Boží život v človeku

Prorok Ezechiel mal v babylonskom zajatí videnie o vode, ktorá vytekala z chrámu. Voda, ktorá bola najskôr nepatrným potôčkom, sa napokon stala obrovskou riekou. Najpodivuhodnejšia však bola voda rieky: mala uzdravujúce účinky. Všetko, čoho sa dotkla bolo uzdravené (okrem kaluží a močarísk); ba boli ňou uzdravené i vody predtým mŕtveho mora. Vody rieky sa začali hemžiť obnoveným životom. I na jej brehoch začal prekvitať život: stromy prinášali ovocie po celý rok, a ešte aj ich lístie malo uzdravujúci účinok (porov. Ez 47, 1-12).

Touto uzdravujúcou vodou je milosť Božia, ktorá sa vyliala na ľudstvo z Kristovho prebodnutého boku. Ona uzdravuje padnutú ľudskú prirodzenosť. Uzdravuje a vykupuje človeka, ktorý nezostane zapadnutý v „kalužiach a močariskách“ hriešnej zatvrdlivosti voči jej milostivému pôsobeniu.

Uvažujme preto dnes o tejto milosti, o tomto Božom živote, ktorý skrze sviatosť krstu, ale aj iné sviatosti, sa stal a neustále je vo veriacom človeku prúdom živej vody tečúcej do večného života.

V stredoveku sa začalo v teológii rozlišovať medzi milosťou nestvorenou a stvorenou. Aký je medzi nimi rozdiel? „Nestvorená milosť“ je sám Duch Svätý ako osoba Trojice, ktorý sa skláňa k človeku, a to až tak dôverne, že veriaci sa stáva jeho chrámom. „Stvorená milosť“ je súhrn darov, ktoré z tohto prebývania Ducha pre dušu plynú; je to všetko to, čo Duch Svätý v duši človeka pôsobí.

Všetko, čo máme, čím sme je darom Božím a teda darom jeho milosti. Predsa sa však v teológii výraz milosť používa iba pre dary, ktoré sa nazývajú nadprirodzené. Tak napríklad poznať, že existuje jeden Boh, to dokážeme „prirodzeným“ ľudským úsudkom. No to, že jediný Boh je Trojica osôb, to nám umožňuje „nadprirodzený“ dar božskej čnosti viery, čo považujeme za milosť.

Toto rozlíšenie je veľmi užitočné, aby sme dokázali vyjadriť niekoľko základných právd o milosti, o Božom živote v nás a našej účasti na ňom. Tradícia Cirkvi si pritom pomáha obrazným vyjadrením, formou aforizmov. Tri z nich teraz uvediem.

MILOSŤ ALEBO ZÁSLUHY? Od dôb reformácie sa začal objavovať problém: či sa človek spasí vďaka zásluhám plynúcim z dobrých skutkov, ktoré vykonal na zemi, alebo či je k spáse potrebná iba Božia milosť. Problém má koreň v tom, že sa tieto dve veci oddeľujú od seba a „zásluha“ sa chápe úplne odtrhnutá od milosti. Chápe sa len ako ovocie prirodzenej činnosti, ktorý nemá s darom a pôsobením milosti nič spoločné, a z toho dôvodu (podľa tohto chápania) je to skutok cenný len v očiach ľudí, avšak z hľadiska spásy bezcenný.

Organickú spojitosť medzi milosťou a zásluhou si môžeme priblížiť na jednoduchom príklade. Chlapček chce na Vianoce obdarovať svojich rodičov darčekom. Problém však je v tom, že nemá naň peniaze. Rodičia vytušia synov problém, preto mu nenápadne vložia potrebné peniaze do jeho vrecka. Chlapec ide rozradostnený kúpiť darček pre rodičov. Cestou však vo výklade zbadá vec, po ktorej už predtým túžil; chýbali mu však na jej kúpenie si peniaze. Teraz ich má, vec môže konečne mať! On sa však rozhodne použiť peniaze na zakúpenie darčeka pre rodičov. Ľahko chápeme, že jeho zásluha je v použití peňazí v prospech rodičov. Ale tiež chápeme, že by jeho zásluha neexistovala, keby mu rodičia oné peniaze neboli predtým darovali. Tak je to i v duchovnom živote. Ak konáme dobré skutky, konáme ich len vďaka milosti, ktorá nás uschopnila k ich vykonaniu. Avšak tým, že boli vykonané v sile (stave) Božej milosti, majú nielen prirodzenú, ale tiež nadprirodzenú hodnotu a „zasluhujú“ nám nebo.

MILOSŤ PRIRODZENOSŤ PREDPOKLADÁ, RUŚÍ, POZDVIHUJE. Gregor Palamas hovorí, že dobrý teológ jedenkrát hovorí tak, druhýkrát opačne, a predsa si neodporuje. Je si totiž vedomí, že všetko, čo sa hovorí o Bohu je iba čiastočné vyjadrenie tajomstva. Preto sa jeden výrok opravuje druhým, opačným. Príklad vidíme aj v aforizme, o ktorom ideme hovoriť.

Milosť „predpokladá“ prirodzenosť. Aby sme prijali dar Ducha musíme byť najskôr ľuďmi. Lenže byť človekom to znamená rozvinúť v sebe všetky ľudské vlohy, sily a schopnosti. Dobrou prípravou na život milosti môže preto byť dobrá rodinná výchova, poctivé štúdium, ale aj zdravý životný štýl, oslobodený od nezriadených náklonností a vášní.

Nemôžeme však zájsť tak ďaleko, aby sme si mysleli, že Božia milosť je úplne závislá na ľudskej dokonalosti. Prestala by byť dobrovoľným Božím darom. Z dejín cirkvi vieme, ako si Boh poslúžil tými, s ktorými by nikto nerátal. Z hriešnikov, ktorých prirodzenosť bola postihnutá najrozmanitejšími neresťami, si urobil nádoby svojej milosti. Ale tiež zo slabých a bojazlivých urobil odvážnych ľudí. V tom zmysle sa psychologické zákony prirodzenosti „zrušili“ silou milosti.

Toto zrušenie sa však udialo preto, aby lepšie vynikla Božia moc, a aby aj samotná ľudská prirodzenosť bola „pozdvihnutá“, aby ona sama mala z toho úžitok. Napr. svätý Pavol, ktorý bol zvrhnutý z koňa židovskej náboženskej zanietenosti namierenej proti rodiacej sa Cirkvi, sa po svojom obrátení dal celkom do služieb Krista. Milosť všetky predchádzajúce apoštolove vlohy pozdvihla, dala jeho slovám a činom nový cieľ a novú silu.

NIČ NIE JE CENNEJŠIE NAD BOŽIU MILOSŤ. Žalmista hovorí: „Tvoja milosť je lepšia než život“ (Ž 63, 4). Mystici nás uisťujú, že duša v posväcujúcej milosti je taká krásna a taká cenná, že sám Boží Syn zostúpil z neba, aby ju vykúpil. Ako je duša neporovnateľne viac než telo, tak podobne miznú všetky ľudské hodnoty v porovnaní s Božou milosťou.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo