Na obraz a podľa podoby Božej

V našich duchovných zamysleniach hovoríme o obnove, resp. potrebe obnovy našej ľudskej prirodzenosti. Podľa akého vzoru však má byť obnovená?

Písmo hovorí, že sme boli stvorení na obraz a podľa podoby Božej (Gn 1, 26). Tento „obraz“ (ktorý sme dostali pri stvorení) máme v sebe očisťovať, kultivovať a stvárňovať, kým nedospejeme k zrelosti človeka úplne „podobného“ Kristovi (porov. Ef 4, 13). Vzor, ktorý pri onom diele obnovy máme mať neustále pred svojím duchovným zrakom, je vtelený Syn Boží, Ježiš Kristus, Bohočlovek, ktorý je prvým a dokonalým obrazom neviditeľného Boha (Kol 1, 15). Úlohou kresťana je napodobňovať Bohočloveka. Čím ho viac napodobní, tým mu bude „podobnejší“ (v slovanskej liturgii sa svätec volá „prepodobnyj“, t.j. veľmi podobný Bohu).

Cesta k spodobneniu s Bohom vedie teda napodobňovaním Ježiša Krista. Aby sme to dokázali, potrebujeme poznať každé jeho slovo, každý jeho čin. To má byť pravidlom kresťanovej zbožnosti. Kresťanská špiritualita odporúča naplniť si do zásoby pamäť Ježišovým slovom. Preto mali mnísi a rehoľníci zvyk učiť sa naspamäť jeho výroky. Aj keď niektoré z nich momentálne nepotrebovali, mali ich v pamäti uložené a pripravené vytiahnuť ich odtiaľ v príhodnom čase. Avšak nielen Ježišove slová sa učili naspamäť a rozjímali o nich vo svojich srdciach; všímali si aj Ježišove činy, gestá, jeho vnútorné hnutia, city a emócie. Spoznávali tak nielen jeho božskú náuku, ale videli správanie sa aj jeho ľudskej stránky. Na Ježišovi videli, že mu nie je cudzí plač, že mu nie je cudzí strach, úzkosť, hnev a iné stavy či už duše alebo tela, ktoré by sme mohli mylne pokladať za nedôstojne dokonalého človeka.

Napodobňovať Ježiša Krista, Bohočloveka, znamená, podľa jeho vzoru formovať všetky zložky svojej padnutej prirodzenosti. Kresťan musí svoju myseľ neustále konfrontovať s jeho myslením, až bude môcť povedať spolu so sv. Pavlom, že jeho myseľ je Kristova. Taktiež svoju vôľu sa bude snažiť dávať do súladu s jeho vôľou - aby chcel to, čo chce on a nechcel to, čo nechce on -, kým nedospeje k úplnému zjednoteniu svojej vôle s Kristovou. Aj svoj emocionálny a vášnivý život bude usporadúvať podľa jeho prežívania, a z toho dôvodu mu nebude cudzí ani hnev, ani smútok, ani strach. Ale aj svoje telo s jeho zmyslovým aparátom otvorí plnosti života, ako to robil Bohočlovek. Skrátka sa bude usilovať vžiť do Kristovho myslenia, chcenia, cítenia a prežívania bohatej skutočnosti. Bude sa vedieť pýtať: „Ako by sa Ježiš správal teraz na mojom mieste, v tejto situácii?“ A podľa odpovede, ktorú mu poskytuje príklad Ježišovho života a slova, sa bude usilovať konať.

Poznať Ježiša Krista, to je však viac, ako len poznať Ježišove slová a činy, ktoré nachádzame v evanjeliu Nového Zákona. Starý Zákon je tiež slovom o ňom, lebo je prípravou na Krista; preto jeho poznanie nám umožňuje lepšie ho poznať. Ale prípravou na Krista sú i dary Ducha, prítomné v nežidovskom myšlienkovom prostredí. Cirkevní Otcovia, pochádzajúci z gréckeho prostredia (napr. Klement Alexandrijský) hovorili, že ako bol pre Židov prípravou na Krista Mojžiš, tak pre pohanov (kresťanov pochádzajúcich z pohanského sveta) bol prípravou na Krista Platón. Samo Písmo nás o tom poučuje v príbehu o troch mudrcoch (mágoch, perzských kňazoch) z Východu, ktorí sa prišli pokloniť vtelenému Slovu Božiemu. Oni poučení kultúrnym svetom svojho prostredia, spoznali vo hviezde „hviezdu“ očakávaného židovského kráľa (porov. Mt 2, 2). Hviezda, kométa, ktorá sprevádzala mudrcov, je však zároveň symbolom celého kozmického sveta, ktorý rozpráva o sláve Boha. Kozmos je knihou, je slovom Božím vyrieknutým pri stvorení sveta, ktoré je pre človeka Zjavením pripravujúcim ho na Krista. Nuž a slovom Božím, skrze ktoré sa kresťan môže priblížiť ku Kristovi a lepšie ho spoznať, je zo stvorených vecí na prvom mieste človek stvorený na Boží obraz a podľa jeho podoby! A napokon sú to všetky udalosti nášho života. Na toto všetko sa kresťan musí dívať ako na cestu ku Kristovi. Toto má byť hlavná os jeho duchovného života.

Vtedy bude poznať Bohočloveka, Krista Ježiša, dokonalý vzor duchovnej obnovy svojej ľudskej prirodzenosti. Takto prenikajúc do jeho tajomstva sa mu bude mať šancu pripodobniť čím najviac, a tak k dokonalosti rozvinúť „obraz“ a „podobu“, na ktorý a podľa ktorej bol stvorený. A vráti Bohu to, čo mu patrí. Splní druhú časť Ježišovho slova, ktoré vyslovil v spore s farizejmi, ktorí sa pýtali, či treba cisárovi platiť daň alebo nie. Ježiš pozrúc na obraz daňového peniazu povedal: Dávajte daňoví peniaz tomu človeku, ktorého obraz nosí („Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi....“). Dívajúc sa však na človeka - na živý obraz Boží - dodal: „a čo je Božie, Bohu!“ (Mt 22, 15-22). Áno, človek je povinný vrátiť Bohu seba obnoveného podľa vzoru Bohočloveka, lebo je jeho obrazom a podobou.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo