Dokonalé šťastie a spása duše

Na luxusnom náhrobnom kameni starovekého ninivského kráľa Assurbanipala bol epitaf: Teraz mám to, čo som jedol a čo som prežil v rozkošiach lásky. Aristoteles sa posmieva takémuto ideálu človeka slovami: „Na hrob zvieraťa by sa nedalo napísať nič iného.“

Človek sa odlišuje od zvieraťa hlavne schopnosťou mravne usudzovať a tak sa tiež správať. Staroveké filozofické školy si kládli otázku o správnom duchu, ktorého by si človek mal osvojiť, ktorý by ho viedol k správnemu konaniu, aby tak dosiahol cieľ a účel, pre ktorý bol stvorený. Onen „správny duch“ sa po grécky povie eudaimonia, čo sa však častejšie prekladá ako „šťastie“. Eudaimonia, šťastie, bolo týmito školami zároveň považované za cieľ života.

Eudaimonistické školy sa líšia medzi sebou iba v tom, v čom šťastie hľadajú a v spôsobe, ako ho chcú dosiahnuť. Tak sa rozlišuje eudaimonizmus hedonistický, aretologický, altruistický a pod. Medzi známych hedonistov patril grécky filozof Epikuros (314-270 pred Kr.), ktorý okolo roku 300 pred Kristom založil v Aténach školu. On považoval za najvyššie šťastie „rozkoš“ (nielen zmyslovú, ale napr. aj umeleckú). Nad bránou záhrady, v ktorej sa jeho nasledovníci schádzali, bol nápis: „Cudzinec, tu ti bude dobre. Tu je rozkoš najväčším dobrom.“ Aretologický eudaimonizmus považuje za šťastného toho človeka, ktorý nedovolí, aby v ňom zvíťazili neresti, ale naopak, svoj život podriadi čnostiam. Kynici a stoici - ktorí patria do tejto formy eudaimonizmu - hovorili, že človek sa má vymaniť spod materiálneho blahobytu, aby mohol žiť dobrým životom. Kynici poukazovali na to, že skutočné šťastie nespočíva v povrchnostiach, akými sú materiálny luxus, politická moc, ba ani dobré zdravie. Skutočné šťastie znamená nestať sa závislým od takýchto náhodných a pominuteľných vecí. Už spomínaný Aristoteles (384 – 322 pred Kr.) hovoril podobne, že šťastie nespočíva v rozkoši a pôžitku, ani v uznaní a uplatnení vo verejnom živote, ale v konaní typickom pre človeka, v dokonalom uplatnení ľudskej bytostnej prirodzenosti. Podľa neho človek dosiahne šťastie vtedy, keď využíva všetky svoje schopnosti a možnosti, keď žije čnostne a koná ako slobodný a zodpovedný jedinec. Podľa neho človek ku šťastiu potrebuje zdravie i určité bohatstvo. No za najvyššie šťastie považoval filozofickú kontempláciu: keď človek praktizuje intelektuálnu čnosť.

I kresťania sú presvedčení, že dobré zdravie, určitý nevyhnutný stupeň hmotného zabezpečenia, mravné konanie a rozumný život vedú ku šťastiu a spokojnosti už tu na zemi. Z toho dôvodu sa cirkevní Otcovia nechali mnohými dobrými myšlienkami oných filozofov inšpirovať a mnohé z toho je tak aj naším duchovným dedičstvom. Aj ja - a to je tiež jeden z cieľov mojich úvah - som presvedčený, že čím viac sa nám podarí dosiahnuť harmóniu medzi jednotlivými zložkami našej prirodzenosti, čím viac sa budeme čnostne a rozumne správať, tým viac budeme scelenými a šťastnejšími jedincami. Lenže našim ľudským cieľom nie je iba nejaké čiastkové konečné šťastie uchopiteľné tu na zemi; cieľom nášho života, našej viery je „spása duše“ (1Pt 1, 9), a to je čosi viac. Zároveň je to však čosi, čo odlišuje „spásu“ od „šťastia“.

Aký je rozdiel medzi šťastím a spásou? Šťastie vyjadruje skôr psychologický stav – to, že sa niekto cíti dobre. Grécky výraz pre spásu, soteria, znamená pôvodne zdravie, telesnú neporušenosť, duševnú rovnováhu. Vyjadrujeme teda ním skôr stav ontologický, skutočný, i keď sa zatiaľ naplno neprežíva.

Nepodceňujeme psychologické šťastie. Veď ak je človek psychicky vyrovnaný, ak je psychicky zdravý, má to pozitívny vplyv aj na jeho duchovný život. Existuje však nebezpečenstvo, keď človek, ktorého psychologické šťastie nie je ničím rušené, môže duchovne zakrpatieť. Geniálny epileptik Dostojevskij asi preto povedal, že svedomie človeka sa rodí v utrpení. A iný génius, apoštol Pavol, bodaný neznámym ostňom prítomným v jeho tele - satanovým poslom, ako hovorí -, poúčal kresťanov, aby boli pripravení na to, že do Božieho kráľovstva sa vchádza cez mnohé súženia (porov. 2Kor 12, 7;Sk 14, 22).

Z uvedeného vyplýva, že akési bezproblémové šťastie, ktoré nebude rušené žiadnou disharmóniou z dorážajúceho utrpenia, je ideál ešte veľmi vzdialený kresťanskému ideálu. Dosahovanie osobnej harmónie a Božieho kráľovstva musí byť poznamenané znamením kríža, ktorý sa zabodáva do našej prirodzenosti svojím ostrým hrotom bolesti. Najvýrečnejším svedectvom o nevyhnutnosti bolesti v procese dosahovania našej spásy je Kristov kríž, ktorému kresťania dali prívlastok „znak spásy“.

Spása duše je teda viac ako pozemské psychologické šťastie. Kvôli tejto spáse duše musí ustúpiť všetko ostatné do úzadia. Ježiš povedal: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, ale svojej duši by uškodil?!“ (Mk 8, 36).

Ideál kresťanského šťastia, ktoré zahŕňa i spásu duše, by sme mohli vyjadriť epitafom, ktorý nachádzam u sv. Pavla: Vylial som svoju krv na obetu, nastal čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod (porov. 2Tim 4, 6-8).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo