Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
17. jún 2021

Hanba civilizácie i otvorená rana

Hlasovanie je potrebnou deklaráciou vedomia hodnoty každého ľudského života, aj toho nenarodeného. Iba to nás nezachráni. Je zrejmé, že nezakážeme ani neobmedzíme teraz potraty. Neživme v sebe teraz takú ilúziu. Neberme to ako prehru. Našou cestou je teraz ponúknutie pomoci a podpory. Takým krokom bolo aj schválenie tehotenského príspevku a štipendia. Pripravujeme ďalšie prorodinné návrhy. Neriešme, kto je väčší kresťan.
Hanba civilizácie i otvorená rana

Na 32. schôdzi parlamentu nás opäť čakajú dva návrhy na obmedzenie výkonu umelých potratov. Jeden podal náš kolega, ktorý si ide svoj freestyle. Druhý tradične kotlebovci. Je to traumatizujúca a rozdeľujúca téma. Nielen u nás, ale všade na svete. Za 50 rokov legálnosti potratov zomrelo takto na Slovensku viac ako 1 360 000 detí, teda asi každé štvrté dieťa. Najhorší bol z tohto hľadiska rok 1988, keď na jedno narodené dieťa pripadlo viac ako 0,7 potratu. Napriek tomu, že ich počty klesajú, nie som veľmi optimistická. Rôzne chemické možnosti nám skutočné číslo skresľujú. Prečo hlasujem za návrhy na obmedzenie umelých potratov? Napriek tomu, že ich predložia kotlebovci, napriek tomu, že v aktuálnom nastavení spoločnosti a zložení parlamentu nie je nádej, že by sme mohli aspoň čiastočne obmedziť vykonávanie potratov. Legislatíva je veľmi liberálna. Umožňuje ukončenie tehotenstva v zásade bez akýchkoľvek príčin. Väčšina ide na vrub zrejme sociálnym dôvodom...

Hlasovanie považujem za potrebné pozdvihnutie hlasu na obranu nenarodených. Vyjadrenie presvedčenia, že ľudský život má nekonečnú hodnotu od počatia až po prirodzenú smrť. Bez ohľadu na to, aké pohnútky majú predkladatelia. Bez ohľadu na ich úprimnosť, neúprimnosť. Nie, necítim sa manipulovaná. V zásade som zmierená s tým, že táto téma veľmi rozdeľuje spoločnosť. Rozumiem vnímaniu mojich liberálne zmýšľajúcich kolegov, ktorí v tom vnímajú snahy o rozbíjanie. Téma je masívne medializovaná a redukovaná na obmedzovanie ľudských práv žien. Môj postoj je dlhodobo známy, nemení sa. Legálnosť umelých potratov považujem za hanbu civilizácie. Vyspelej civilizácie, ktorá by mala garantovať práva, ochranu a dôstojnosť tým najslabším. Vykonávanie tejto mäsiariny lekármi považujem za výsmech, smutný výsmech Hippokratovej prísahe a vôbec misii lekárskeho povolania, ktoré by malo uzdravovať, liečiť a zachraňovať ľudské životy.

Ale hlasovaním ochrana života nezačína ani nekončí. Ochranu života privádzame do praxe každodenným životom, podaním pomocnej ruky ženám, ktoré sa ocitli v situácii, ktorá im ponúka zdanlivo najmenej zlé riešenie. Každý si nesieme svoje spomienky, skúsenosti vo svojom srdci. Ženy, ktoré sa v istom okamihu svojho života viac alebo menej dobrovoľne rozhodli pre potrat, si to nesú v sebe. Niektoré s postojom že sa inak nedalo, niektoré v trápení, s pomocou liekov, alkoholu či drog, niektoré v pocitoch viny, iné navonok bez akýchkoľvek problémov. Nesúdim ani neodsudzujem ani jednu z týchto žien.  Viac hnevu mám v sebe voči tým mužom, rodičom a zdravotníkom, ktoré ponúkli alebo nanútili toto “riešenie” žene.

Iste, ochranu života a dôstojnosti človeka treba realizovať nielen pri nenarodených. To je častá námietka. Nesmieme zatvárať oči ani pri potrebách detí z domovov, rozvrátených rodín, osamelých, starých, chorých, chudobných. Silnejší by mali pomáhať slabším. Ak rezignujeme na neodsudzujúcu solidaritu, strácame ľudskosť. Vrátim sa však teraz k tejto konkrétnej téme.

Prečo je tá diskusia taká dramatická, vyvoláva vášne? Dotýkame sa rán. Dotýkame sa pocitov viny. Obnažujeme bolestivé miesta, pomenúvame pravým menom to, čo zasiahlo do životov priamo či nepriamo takmer všetkým obyvateľom Slovenska. Ženám, ich deťom, otcom, rodičom, súrodencom, tetám, strýkom, zdravotníkom, ktorí sa na vykonávaní potratov podieľali priamo alebo nepriamo. Dotýkanie sa rán bolí. Snažíme sa eufemizovať, snažíme sa bagatelizovať, ospravedlňovať, popierať fakt jasného začiatku ľudského života, z ktorých každý je jedinečný.

Strata a bolesť potrebujú byť odsmútené. Kolegovia psychológovia a psychiatri vedia, že potláčaný a neprejavený smútok môže spôsobiť depresie. Preto oplakávame svojich drahých zosnulých. Preto im chodíme na hroby a pri nich spomíname na to, akou súčasťou nášho života boli.

Preto si myslím, že potrebujeme odsmútiť stratu tých jeden a pol milióna našich nenarodených detí. Postaviť sa čelom k tejto strate. Potenciálu, ktorý sa nikdy nenaplní. Smútok potrebuje vonkajšie znaky. Ženy, ktoré prišli o svoje dieťatko v dôsledku umelého ale i spontánneho potratu, sú často osamotené. Toto nie sú obľúbené témy ani s najbližšími. Nakoniec, často sme v rozpakoch, ako sa zhovárať s ľuďi vážne chorými, umierajúcimi, ľuďmi, ktorí prišli o svojich blízkych. Napriek tomu tí ľudia a my sami to potrebujeme. Smrť, choroba a bolesť sú súčasťou našich životov a ak ich precítime, odsmútime a môžeme sa o ne podeliť, dozrievame a liečime sa. Odpúšťame. Sebe i tým, ktorým potrebujeme odpustiť.

Inzercia

Preto som rada, že máme možnosť pochovávať i nenarodené deti. Preto som rada i za pomníky, ktoré rastú na celom Slovensku na pamiatku nenarodených detí. Je ich už viac ako 60. Sama som prišla o tretie dieťatko na začiatku jeho cesty. Bolo príliš malé, aby som ho mohla pochovať. Ako veriaca som presvedčená, že sa stretneme. I s tými, ktorí mohli byť mojim súrodencom, tetou, príbuznými. Mnoho z nás takisto prišlo spontánne o dieťatko. Pomníky nenarodeným deťom sú pre mňa ďalším krokom k uznaniu dôstojnosti a hodnoty nenarodeného života. I možnosť pohrebu takéhoto dieťatka. V minulosti sa nenarodené deti považovali za biologický odpad a takouto formou sa aj likvidovali, čo je v príkrom rozpore s dôstojnosťou každého, aj počatého človeka. Zákonmi č. 470/2005 Z.z. a č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve a hlavne novelou zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti s účinnosťou od 29. apríla 2017, sa táto krutá realita zmenila a spomenuté zákony umožňujú informovane a dôstojne pochovávať telesné pozostatky potrateného dieťaťa. O spontánnych potratoch a možnosti pochovať dieťatko sme diskutovali na Bratislavských hanusových dňoch

Teším sa viacerým iniciatívam, veľmi si vážim a som nesmierne vďačná za aj na Postoji známym organizáciám, ktoré podávajú pomocnú ruku a zachraňujú životy. Každodennou mravenčou prácou, poskytovaním rád, informácií, zháňaním financií, ubytvania, práce, konzultáciami s odborníkmi. Počúvajú príbehy a prijímajú. Pomáhajú navrátiť duševné zdravie a vnútorný pokoj, prinášajú blízkosť a odpustenie tým, ktoré už žiaľ o svoje dieťatko v dôsledku umelého či spontánneho potratu prišli. Som vďačná i zástupu mnohých len Bohu známym vytrvalým modlitebníkom, ktorí tieto boľavé osudy odovzdávajú do Božích rúk a prihovárajú sa u Najvyššieho. I množstvu jednotlivcov, ktorí v pravej chvíli slovom, prejavením záujmu, informáciou či konkrétnou pomocou zachránili nenarodené dieťa. Mnoho slovenských žien, ktorých príbehy boli pred niekoľkými rokmi vydané v malej knižke svedčia o tom, že rozhodnutie pre život bolo pre nich veľkým darom. Dá sa zvládnuť mnoho. Aj štúdium, rekvalifikácia, nový domov. Niekedy je to veľmi ťažké, ale som vďačná za každé oči, uši a ruky, ktoré poslúžili a pomohli. Tie príbehy sú povzbudením a nádejou. Pomoc existuje. Dobrí a obetaví ľudia sú stále tu. Vážim si, že môžem toľkých z nich poznať.

Hlasovanie v parlamente je veľmi dôležitou súčasťou práce nás poslancov. Napriek matematike, ktorá nehovorí v prospech zmeny, môže byť vydaním signálu. Táto téma je stále pre mnohých z nás dôležitá. Nerezignovali sme. Každý z nás poslancov hlasuje v konečnom dôsledku za seba, verím, že podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Práve v týchto hlasovaniach o ochrane života sa líšime. Je to deklarácia súcitu, rešpektu a vedomia hodnoty ľudského života aj toho nenarodeného. Považujem za potrebné pripomenutím osudov tých, ktorí tu už nie sú a tých, ktorí sú ohrození. Chudobou, ambíciami, nezodpovednosťou či sebectvom. A niekedy aj strachom, čo na to povedia iní. Hlasovanie je potrebnou deklaráciou vedomia hodnoty každého ľudského života, aj toho nenarodeného. Iba to nás nezachráni.

Je zrejmé, že nezakážeme ani neobmedzíme teraz potraty. Neživme v sebe teraz takú ilúziu. Neberme to ako prehru. Našou cestou je teraz ponúknutie pomoci a podpory. Takým krokom bolo aj schválenie tehotenského príspevku a štipendia. Pripravujeme ďalšie prorodinné návrhy. Neriešme, kto je väčší kresťan. Možno raz pride ten čas, kedy ľudia pochopia, a podobne ako otroctvo, aj potraty prestanú byť všeobecne akceptovanou skutočnosťou. Dovtedy však dvíhajme svoje hlasy a najmä podávajme pomocnú ruku, počúvajme a pozerajme pozorne okolo seba. Krik nestačí a niekedy ani nepomáha. Neodsudzujme, naozaj neodsudzujme, neodsudzujme, ale odpúšťajme. (To slovo neodsudzujme nebolo tri razy napísané omylom)

Foto: https://spodmar.sk/pamatnik/

 

Lucia Drábiková je vydatá, má 44 rokov, tri deti, s rodinou žije v Piešťanoch. Vo voľbách 2020 bola zvolená za poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky za OĽANO. Od roku 2017 je poslankyňou Trnavského samosprávneho kraja. Študovala psychológiu (Bratislava, Trnava), pastorálnu psychológiu (Trnava), dva roky katolícku teológiu (Bratislava). Má skúsenosti v oblasti vzdelávania, poradenstva, mládežníckej politiky, charity, sociálnej práce s rodinami, médiami, public relations. Pôsobila ako riaditeľka pobočky Centra pomoci pre rodinu v Piešťanoch. Je členkou Komunity sv. Ján Krstiteľ, a Spoločenstva Ladislava Hanusa.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Pomoc rozvedeným a rozvadeným rodičom - ako na to?

Pomoc rozvedeným a rozvadeným rodičom - ako na to?

Krivdou sa krivda napraviť nedá. Rodinnoprávna agenda nie je vôbec jednoduchá, ani cesta k náprave legislatívy a praxe v oblasti sociálnoprávnej ochrany a justičnej praxe. Pokiaľ rozvedení partneri volia miesto odpustenia a spolupráce pri výchove detí pomstu a boj, obetí je viacero. Najmä sú nimi deti.