-národní a kresťansky založení.

História nie je taká veda ako matematika, kde je jedno, či ste veriaci alebo ateista. Pri historikovi je dôležité aj to, aký má k subjektu, o ktorého dejinách píše, vzťah.

Ako bude vyzerať štruktúra článkov? Okrem samotnej dumky, ktorá bude zmesou historických faktov a mojich úvah, bude nasledovať etymologické okienko, kde budem vysvetľovať pôvod vybraných dôležitých slov nášho jazyka. Pôvodne som chcel zaradiť aj historický kalendár, ale zistil som, že to by už bolo nad moje sily. Z historického kalendára uverejním len dve časti na budúci rok v apríli. V každom článku budem upozorňovať čitateľov na hodnotné knihy o našich dejinách a predstavovať našich historikov. Plánujem osloviť aj viacerých menovaných historikov na rozhovor. Rozhovory by som publikoval ako samostatné články. Oslovím však aj historikov z inej časti názorového spektra ako sú Dušan Kováč, Ján Steinhubel, Ivan Kamenec... Uvidíme, či prijmú ponuku na rozhovor.

Rád by som do svojho projektu zapojil aj čitateľov, ktorí nemusia byť len pasívnymi konzumentmi. Ak príde nejaký čitateľ so zaujímavým návrhom na tému článku, pokiaľ to bude v mojich silách, tému spracujem. Tak isto, sa budem snažiť zareagovať na všetky seriózne otázky a pripomienky v diskusiách, pokiaľ budú formulované bez zlomyseľnosti.

Ide teda o pomerne ambiciózny projekt a myslím, že nebude prehnané, ak poviem, že takéto niečo slovenská blogosféra ešte nezažila. Je to niečo nevídané a neslýchané.

Keď som písal články o klimatickom alarmizme, tak mi vyčítali niektorí čitatelia (z nedostatku lepších argumentov), že nie som klimatológ. V prípade tejto série tento (pseudo) argument odpadá, lebo som na vš vyštudoval históriu a dejiny filozofie. To ma oprávňuje, aj z pohľadu týchto úzkoprsých ľudí, nielen písať o dejinách, ale ako filozof som kompetentný o nich aj uvažovať.

Ak by sa mi tieto úvahy vydarili, v tomto momente nedokážem garantovať, že sa nepokúsim vydať ich aj v knižnej podobe.

Nasledovať bude prvá dumka o starých Slovákoch a starých Sloven-kách.

Sériu rozhovorov so slovenskými historikmi by som chcel otvoriť rozhovorom s vedúcim Katedry slovenských dejín na UK Martinom Homzom.

Pozývam čitateľov Postoja na dobrodružnú cestu za poznaním sloven-ských dejín a sloven-skej identity.

 

(Zdroj obrázku: slovakia.travel)

Vyštudoval som dejiny filozofie a históriu. Pôsobil som ako učiteľ na základnej, strednej aj vysokej škole, kde som vyučoval filozofické a etické disciplíny. Po skončení štúdia som začal byť publikačne aktívny. Napísal som viacero odborných publikácií, novinových článkov aj blogov. Som autorom kníh Omyly konšpiračných teórií alebo Základné otázky filozofie, kde som sa snažil dať odpoveď na 7 základných otázok: Kto som ja? Odkiaľ prichádzam? Kam smerujem? Čo je pravda? Čo je dobro? Čo je krása? Čo je bytie?, z pohľadu Philosophiae perennis, teda Večnej filozofie. V súčasnosti mám rozpísanú knihu o kultúrnej revolúcii, ktorá prebieha v rámci Západnej civilizácie zhruba od konca 60. rokov minulého storočia.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Protirečí si Biblia v skutočnosti?

Protirečí si Biblia v skutočnosti?

Mnohí často obviňujú Bibliu z toho, že si protirečí. Tí, ktorí vyslovujú toto obvinenie, obyčajne Bibliu ani osobne nečítali alebo iba opakujú to, čo počuli od iných bez toho, aby si to sami overili. Niektorí však našli niečo, čo sa im javí ako skutočné rozpory, a znepokojuje ich to!