Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
09. jún 2021

Za Ľudí - až príliš známy príbeh

Slovensko má problém s mediálnymi stranami na "jedno použitie". Stane sa jednou z nich aj strana Za Ľudí?
Za Ľudí - až príliš známy príbeh

Slovensko sa zhruba každé štyri roky vyrovnáva s takmer rovnakou situáciou, ktorá je už neodlúčiteľnou súčasťou nášho volebného cyklu. Krátko pred voľbami sa na scéne objaví nová strana, ktorej úmyslom je vyplniť akúsi medzeru, akési chýbajúce miesto na politickom trhu. Táto strana spravidla na začiatku nadchne veľkými menami a kampaňou, naberie veľký počet percent, no do volieb stihne aj spľasnúť, ledva preliezť do parlamentu, poslúžiť na zloženie koalície a po istom čase úplne vyfučať. V minulosti niesli takéto strany mená ako SOP, ANO, #sieť a najnovším kandidátom na vstup do tohto nelichotivého klubu je najmenšia vládna strana Za Ľudí. Prečo?

Za najjednoduchšieho vinníka by sme mohli označiť nestabilný politický systém na Slovensku ako taký. Strany, z ktorých takmer žiadna nemá dlhšiu tradíciu či širokú členskú základňu vznikajú každý rok ako huby po daždi, dochádza k rozchádzaniu a spájaniu, k rozkolom a alianciám... Až má z toho volič úplny chaos. S výnimkou Smeru-SD sa totiž v dnešnom parlamente nenájde strana, ktorá má viac ako 15 rokov. Rovnako je to aj s počtom členov - takmer každá jedna strana je tvorená úzkym kruhom ľudí a chýbajú jej regionálne štruktúry. Toto všetko prispieva k politickej kultúre, ktorá umožňuje, že je jednoduchším novú stranu založiť, ako tráviť čas prispievaním do už existujúcich.

Tento neustály kolotoč však potom akosi ironicky speje k tomu, že sa pred každými voľbami otvára priestor pre akýsi "normálny" štýl politiky, pre niečo (a niekoho), kto prinesie stabilitu a aspoň akú-takú slušnosť. Len si spomeňme na slávneho gazdu pravice, Radoslava Procházku, ktorého strana vystupovala zmierlivo a centristicky - s úmyslom dať ľuďom pocit, že je to projekt, ktorý tu ostane na dlhšie a na slovenskej politickej scéne zapustí korene.

Podobný bol príbeh strany Za Ľudí - spomedzi priam exotického výberu pred voľbami 2020 to bývalý prezident Andrej Kiska pri zakladaní tejto strany zahral na strednú cestu, zmieru pravičiarov s ľavičiarmi a konzervatívcov s liberálmi. Do karát mu zahralo aj to, že napriek tomu, že Slovensko je malá krajina, má dosť veľa osobností s nevyužitým potenciálom, veľká časť z ktorých pochádza z regiónov. Poskytnutie priestoru osobnostiam z východu, starostom či regionálnym poslancom a primátorom bol výborný ťah na oslovenie voličskej základne, ktorá túžila po pevnej strane, ktorá sa vymkne označeniu "mediálna".

Ako to však už na tom našom Slovensku je, úloha médií v spoločnosti a ich vplyv na voličov je obrovská. Zo strany Za Ľudí sa začal umelo vytvárať obraz akejsi spasiteľskej sily, a to napriek tomu, že Andrej Kiska sa podobným označeniam presne bránil. Vyústilo to až do takého konfliktu pozícií, že zatiaľ čo veľká časť spoločnosti očakávala od bývalého prezidenta stavanie sa do pozície lídra budúcej koalície pred voľbami, on z kampane takmer úplne zmizol.

V mnohom sa nám teda zopakoval scenár, ktorý je už tak dobre známy - sľubná strana, so sľubnými menami, sľubnou budúcnosťou, no s rovnakou koncovkou. Dnešné mocenské boje Veroniky Remišovej s Máriou Kolíkovou sú už len akýmsi dovetkom, smutným epilógom príbehu strany, ktorá sa tak veľmi chcela vyhnúť nevyhnutnému, že skončila na rovnakom politickom smetisku ako jej predchodcovia. Dávno predtým, než sa Veronika Remišová posadila na jej predsednícku stoličku.

Prečo to končí, tak, ako to vždy končí? Len samotný fakt, že sa tento príbeh opakuje tak často nám hovorí, že slovenský parlamentarizmus prežíva zásadnú krízu. Chýba nám nudná politika. Chýbajú nám strany s členskými základňami a regionálnymi štruktúrami, strany so snemami a hierarchickou stavbou. Je pochopiteľné, že po takýchto stranách je dopyt - čo ukazuje aj príbeh Za Ľudí. No zároveň nám aj ukazuje, že cez zakladanie nových strán zrejme cesta nevedie.

Inzercia

Študent ekonomickej univerzity vo Viedni (Wirtschaftsuniversität Wien) a predseda občianskeho združenia Hlas Mesta z Levíc.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Adoptívny otec a kňaz: Otcom nie je ten, čo splodil, ale kto vychováva

Adoptívny otec a kňaz: Otcom nie je ten, čo splodil, ale kto vychováva

Nádherná výpoveď gréckokatolíckeho kňaza a adoptívneho otca Ľuboša (49), ktorý sa spolu s manželkou Žanetkou (47) stará o tri osvojené deti. Smeje sa, že v ich dospievaní a živote vidí kúsok zo seba, dokonca chute majú rovnaké ako on. V rozhovore sa s nami podelil aj o to, ako sa vysporiadal s faktom, že nie je ich biologický otec, a ako to vníma ich okolie.