Môže kresťan súdiť (rozhodnutie) druhého človeka?

V spojitosti s rozhodnutím môjho rehoľného spolubrata Jána Krstiteľa Mariána Balázsa OFM sa vynorilo viacej otázok. Na niektoré z nich by som chcel reagovať.

Prvou je otázka, či kresťan môže súdiť druhého človeka. V Novom Zákone nachádzame viaceré vyjadrenia, ktoré kladú kresťanovi na srdce, aby nesúdil druhého človeka. Známe je Ježišovo „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7, 1). Druhé je od sv. Pavla: „Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc“ (1Kor 4, 5). A napokon tretie, ktoré ešte uvediem, je od apoštola Jakuba: „Kto osočuje brata, alebo svojho brata posudzuje, osočuje zákon a posudzuje zákon. Ale ak odsudzuješ zákon, nie si plniteľ zákona, ale sudca. Jeden je zákonodarca a sudca, ktorý môže spasiť i zahubiť. Ale kto si ty, že súdiš blížneho (Jak 4, 11-12). Z uvedených vyjadrení Písma vyplýva, že súdiť človeka, kresťan nemôže, lebo sotva pozná úmysly konajúceho; a svojím súdiacim postojom by sa v konečnom dôsledku mohol ukázať ako porušiteľ zákona lásky.

Na druhej strane však, to isté Písmo kresťana nabáda, aby „skúmal duchov“. Apoštol Ján vo svojom Prvom liste píše: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha“ (1Jn 4, 1). Tiež apoštol Pavol hovorí, že kresťania – ktorí majú v budúcom veku súdiť svet i anjelov - majú byť v tomto čase schopní súdiť „veci všedného dňa“ (porov. 1Kor 6, 1-5). Apoštol sa tiež sťažuje na akéhosi Kováča Alexandra, ktorý mu „spôsobil veľa zlého“. Timoteja, ktorému list píše, pred ním varuje slovami: „Aj ty sa ho chráň, lebo veľmi odporoval našim slovám“ (porov. 2Tim 4, 14). Ako by to mohol hovoriť, keď by predtým nesúdil jeho zlé správanie? V liste Efezanom apoštol Pavol píše: „Skúmajte, čo sa páči Pánovi, a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy, radšej ich odhaľujte“ (Ef 5, 10-11). A Timotejovi Pavol radí takto: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2Tim 4, 2). Z uvedených textov vyplýva, že kresťan smie súdiť správanie iného človeka. Ba za určitých okolností musí voči posudzovanému človeku aj, prinajmenej slovne, vystúpiť. Katolícka morálka tento postoj prevzala do skutkov duchovného milosrdenstva, keď hneď za prvý skutok tohto milosrdenstva považuje „napomínanie hriešikov“. Áno, napomenúť hriešnika - po predchádzajúcom morálnom súde jeho hriešneho správania - je skutkom lásky k blížnemu (na prvom mieste k napomínanému).

So správaním súvisí rozhodnutie, resp. mu predchádza. Iba Boh dokáže vidieť do všetkých zákutí mysle a srdca človeka, ktorý sa rozhoduje vykonať nejaký krok vo svojom živote. Ale môžeme čo-to posúdiť i my ľudia. V prípade Jána Krstiteľa Balázsa sa jedná o rozhodnutie „odchodu z kňazstva a rehole“. Tomuto rozhodnutiu však predchádzalo iné rozhodnutie – a to definitívne rozhodnutie pre Bohu zasvätený život a kňazskú službu.

Budem sa venovať len rozhodnutiu zasvätiť svoj život Bohu slávnymi sľubmi, ktoré brat Ján zložil pred 15 rokmi (tomu predchádzala 5-ročná príprava). Vtedy sa slobodne a vedome rozhodol, že seba samého odovzdáva Bohu a Cirkvi v konkrétnom spoločenstve, v reholi Menších bratov – františkánov. Sľub daný Bohu je človek povinný splniť na základe čnosti nábožnosti. Keď sľub skladal mal 30 rokov. Bolo to rozhodnutie dieťaťa, alebo už dospelého muža? Bolo to rozhodnutie človeka vo vývoji, ktorý ešte nepoznal seba, nevedel, čo nasledovanie ukrižovaného Ježiša Krista so sebou prináša, a až teraz, ako muž pomaly v Abrahámovom veku už definitívne spoznal seba i svoje miesto v živote? Konečne sa mu teraz podarilo vyhrať dlhotrvajúci vnútorný boj, keď opustil spoločenstvo, ktoré – ako sa mu zdá – ho nechápalo a bránilo mu rozvinúť jeho schopnosti a vlohy?...

V duchovnej literatúre sa hovorí o „rozlišovaní duchov“. Je veľa miest, ktoré hovoria o tom, že dotyčný rehoľník (mních), ktorý sa rozhoduje urobiť takýto závažný krok, aký urobil môj brat Ján, môže byť podvrhom zlého ducha. A je zaujímavé, že zlý duch vtedy vykresľuje doterajší spôsob života ako neznesiteľný, nezmyselný či pomýlený, našepkáva pokúšanému, že bude nielen preňho, ale aj pre iných prospešnejšie, keď doterajšie miesto, spoločenstvo, opustí a pôjde za hlasom, ktorý sa momentálne ozýva v jeho vnútri. Skrátka mu duch hovorí, že musí zmeniť pôvodné rozhodnutie, ak chce uniknúť svojej mentálnej, duchovnej a vôbec ľudskej záhube. Skúsení duchovní učitelia vtedy radia uplatňovať zásadu: „agere contra“ – konať proti týmto momentálnym hlasom a zotrvať pri pôvodnom rozhodnutí. Tieto zápasy poznajú mnohí manželia, ktorí sú unavení z dvadsaťročného spolužitia s tými istým partnerom, v tej istej domácnosti, z činnosti, ktorá sa viac-menej nemení, z opakujúcich sa problémov a konfliktov a chýb, ktorými ten druhý disponuje.

Na záver vyjadrenie Zakladateľa našej Rehole; nachádzame ho v tzv. Treťom napomenutí, ktoré hovorí „O dokonalej poslušnosti“ (uvádzam ho preto, lebo jeden z troch sľubov, ktoré rehoľník skladá, je sľub poslušnosti):

„Pán v evanjeliu vraví: ´Kto sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom´(Lk 14, 33). ´Kto by si chcel svoj život zachrániť, stratí ho´(Mt 16, 25). Všetko, čo má, opúšťa a stráca svoj život ten človek, ktorý seba samého celkom vydá na poslušnosť do rúk predstaveného. A to je pravá poslušnosť, ak vie, že čokoľvek robí alebo hovorí, že to nie je proti vôli predstaveného, len keď to, čo robí, je taktiež dobré. A ak niekedy podriadený vidí niečo, čo by pre jeho dušu bolo lepšie a užitočnejšie než to, čo mu prikazuje predstavený, nech to, čo poznal, prinesie Pánovi dobrovoľne ako obetu a nech sa snaží starostlivo vykonať to, čo si praje predstavený; lebo to je pravá poslušnosť plná lásky, ktorá sa páči Bohu a blížnemu slúži na spásu.

Keď by však predstavený prikázal podriadenému niečo, čo je proti jeho svedomiu, nech od neho neodíde, i keď ho nemôže poslúchnuť. A i keď by si naňho preto (predstavený) zasadol, nech ho kvôli Bohu tým viac miluje. Lebo kto skôr znesie prenasledovanie, než by odišiel od svojich bratov, ten zostáva v pravej a dokonalej poslušnosti, pretože ´kladie svoj život za svojich priateľov´(Jn 15, 13).

Je totiž mnoho rehoľníkov, ktorí pod zámienkou, že majú lepší názor než je to, čo im predstavený prikazuje, ´obzerajú sa späť´(Lk 9, 62) a vracajú sa k tomu, čo vlastnou vôľou odvrhli (Prís 26, 11). Tí sú ako vrahovia, pretože svojím zlým príkladom zahubia mnoho duší.“ Toľko svätý František Assiský o dokonalej poslušnosti.

Stredoveké myslenie? Duch Boží predvídal, že „príde čas, keď neznesú zdravé učenie“ (2Tim 4, 3).

V slovách, ktoré som napísal je možno skrytý dôvod niektorých ostrejších reakcií zo strany tých, ktorí Jánovo Krstiteľovo rozhodnutie neodobrujú, ktorí ho súdia. Láska totiž nevylučuje „meč“ a „rozdelenie“, ba ho predpokladá (porov. Mt 10, 34). Tolerancia, ktorá rešpektuje akékoľvek rozhodnutie každého človeka, je skôr ovocím relativizmu, neznalosti, ale tiež mentality človeka postmodernej doby, ktorý momentálne (zdanlivo a samé o sebe správne a dobré) riešenia kladie nad riešenia a rozhodnutia trvalé (ktoré sa v súčasnej chvíli môžu javiť ako neproduktívne a škodiace človeku i svetu). Nuž, ale to sme už pri tajomstve Kristovho kríža, ktorý sa rehoľník rozhodol vziať na seba; cez ktorý jediný sa kráča k sebaposväteniu a konečnej spáse celého ľudstva. Toto je však sústo, ktoré dokáže stráviť len veriaci a evanjeliový človek.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo